V Slovenskom národnom múzeu je od polovice decembra výstava fotografa a dokumentaristu Tomáša Hulíka. Diváci síce nemajú možnosť výstavu navštíviť fyzicky, možno ju však vidieť online, dostupná bude do mája tohto roku. Autor chce byť zdvihnutým varovným prstom.

Čo je to kultúra? Na túto otázku poznáme mnoho odpovedí, jednu z nich ponúka aj výstava Tomáša Hulíka. Vlastne je tých odpovedí hneď niekoľko, jedným z dôvodov je aj to, že autor nás až presycuje viacerými témami. Žiaľ, všetky majú spoločný menovateľ.

Najskôr krátke predstavenie. Dokumentarista a fotograf Tomáš Hulík (ročník 1976) pracoval na dokumente pre verejnoprávnu RTVS, kde mapoval pamiatkové aj prírodopisné krásy Slovenska. Pre výstavu, o ktorej bude reč, je to dôležité, keďže pri filmovaní si všimol aj odvrátenú stranu našej krajiny. Tak vznikol ďalší dokument. Na oboch dokumentoch spolupracoval s Pavlom Juračkom. Podľa dokumentu nazval aj svoju výstavu v Slovenskom národnom múzeu Odvrátená strana Slovenska.

Výstavu Odvrátená strana Slovenska doteraz nemohli diváci vidieť naživo, dôvodom je lockdown a zavedené obmedzenia. Našťastie, v múzeu prišli s aspoň malou náhradou – pripravili online výstavu s autorským sprievodom. Výstava bude v Slovenskom národnom múzeu dostupná do 23. mája 2021.

Fotograf tieto smutné miesta dokumentoval viac ako desať rokov. Výstava sa delí na niekoľko častí. V prvej ponúka fotografie z kultúrneho dedičstva, ktoré kedysi patrili k národným skvostom, dnes sú v dezolátnom stave a vyzerajú ako naša národná hanba. Vezmite si kúpele Korytnica. Ak ste ešte neodbočili týmto smerom na ceste cez Donovaly, urobte tak. Korytnica mala kedysi cveng, kúpele majú 500-ročné dejiny, tunajšiu vodu porovnávajú s prameňmi v kúpeľoch Vichy, oceňovali ju rakúski cisári, Štúr aj Masaryk, a predsa tu nájdete katastrofu. Zahanbujúcu, ako dokazujú Hulíkove fotky. Nesie to odtlačok po Mečiarovi aj Kočnerovi. Vodu si tu ale naberiete zadarmo, keď nebude lockdown, aj kávu si máte kde dať.

Tomáš Hulík podobne zachytil aj ďalšie kúpele, spomeňme aspoň Borovú horu či Sobrance.

Foto: Tomáš Hulík

Osobité znepokojenie pocítite pri pohľade na kaštiele, presnejšie fotografie budov, ktoré nimi kedysi boli a dnes potrebujú nevyhnutnú rekonštrukciu. Napríklad kláštor Máriačalád (okres Nové Zámky), ktorý je zničený do takej miery, že je otázne, či sa ešte bude dať zachrániť.

Pri niektorých pamiatkach Hulík nie je až tak skeptický, dôvodom sú často dobrovoľníci a nadšenci: „Existuje množstvo skupín, ktoré sa snažia prilákať pozornosť verejnosti na tieto pamiatky. Snažia sa získať peniaze. Po tejto stránke vidím svetlo na konci tunela.“ Ako príklad uvádza neogotický kaštieľ Esterházyovcov v centre Galanty, ktorý sa postupne opravuje. Už dnes spríjemňuje park.

Kláštor Mariačalád. Foto: Tomáš Hulík

Fotograf však nezostal uzamknutý v staršej minulosti, jeho znepokojenie sa ťahá ako niť naprieč celými dejinami. V druhej časti sa venuje obdobiu komunizmu a tomu, čo nám zanechal. Výnimočne v tejto časti poukazuje aj na architektonicky zaujímavé budovy, ktoré vznikli v období totalitného režimu. Napríklad internát Mladá garda v Bratislave či budova Slovenského rozhlasu, na ktorú existujú len dva úplne jednoznačné názory.

Keď už sme pri Pyramíde, budova rozhlasu dobre ukazuje silu architektúry, a tiež význam niečoho, čo sa volá tradícia. Keby sme o túto impozantnú budovu javili skutočný záujem, ožili by mnohé jej zákutia a terasy s výhľadmi, aké inde nenájdeme. Pri trochu vôle a ešte väčšej troche peňazí by tak Pyramída dokázala oživiť širšie centrum mesta. Nič z toho sa však, na škodu mesta aj rozhlasu, nedeje.

Absurdity Slovenska

V tretej časti chcel autor poukázať na zjavné a očividné absurdity. Hulík hovorí, že ide o jeho subjektívny postoj, že nie všetko sa môže zdať rovnako absurdné aj druhým, môže sa im to dokonca páčiť. Za najviac absurdné považuje osvietenie bardejovského goticko-renesačného námestia, ktoré sa cez víkend rozsvieti všetkými farbami. „Neviem či si to to námestie zaslúži,“ hovorí pri prehliadke fotograf Tomáš Hulík.

Poukazuje tiež na absurdne veľké sochy, ktoré sú len kópiami zahraničných sôch. Napríklad Socha slobody, ktorú poznáme z New Yorku – jej zmenšená socha sa nachádza v Pezinku na autoservise, ktorú dal postaviť vtedajší mafián, známy pod prezývkou Žaluď.

Foto: Tomáš Hulík

Ďalšími absurdnými miestami pre Hulíka sú niektoré vyhliadky. Vyhliadková veža na Štrbskom plese, z ktorej nie je veľa vidieť alebo Chodník korunami stromov, kvôli ktorému museli vyrúbať množstvo stromov, aby ho mohli postaviť.

Medzi najväčšie absurdity radí aj toaletu, ktorá patrí asi medzi tie najdrahšie na Slovensku. Stála okolo 60-tisíc eur a je väčšinou z technických príčin zatvorená. Nachádza sa v obci Dojč.

Foto: Tomáš Hulík

Industrializácia a technické pamiatky

Ďalšiu časť nazval autor Industrializácia a technické pamiatky. „Sú to technické pamiatky a budovy, ktoré možno nevnímame ako pamiatku, ale sú veľmi významné,“ opisuje túto miestnosť Tomáš Hulík. V miestnosti sa nachádzajú fotografie vodárne v Prešove, vedľa ktorej postavili nákupné centrum, ďalej Jurkovičova stanica lanovky v Tatrách, ktorá stále chátra. Jedna fotografia z tejto časti patrí medzi autorove obľúbené: „Iba na Slovensku máme atrakciu, kde chodí parný rušeň počas futbalového zápasu.“

Foto: Tomáš Hulík

V tejto časti obhliadky je možné si pozrieť aj fotografie fabrík, ktoré boli postavené za minulého režimu. Niektoré z nich už ani nefungujú. Sú tam fotografie Slovnaftu, ktorá je postavená na najväčšej zásobárni pitnej vody, fotky Ružomberku, ktorý je známy svojím zlým ovzduším.

Foto: Tomáš Hulík

Svoju pozornosť by sme mali upriamiť aj na najväčšie environmentálne záťaže na Slovensku. Fotografie vyzerajú veľmi dobre, ale to, čo sa nachádza za nimi, už také dobré nie je. V Rudňanoch sa nachádza halda odpadu, ktorá obsahuje obrovské množstvo ortuti,  niečo podobne tragické možno nájsť aj v okolí Jelšavy.

Jazierko s kyselinou sírovou. Foto: Tomáš Hulík

Medzi smutnejšie časti Odvrátenej strany Slovenska patria aj fotografie zachytávajúce výrub stromov. Najviac zničené sú zastavané plochy v Jasnej. Na ortofotomapách, na ktorých je vyobrazený priebeh výrubu stromov počas niekoľko desiatok rokov, vidíme, ako lesy miznú pred našimi očami.

Foto: Tomáš Hulík

V poslednej časti výstavy ukazuje autor to, čo robíme my so Slovenskom. V prvom rade staviame. Na výstave nájdeme vyobrazené ortofotomapy, ktoré pre výstavu pripravil Robert Barca z firmy Eurosense. Na mapách okrem masívnych výrubov a degradácie našich lesov napríklad vidieť, ako sa na najúrodnejšej pôde stavalo logistické centrum pri Senci. Odpoveď na otázku cui bono, vopred poznáme.

Vo veľkej miere sa na Slovensku produkuje aj odpad. Polovica odpadu sa skládkuje. Veľmi málo odpadu sa používa na recykláciu. Pri jednej z týchto fotografii už môžeme povedať, že patrí do histórie. Keďže Hulík pracoval na dokumente desať rokov. Niektoré sa stihli zmeniť. Je to tak aj s fotografiou Ľubovnianskeho hradu, kde v popredí bola komunálna skládka. Tá sa tam už, našťastie, teraz nenachádza.

Foto: Tomáš Hulík

Hulík hovorí aj o množstve lúk a pasienok, ktoré sa stratilo a majú rozlohu Bratislavského kraja, ako sa na Slovensku prišlo skoro o celú živočíšnu výrobu. Vyvážajú sa kvalitné suroviny do zahraničia a tie menej kvalitné sa dovážajú späť.

Tomáš Hulík chce touto výstavou apelovať: „Nie všetko je také pekné, ako o sebe hovoríme. Máme množstvo pekných vecí, ktoré chátrajú, ktoré dokonca ani nepoznáme a nechávame ich zlikvidovať. Chcel som, aby si aj ľudia začali uvedomovať svoju spoluzodpovednosť za ten stav, v ktorom sa nachádza kultúrne a prírodné dedičstvo.“

Tento apel je aj odpoveďou na otázku z úvodu textu. Kultúra je dielo človeka, to, ako narábame s vlastnou (či cudzou) minulosťou na našom území, ako uchovávame v pamäti odkaz tej doby, ako chránime to, čo niekoho stálo prostriedky, čas aj obety. Fotograf Tomáš Hulík zachytil mnoho podôb našej nekultúrnosti. A keďže od roku 1989 už uplynulo vyše 30 rokov, odvolávanie sa na komunizmus prestáva byť ospravedlnením.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0