Som človek, ktorý prišiel z terénu, hovorí o sebe Vladimír Ledecký, štátny tajomník ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie. Úspešný realizátor miestnej rómskej reformy vymenil starostovskú stoličku v malebnom Spišskom Hrhove za kanceláriu na jednej z najrušnejších ulíc v Bratislave. Zistil, že vyskakovať môže iba tak, ako mu to stanovujú kompetencie, na vymedzenom poli mu však ponechali voľné ruky. Zasadzuje sa o presúvanie peňazí do regiónov, kde ich použijú podľa vlastného zváženia. Keď sa to podarí, veľká politika v regiónoch podľa neho stratí moc.

Prvý raz sme sa stretli v roku v roku 2014 v Spišskom Hrhove. Na Slovensku ste boli vzorovou dedinou, ako starosta ste dokázali Rómov vtiahnuť do života v dedine, dať im prácu. V čom je hlavný rozdiel, riadiť dedinu, presadiť svoje myšlienky do reality a byť vo vedúcej funkcii pri riadení štátu?

Rozdiel je asi v tom, že v dedine má človek všetko v rukách. Keď sa mu podarí nejaká konkrétna vec, ľudia to vidia, sú zžití s úspechom alebo prípadným neúspechom. Ak sa nejaký projekt podarí na ministerstve, posudzujú ho politici a na každom úspešnom projekte nájdu nejaké chyby. Skôr ako výsledok je dôležité dokázať ho prezentovať. To je politika. Akýkoľvek zásah urobíme, musíme ho správne politicky prezentovať. Šírenie dobrej praxe tu znamená, že ak sa niečo podarilo, treba o tom hovoriť, rozprávať, šíriť to. Je to taká mravčia práca, treba ísť krok za krokom.

Uveďte príklad.

Keď pred dvoma rokmi vznikol zákon o sociálnych podnikoch, ukazoval sa ako vhodný nástroj na riešenie problému dlhodobo nezamestnaných, sociálne odkázaných a zdravotne hendikepovaných. Dnes je na Slovensku zaregistrovaných 250 podnikov. S polovicou ľudí, ktorí tieto podniky založili, som osobne komunikoval, motivoval ich. Ak niekto povie, že ich je len 250, ja vravím, chválabohu, že toľko. Hoci bola myšlienka dobrá a sociálne podniky, naozaj, systematicky vznikajú, pomáhajú, efektívne pracujú, ide to relatívne pomaly, iba postupne. Nestačí vytvoriť zákon a vyhlášku, treba riešiť ďalších tisíc maličkostí, venovať sa každému jednému. Musí sa vytvoriť systém, aby každý, kto má o niečo takéto záujem, získal podporu. Nielen finančnú, ale hlavne odbornú, aby mu mal kto odpovedať na praktické otázky.

Vrátim sa do Hrhova, mnohí vás považovali za vzor pri riešení rómskej problematiky, dokonca vás navštívila Svetová banka, ktorá študovala váš prístup. Dá sa model, ktorý ste vy použili, preniesť do iných dedín, do iných miest? Funguje to takto?

Celé to bolo postavené na zamestnaní, práci. Ponúkli sme ju Rómom. Tomu, kto prácu prijal, sme vytvorili podmienky na lepšie žitie. Keď dostal pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, mohol si napríklad zobrať od banky pôžičku na bývanie. Keď je tam nejaký sociálny podnik alebo obecná firma, z poskytnutej pôžičky mu vie opraviť dom, a on si to potom spláca. Dostane sa do prirodzeného ekonomického systému, ktorý my bežne využívame, ale on naň nemal nárok. Získal ho, až keď sa naozaj stal zamestnancom. Tá kúzelná vec je práca. Nie práca na dohodu, na tri mesiace, ale reálne udržateľné pracovné miesto. Obce, ktoré si urobili sociálne alebo obecné podniky a nabehli na tento systém, sú úspešné. Z tých 250 sociálnych podnikov je obrovské percento obecných, čo je asi slovenská rarita. Presne ako ten náš v Hrhove. Riešia to podobne ako my.

Takže ten model sa ujal?

Keď povieme, že sa to podarilo v desiatkach obcí a miest, kde to aktívne riešia, tak asi áno. Model sa akoby replikuje ďalej. Ale nerobí tak celé Slovensko a to je možno aj dobre. Keby takýto prístup nepoužívali práve len tí najnadšenejší ľudia, možno by sa pri uplatňovaní vyskytli chyby. Desiatky obcí a miest nabehli na ten istý systém. A musím priznať, že napríklad v Raslaviciach [dedina pri Prešove, pozn. red.] to starosta zobral od podlahy a urobil to myslím lepšie, ako ja kedysi.

Stojí to teda na fortieli konkrétnych starostov a primátorov, šéfov dedín a miest?

Starosta musí uveriť, že s Rómami sa dá niečo urobiť, že sa to naozaj dá zmeniť. Veľa starostov keď nastúpi, berie ako fakt, že sa s tým nič nedá robiť. Takýto starosta akoby eliminoval problém v prvom rade vo svojej hlave a potom nekoná. Človek, ktorý sa podujme problém riešiť, to musí mať v hlave nastavené tak, že sa to dá. Musí sa ísť pozrieť tam, kde to vyriešili.

Takže cestou nie sú nejaké veľké celoštátne vládne programy, ale skôr práca v samosprávach?

Veci sa pomohlo, keď sa prijal zákon o sociálnom podnikaní. Ak zamestnáte, trebárs, zdravotne hendikepovaného človeka, 50 percent zo mzdy vám zaplatí štát. Ale najprv musíte mzdu vyplatiť človeku, potom uhradiť odvody, a až tak vám zaplatí štát. Tých 50 percent musíte vyrobiť, nemôže to byť virtuálna práca. Takže štát musí pripraviť podmienky. Potom musí vytvárať štruktúry, ktoré pomáhajú tým ľuďom ich aktivity nejako napĺňať. Pri sociálnych podnikoch vznikla aj technická podpora v rámci implementačnej agentúry. To sú úradníci s potrebnými byrokratickými postupmi. Keď k nim príde niekto s plánom na založenie sociálneho podniku a žiada informácie, oni mu vysvetlia zákon a postupy. Ale ak sa, trebárs, spýta, či si pri práci s drevom môže uplatniť zníženú sadzbu dane z pridanej hodnoty, ktorá je pri sociálnych podnikoch desať percent, úradník mu na to neodpovie, lebo nie je odborník na ekonomiku. Nevysvetlí mu to a ten človek svoj zámer zabalí. Keď ide niekto podnikať, musí mať odvahu. Keď ide niekto do sociálneho podnikania, potrebuje obzvlášť nejaké to tútorstvo alebo odborné poradenstvo.

Kto mu ho dá?

My na ministerstve máme svojho človeka, ktorý mi v obci viedol dva sociálne podniky. Robil zároveň v ekonomike. Je to diplomovaná ekonomická inžinierka. Dohodli sme sa na poskytovaní poradenstva. Ak príde záujemca o sociálny podnik a potrebuje pomoc, pošleme ho do implementačnej agentúry. Ak mu ostanú otázky, ktoré mu nikto nezodpovedal, pošleme ho za ňou, ona mu všetko povie. Úprimne ma teší, že dostávam veľa e-mailov, akú múdru osobou máme. Ona presne povie, ako to urobiť, prečo to urobiť. A ten podnikateľ presne toto potrebuje. Nemyslíme si, že keď prijmeme nejaký zákon, že všetko začne hneď fungovať. Treba drobnú prácu, celý systém okolo toho musí byť naštartovaný. Naozaj ma teší, keď prídem za nejakým podnikateľom alebo za nejakou aktívnou neziskovkou a vysvetlím im, ako to celé funguje. Počujem – úžasné, idem sa do toho pustiť, ja som o tom nevedel. Takéto myšlienky musíme postupne šíriť.

Keď sme sa stretli v roku 2014, boli ste už viacnásobným župným poslancom. Vtedy ste mi povedali, že máte svoju predstavu, ako by mala vyzerať reforma. Mali ste ju vtedy už pomaly prichystanú v zásuvke, že ju dáte von. Dali ste?

Mám ju v zásuvke stále pripravenú, ale treba povedať niekoľko vecí. Aktívne spolupracujeme so splnomocnenkyňou vlády pre rómske komunity. Ministerstvo vnútra má pripraviť reformu verejnej správy a teším sa, že sa na tej reforme budeme aktívne podieľať. Naše ministerstvo regionálneho rozvoja má priamo pod palcom najmenej rozvinuté okresy, aj s nejakými možnosťami ich financovania. Máme pod palcom inovácie. Povedali sme si, že sociálne, rozumej spoločenské inovácie, sú pre nás priorita. Máme v gescii zákon o regionálnom rozvoji a aj dotácie k tomu. V tom robíme poriadky. Teraz je v pripomienkovom konaní novela zákona o najmenej rozvinutých okresoch. V prvom rade sa snažíme, aby tie peniaze, ktoré sa rozdeľujú, prinášali efekty.

Pozornosť voči najmenej rozvinutým okresom – toto je ozaj cesta?

Toto je naše pole, na ktorom môžeme robiť zásahy. Môžeme podporovať sociálne podniky, o ktorých sme hovorili, a môžeme podporovať iné formy. Na našom poli si robíme poriadok. Zároveň chceme byť aktívni na ostatných poliach. V reforme verejnej správy, ktorá je nevyhnutne potrebná.

To ste mali v hlave už v roku 2014?

Samozrejme. Pokiaľ sa urobí dobrá reforma verejnej správy, vyrieši to kopu ďalších vecí. Naše zadrhávania alebo svoje rozvojové veci môžeme vyriešiť cez reformu verejnej správy. Sčasti tak, že budeme podporovať veci, ktoré sa tejto problematike venujú. Sčasti to môžeme vyriešiť cez rómsku splnomocnenkyňu. A potom cez programy najmenej rozvinutých okresov.

To ste vlastne zdedili.

Môžete sa pohybovať len na poli, ktoré máte vymedzené.

Čo sa z toho, čo ste mali v hlave v roku 2014, teraz presadzuje?

Čo sa týka riešenia najpálčivejších problémov marginalizovaných rómskych komunít, dosť presadíme cez programy najmenej rozvinutých okresov. Máme pod sebou 20 najmenej rozvinutých okresov. V nich je najväčšia nezamestnanosť, lebo tam je vysoká koncentrácia „osadových“ Rómov. Okres Kežmarok, prvý z programu najmenej rozvinutých okresov, má najväčšiu koncentráciu Rómov na Slovensku. Keď chceme riešiť tie najhoršie problémy Rómov v najväčších osadách, priestor poskytujú len programy pre najmenej rozvinuté okresy. Pritom systém, ktorý sa spustil v roku 2016, v podstate veľmi málo a nedostatočne pokrýval problémy rómskych komunít. Máme detailné vyhodnotenia vrátane auditu Najvyššieho kontrolného úradu.

Vladimír Ledecký ako starosta Spišského Hrhova v roku 2014. Foto: archív autora

Doteraz bola podpora najchudobnejších okresov veľmi formálna. Ako dopadlo vyhodnotenie, k čomu ste dospeli?

Vyšli zaujímavé veci. Napríklad v okrese Sabinov 75 percent projektov neprinieslo žiadne pracovné miesto. Naopak, vedľa, v okrese Bardejov, len šesť či sedem percent projektov neprinieslo pracovné miesta. Žiaľ, program sa dosť minul účinku a od pôvodných zámerov sa veľmi odklonil.

V čom to je?

Peniaze na projekty prideľoval v okrese výbor, ktorý nominoval i riadil prednosta okresného úradu. Ten konal podľa vlastného uváženia. Boli tam aj takí ľudia, ktorí navigovali peniaze rôznymi smermi, a nezáležalo im na pracovných miestach, ani na rozvoji. Iní si povedali, tu sú priority, musíme podporovať vznik pracovných miest a koncepčný rozvoj. Okres od okresu. Zistili sme, kde boli peniaze využité najefektívnejšie, kde sa za pridelené peniaze vytvorilo čo najviac pracovných miest. Najviac pracovných miest s najmenšími peniazmi vytvorili jednoznačne sociálne podniky. A čo je zaujímavé, sociálne podniky ešte museli vytvoriť pracovné miesta pre zdravotne hendikepovaných ľudí.

Aj si držia tie pracovné miesta?

Samozrejme. Ak sa sociálny podnik zaviazal, že vytvorí pracovné miesto, štát to dôkladne kontroluje. Pracovné miesto si musí udržať tri roky. Je to zmysluplné a efektívne. Ale boli aj iné prípady. Napríklad mesto Kežmarok vycicalo všetky zdroje v okrese na úkor ostatných samospráv okresu. Keď si to porovnáme s inými okresmi alebo žiadateľmi, okres Kežmarok za veľké peniaze, niekoľko miliónov eur, vytvoril najmenej pracovných miest. Peniaze sa prideľovali politicky.

Čo s tým robiť? Veď po zmene vlády v tom programe pokračujete.

Chcem spomenúť aj pozitívne skúsenosti. Podpora sociálnych podnikov v programe najmenej rozvinutých okresov, sa ukázala ako najzmysluplnejšia, najefektívnejšia, najkoncepčnejšia. Novela zákona o najmenej rozvinutých okresoch je v pripomienkovom konaní. Ideme pripraviť nové plány rozvoja – plány špecifických operácií pre najmenej rozvinuté územia. Na rozdiel od minulosti budú vytvorené presne na mieru pre konkrétne územia. Keď si napríklad povieme, že na Domaši ideme podporovať cestovný ruch, v akčnom pláne presne vyznačíme územie a presne nastavíme operácie, aktivity. Keď povieme, že v tomto okrese prídeme s programom podpory cestovného ruchu, tak zapojiť sa budú môcť len projekty, ktoré budú v okruhu Domaše a ktoré sa budú venovať len cestovnému ruchu. Základnými princípmi na podporu najmenej rozvinutých území bude rast udržateľnej zamestnanosti, vzdelávanie, inovácia, kvalitný život doma v regióne.

Nebude to diktát voči samosprávam?

V žiadnom prípade. Naopak, štát len vytvára možnosti. Tvorcom i hlavným aktérom je samospráva. Regionálna i miestna. Dôležití sú však aj ostatní partneri, aktéri v území. Projekty si môžu podávať nielen samosprávy, ale i neziskovky či podnikatelia. Spoločne vyriešime problém, ktorý ich tam trápi. Doteraz boli podmienky voľné. Opravila sa strecha na škole, na obecnom úrade, kúpil sa traktor nejakému súkromnému podnikateľovi, ktorý nemusel vytvoriť žiadne pracovné miesto. V cestovnom ruchu sa riešil problém tak, že sme, napríklad, miestnemu majiteľovi hotela vymenili ústredné kúrenie. Peniaze sa používali ako servis pre okres.

Takže teraz musia prísť projekty?

Samozrejme. A zmysluplné projekty. Teraz to nebude o servise, ale o rozvoji. Územie si určí priority.

Kto konkrétne?

Konkrétne ich navrhne vyšší územný celok [VÚC] a príslušné, dotknuté miestna samosprávy. Akčný plán – plán špecifických operácií sa vypracuje pod naším vedením, budú pri ňom zástupcovia VÚC, miest a obcí, prednosta okresného úradu, ako aj ďalší odborníci, napríklad z Úradu splnomocnenca pre rómske komunity a odborníci z akademickej obce. Každý okres si urobí takýto akčný plán. Ten bude naozaj len na niekoľko operácií, nebude na všetko. Keď tam žijú Rómovia a nemajú prístup k vode, a povieme si, že to treba riešiť, presne určíme územie, ktorých obcí sa to týka. Pôjde o operáciu prístupu k vode. Postavia sa tam studne, dotiahne sa vodovod, alebo sa urobí niečo iné. V každom prípade však to, čo je pre územie potrebné. Peniaze sa nebudú čerpať na všetko, ale naozaj na riešenie tohto problému.

Ale presne taká ambícia bola aj za predchádzajúcej vlády, tiež sa tvorili akčné plány, tiež sa do toto prizývali miestni ľudia a dopadlo to tak, že sa kúpil niekomu traktor alebo sa mu zaplatilo ústredné kúrenie.

Na začiatku kreovania systému podpory najmenej rozvinutých okresov som pol prizvaný ako expert. Vtedy sme sa bránili tomu, aby okresných prednostov do toho vôbec ťahali, lebo sme vedeli, že okresný prednosta je principiálne okresný šéf nejakej vládnucej strany, takže keď to on dostane do rúk, bude to politické rozhodovanie. Nás, expertov však neskôr vyhodili. Okresný prednosta si menoval výbor, ktorý rozhodoval o projektoch v podstate bez kritérií, subjektívne.

To bolo vtedy. Čo teraz?

Prišli sme s komisiou odborných posudzovateľov. Tých proporčne nominuje VÚC, ministerstvo investícií a regionálneho rozvoja a okresný úrad. Takáto komisia pridelí projektom body, potom to pôjde na výbor. Sú okresy, kde sa s tým stotožnia. Iné okresy hovoria, nie, my to tak nechceme. Ale moment. Prečo chcete dať peniaze podnikateľovi, ktorý nevytvára pracovné miesta? Zdôvodnite to. Ak to nedokážu, projekt vyradíme. A poviem vám, že vyradíme veľa projektov. Ide o štátne peniaze, teda peniaze nás všetkých.

Koniec koncov musíte vždy posudzovať vy.

Koniec koncov to musí byť nastavené tak, že výbor musí byť z odborníkov. Tí musia mať jasné kritériá, na základe ktorých sa bude posudzovať.

Ale aj ten výbor musí niekto stanoviť.

Musia to byť ľudia, ktorí sa venovali regionálnemu rozvoju, musia mať zručnosť potrebnú na hodnotenie projektov. Ak majú túto zručnosť, majú pravidlá na prideľovanie bodov a ak sa akčný plán urobí úzky, nedá sa zle vybrať.

Všetko stojí na ľuďoch. Sú takí ľudia, viete ich nájsť?

Sú v regiónoch.

Stále do toho výrazne vstupujú prednostovia okresných úradov, dodnes sú to politické funkcie.

Súhlasím s vami, a preto musia byť pravidlá také, že ich moc nebude neobmedzená.

Do akej miery táto aktivita prispeje k riešeniu rómskeho problému, o ktorom už hovorili?

Do veľkej miery, i keď len v tých znevýhodnených okresoch. Limituje to, koľko zdrojov na to máme.

Milióny eur, čo sa na najmenej rozvinuté okresy dávali doteraz, boli takmer nič.

Priamy príspevok od štátu pre každý okres je od pol milióna do milióna ročne.

To je zanedbateľná suma.

Máme zákonné normy, ktoré takéto okresy zvýhodňujú pri čerpaní eurofondov.

Tieto okresy sú zvýhodnené?

Áno, sú zvýhodnené. Pôvodný projekt bola veľmi dobrá myšlienka, bol to taký Marshallov plán pre najmenej rozvinuté okresy.

Vám sa to páčilo hneď od začiatku? Ja som bol kritický, hneď ako som to videl prvý raz. Čpela z toho byrokracia.

Mne sa to páčilo, len dnes, keď sa pozrieme na výsledky, sú slabé. Je to o ľuďoch, o nastavení. Prišiel nový prednosta a schválil projekt do svojej neziskovej organizácie, ktorú predtým mal.

Nových prednostov okresných úradov menovala súčasná vláda.

Vládnuca strana ich vyberala tak, ako vyberala. Spomínaný prednosta pridelil projekty svojej neziskovke, ktorej bol predtým šéfom.

To sa vám stalo teraz?

Áno. Samozrejme, že sme to nepodporili. Ťažko som ho presviedčal, lebo tvrdil, že neporušil žiadne pravidlá, žiadne zákony. Ja mu na to: Neporušil, ale uvedom si, že by prišiel minister, ktorý mal predtým nejakú neziskovku, nejakú firmu, a prvú dotáciu dá tej neziskovke či firme. Však ho na mieste odvolajú. Nepochopil to. Keby pochopil, tak by tie projekty prehodnotil. Prišlo to do Bratislavy a my sme to škrtli.

Keď sa vrátim na začiatok, toto je tiež politika. Musíte pracovať s politickými nominantmi, pritom z inej strany, v akej ste vy.

Keď sa dajú odborné kritériá a ľudia, ktorí o tom rozhodujú, budú odborníci, bude to ošetrené.

Môže vám to robiť politické problémy. Sám ste mi v minulosti povedali, že keď chcete presadiť nejakú reformu, je to vec vysokej politiky. Nezväzuje vám to ruky?

U nás vládne silný rezortizmus. Každý rezort má nejaké svoje pole, druhý akoby mu do toho nezasahoval. Toleruje sa to. Máme šťastie, že v našom rezorte sú okresy, a myslíme si, že tam treba robiť poriadky. Nemám pocit, že by niekto do toho zasahoval. V konečnom dôsledku všetko schvaľuje vláda. Bol som na zasadnutiach vlády a vysvetľoval som veci, ako fungovali a ako fungujú. Získali sme stopercentnú podporu premiéra a prítomných ministrov. Čo sa týka prednostov, nemal som problém, že by niekto vyvíjal tlaky. Každý hovorí, že ak to nie je s kostolným poriadkom, robte, a my sa s tým stotožníme.

Foto: Róbert Valent

Keď sme boli spolu pred voľbami, pred niečo vyše rokom, vstúpili ste do strany Za ľudí. Rozprávali sme sa o reforme verejnej správy a vy ste povedali, že jedna vec je chystať reformy, druhá politicky ich presadiť. Práve preto ste sa rozhodli vstúpiť do vysokej politiky. Ako sa vám darí v politike presadzovať svoje zámery?

Zistil som, že vyskakovať môžem v tých kompetenciách, ktoré má náš rezort. Tam máme naozaj voľné ruky a môžeme si veci presadzovať. Čo sa týka reformy verejnej správy, mala by ju robiť a presadzovať vládnuca strana, dokonca si myslím, že by ju mal mať pod palcom priamo premiér. Mali by to pripravovať odborníci, lebo čert tkvie v detailoch. O reforme verejnej správy veľmi intenzívne komunikujeme na lokálnej úrovni.

Vidíte nejaké vzory, podľa ktorých by sa malo postupovať?

Mali sme stretnutie s veľvyslancom Poľskej republiky. Chceme osloviť odborníkov z Poľska, ktorí sa tým zaoberajú, aby prišli na Slovensko a prednášali nám, ako to robili oni. Lokálni politici pokladajú reformu verejnej správy za jednu z najúspešnejších v Poľsku.

Bol som vlani dva razy v Poľsku, v regiónoch skutočne vidieť, že sa rozvíjajú.

Keďže majú podobné štruktúry ako my, pošlime tam našich odborníkov, pýtajme sa, učme sa. Táto reforma môže naštartovať celú republiku. Je to jedna z priorít. V programovom vyhlásení vlády si reformu zobralo pod palec ministerstvo vnútra obsadené stranou premiéra. Bol som niekoľkokrát na rokovaní koaličnej rady, kde sa premiér zaujímal o reformu verejnej správy. Takže predpokladám, že to neskončí v koši. My, ministerstvo regionálneho rozvoja, máme k tomu čo hovoriť a chceme byť pri tom.

Darí sa vám v tom, čo ste avizovali, cez politiku pretlačiť svoje názory, ako by sa mala reformovať verejná správa? So svojimi percentami vaša strana určite nemôže vyskakovať.

Skôr ide o to, že minister má kompetenciu rozhodovať o svojom rezorte. Tie nástroje a kompetencie, ktoré máme, využívame. Keďže sme boli pri tom od začiatku a sledovali sme vývoj, presne vieme, ktoré osoby tam nepatria, vieme, aké chyby sú v systéme. Máme to celé vyhodnotené a vieme, čo je efektívne. Na tom našom malom piesočku to silným spôsobom ovplyvňujeme.

Vyznieva mi to, ako by ste sa uspokojovali.

Keďže tú kompetenciu má ministerstvo vnútra, neverím, že by sme to nejako výrazne mohli ovplyvniť. Ale verím, že budú počúvať myšlienky iných. Prekvapujú ma dve tendencie. Často, keď prídem na rokovanie, môj názor berú. Som človek, ktorý prišiel z terénu, z regiónov. Počúvajú ma a môj hlas je veľmi silný. Potom je iná tendencia. Keď prídu alfa primátori, nadobúdam pocit, akoby si nepriali, aby im nejaký starosta dával rozumy. Hlas regiónov je však dôležitý. Odkedy som sem prišiel a pár vecí povedal, porady sa zmenili. Regióny nie sú tie, čo nič nevedia.

Ak má nastať nejaká reforma verejnej správy, decentralizácia, kompetencie sa musia presunúť nadol aj s peniazmi. Podarí sa niečo takéto? Vzdá sa vláda svojich peňazí a dá ich dole, do samospráv?

Krajiny, ktoré sú najviac decentralizované, sú najúspešnejšie. Patria sem Austrália, Belgicko, Kanada, Dánsko, Fínsko, Nemecko, Japonsko, Španielsko. Krajiny, ktoré sú málo decentralizované, sú Slovensko, Maďarsko, Grécko. Kto decentralizuje, pomôže vývoju krajiny. Keď sa pozrieme na naše ministerstvo, pripravujeme nový systém eurofondov. O stovkách miliónov eur sa bude rozhodovať v regiónoch. Je to naštartované tak, že je to už nezvratné.

Politici to nezastavia?

V jednotlivých regiónoch na úrovni krajov vznikajú rady partnerstva. Tie budú rozhodovať, ktoré projekty sa podporia. Predchádza tomu vypracovanie analýzy a stratégie. Už to všetko beží s tým, že sa samosprávy dohodnú, ako postupovať. Keď máme analýzu, že o desať rokov bude treba v danom kraji o tisíc miest viac v domovoch dôchodcov, tak sa samosprávy musia dohodnúť, kde tie domovy postavia. Rada partnerstva bude mať o to ľahšie rozhodovanie. Obce a mestá už nebudú medzi sebou súťažiť, ale budú partnermi. Ak sa peniaze presunú do regiónov, spôsobí to, že politici tam strácajú moc.

Je to vo vašej kompetencii takto rozdeľovať peniaze?

Áno.

O aké peniaze ide?

Cez regionálny operačný program ide asi 1,7 miliardy eur.

V akom období?

V programovom období  siedmich rokov. Značná časť týchto peňazí by sa mala rozdeľovať spôsobom, ako som spomínal. Dokonca, pokiaľ bude tento systém fungovať, dajú sa tam presunúť ďalšie peniaze. Nevymýšľame teplú vodu, takýto systém funguje v dobiehajúcom programovom období v Poľsku, Česku, Maďarsku. Prečo nefunguje u nás? Lebo sa doteraz nenašla politická sila, ktorá by pustila peniaze do regiónov. Kraje nám už dali vstupné správy, základnú štruktúru, kam tie peniaze majú ísť.

Už to máte od všetkých krajov?

Áno. Zároveň vznikli štruktúry území udržateľného mestského rozvoja – tam idú v menšom tiež peniaze, podobným spôsobom. Takýchto štruktúr je na Slovensku spolu 15, plus Bratislava. Rámcové stratégie už sú vypracované. Strategické zámery sa dnes rozmieňajú do jednotlivých projektov. Keď sa to dokončí, už sa nevyhlási výzva. Bude sa vyberať z uvedených projektov. Projekty pôjdu len na technické zhodnotenie, či spĺňajú kritériá. Proces je v takom štádiu, že si neviem predstaviť, že by sa zastavil alebo zmenil.

Vy vlastne robíte reformu verejnej správy v rámci svojej kompetencie.

Áno.

Kto bude rozhodovať v regiónoch?

Do rád partnerstva by mali byť zakomponovaní všetci dôležití ľudia v regióne. V radách je rozhodovacia právomoc prísne rozdelená, 20 percent má miestna samospráva, 20 percent regionálna samospráva, 20 percent štát, 20 percent socioekonomickí partneri, čo sú podnikatelia, mimovládne organizácie či univerzity. Popri nich budú mať s 20 percentami vlastnú komoru stratégie území udržateľného mestského rozvoja. Tieto komory naplnia radu a tá bude rozhodovať. Moc je rozdelená tak, aby na regionálnej či krajskej úrovni každý každému pozeral na prsty. Nebudú rozhodovať svojvoľne, lebo musia vychádzať zo stratégie. A stratégia ide do takých podrobností, že rada partnerstva má cestu nalinajkovanú.

Na koľko rokov, na desať?

Je to naprogramové obdobie siedmich rokov, ktoré sa predpokladá predĺžiť o tri roky, teda do roku 2030.

Foto: Róbert Valent

Aká bude sila regionálnych štruktúr?

Celé sa to naštartovalo cez VÚC. Ony mali technické sekretariáty. Vznikli vstupné správy, stratégie, kadiaľ sa má región uberať. Teraz sa to celý rok bude rozmieňať na drobné. Vznikajú pracovné skupiny, vznikajú takzvané strategicko-plánovacie regióny. Veľký kraj sa rozdelil na menšie regióny, aby bolo plánovanie systematickejšie. Rada partnerstva zatiaľ rozhodovala len o jednej veci, o veľkej stratégii. V priebehu tohto roka, pravdepodobne v prvej polovici, chceme vydať nejaký záväzný predpis. Chceme do toho dostať spravodlivosť. Vyzveme, aby si miestna samospráva, regionálna samospráva či socioekonomickí partneri zvolili svojich ľudí.

Kedy?

Chceme, aby to bolo v prvom polroku tohto roka. Rady partnerstva nebudú tento polrok v podstate o ničom rozhodovať. Nie je dôvod sa plašiť. Keď príde najbližšie rozhodovanie, už budú obsadené nanovo. Dôležité je uvedomiť si, že budúci rok sú voľby do regionálnych aj miestnych samospráv. Konkrétne projekty sa budú schvaľovať až po voľbách. To znamená, že budú úplne noví funkcionári a minimálne komora miestnej a regionálnej samosprávy a komora udržateľného mestského rozvoja sa bude voliť nanovo.

Do akej miery si osvoja plány, ktoré tam nájdu? Budú pre nich záväzné?

Z eurofondových peňazí v tomto programe nebude možné čerpať bez toho, aby neboli v súlade so stratégiou. Ako ste si to naplánovali, také sú pre vás priority.

Nad eurofondmi na regionálny rozvoj bude mať vaše ministerstvo voľnú ruku?

Urobí sa operačný program, kam sa to zakotví. Takáto zákonná norma sa schváli v parlamente, predpokladám, že sa tak stane tento rok. Neviem si predstaviť, že by sa to stoplo. Regióny by dali vláde riadne po krku. O objeme sa bude ešte diskutovať. Obava politikov je, čo keď systém nebude fungovať. Všade dookola tie veci fungujú, teda predpokladám, že u nás budú tiež. Regióny budú rozhodovať o peniazoch, rozdelia si ich.

Toto je len jedna forma pomoci regiónom – z európskych peňazí. Reforma  verejnej správy by mala byť oveľa širšia, mala by napríklad zasiahnuť dane. Akú časť tvoria eurofondové peniaze z toho, čo by sa na ne malo presunúť z úrovne vlády?

Na túto otázku vám určite neodpoviem a myslím si, že na Slovensku vám na ňu momentálne neodpovie nikto. Je to zložitejšie. Zistilo sa, že niektoré kompetencie musia ísť z regiónov preč. Každá jedna samospráva na Slovensku má v podstate tie isté kompetencie, či to je Bratislava alebo obec s 50 obyvateľmi, a každý starosta je rovnako zodpovedný za svoje rozhodnutia. Dôležité sú otázky, ako popresúvať kompetencie z malých obcí do väčších, ako to celé financovať, čo ostane v kompetencii malých obcí. O tom všetkom sa musíme rozprávať. Keď si vyriešime tieto veci, potom to napočítajme. Nikdy nie naopak. Pozrime sa, ako by mal ten systém fungovať, nadizajnujme si ho. Pozrime sa na skúsenosti zo zahraničia. Keď to v Poľsku tak chvália, analyzujme a adaptujme poľský model, prípadne iné modely, kde to funguje.

Vláda sa k reforme zaviazala v programovom vyhlásení, garantom je ministerstvo vnútra. Podarí sa reformu realizovať v tomto funkčnom období?

Neverím tomu, že ministerstvo vnútra bude schopné túto reformu pripraviť a spustiť. Ale verím tomu, že bude schopné nastaviť nejaký časový plán a možno urobiť prvé kroky. Celá reforma musí byť nastavená možno na desať rokov. Musí to byť postupné, lebo inak vytvoríme veľký chaos a nič nebude fungovať.

Do reformy nehovorí len ministerstvo vnútra. Ministerstvo financií robí na daňovej reforme. Tá nastaví pravidlá, podľa ktorých sa bude správať aj samospráva. Napríklad sú tu odporúčania presúvať daňové zaťaženie z práce viac na majetok.

Pri akejkoľvek reforme je ministerstvo financií druhý, ak nie hneď prvý najdôležitejší orgán, ktorý ju posudzuje. Predpokladám, že myslia aj na to, berú na reformu verejnej správy ohľad.

Vaše ministerstvo má priamo v názve regionálny rozvoj. Nekontaktovali vás z financií, že chystajú daňovú reformu a chcú vedieť, čo to spraví so samosprávami?

Mali sme niekoľko debát na úrovni štátnych tajomníkov, vysvetľovali sme im, ako chceme robiť zákon o najmenej rozvinutých okresoch, prečo by to mali financovať a aké efekty to prinesie štátu. Takže to nie je to tak, že by sme neboli v kontakte. Ale priamo k tejto téme sme sa nestretli a nerokovali sme.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0