Na očkovaní u vojvodinských Slovákov. Prečo je na tom Srbsko s koronou tak zázračne dobre?

Je to možno v rozpore so všetkými očakávaniami, meno krajiny očkovacieho zázraku v kontinentálnej Európe je Srbsko. Čoskoro bude 10 percent srbského obyvateľstva zaočkované dvoma dávkami a vďaka trom, skoro štyrom vakcínam zo všetkých svetových strán, sa masová imunizácia tak skoro ani nezastaví.

Veľký povyk vyvolal chorvátsky stĺpček s titulom „Európanka v Belehrade“. Chorvátska spisovateľka Ved­rana Ru­danová, občianka členskej krajiny EÚ, ktorá je tradične vnímaná ako nepriateľská voči Srbsku, opísala v svojom texte jej vakcinačnú cestu zo Záhrebu do Belehradu. Prihlásila sa na srbské očkovanie, dostavila sa na belehradské výstavisko a neverila vlastným očiam: „Toto čo je? V Srbsku majú švédske stoly plné vakcín!“ Po pichnutí sa išla poprechádzať po belehradskom korze a znova sa nestačila čudovať: „Čo to je? Otvorené kaviarne? Išla som do jednej. Pili sme kávu ako ľudia. Aký to pocit!“ Stĺpčekárka zakončila svoj chválospev sľubom, že po druhej dávke bude svojho vnuka objímať slovami: „Toto je babkina belehradská pusa.“

Okolo „Európanky v Belehrade“ sa strhla v Chorvátsku škaredá hádka. Chorvátsky prezident nadával Rudanovej do „pologramotného pisálka“, tá mu jedovato odvetila, že hlava štátu urobí najlepšie, ak „prechrápe aj zvyšok svojho mandátu, tak ako doteraz“. Prezidenta štátu, ktorý ako celá EÚ zúfalo čaká na mizerné malé dodávky západných vakcín, provokovali zrejme tieto vety v stĺpčeku: „…šťastie, šťastie, šťastie, šťastie. A potom ťa zachváti smútok. Vrátime sa do zamknutého mesta, do zamknutej krajiny, medzi ľudí, ktorí očakávali spásu od svojich politikov a od Európy a dostali…“

Chorvátska spisovateľka to s tým „švédskym stolom“ prehnala pritom len trošku. Občania Srbska si naozaj môžu vybrať z rôznych vakcín. Keďže ruská vakcína Sputnik prichádza pomaly a nemecko-americká od Pfizeru v homeopatických dávkach, veľký rozdiel robí jeden a pol milióna dávok, ktoré už dodala spoločnosť Sinopharm z Číny. Srbsko sa nespoliehalo na EÚ alebo WHO, ale použila svoje dlhodobo pestované vzťahy s Ruskom a Čínou a nakupovalo v EÚ kedysi podceňované východné vakcíny.

Rekordne rýchla vakcinácia je doteraz najväčším úspechom srbskej koronapolitiky, ktorá sa nedá nazvať inak ako kľukatá.

Srbská vláda zaviedla na jar jeden z najtvrdších lockdownov v Európe, zavrela dôchodcov v ich bydliskách, dokonca nepustila vlastných občanov do krajiny (za čo sa prezident Aleksandar Vučić neskôr ospravedlnil). Potom prišlo bleskurýchle uvoľňovanie, vyplatenie sumy sto eur každému občanovi a bleskurýchle vypísanie parlamentných volieb.

Tie voľby, ktoré časť roztrúsenej opozície bojkotovala, vyhrala nevídaným spôsobom Vučićova Srbská strana pokroku – dostala trojštvrtinovú väčšinu v parlamente. Žúrka po víťazstve bola veľkolepá! Mala však trochu trápne následky: značná časť straníckeho vedenia sa tam nakazila koronou. Posledný opozičný denník to vtedy v srbčine zhrnul takto: „Predsednica Skupštine Srbije, direktor Kancelarije za Kosovo i Me­tohiju, ministar odbrane – svi su pozitivini na ko­ro­na­virus i svi su bili na istoj žurci.“ A tak, pokračuje analýza už v slovenskom preklade: „vyzerala žúrka začiatkom týždňa ako veľká oslava historického volebného víťazstva a koncom týždňa ako nové ohnisko.“

Začala sa – a to sa písal ešte len mesiac júl – druhá vlna. Prezident Vučić vyplašene vyhlásil druhý lockdown, nerátal ale s odbojnosťou srbského národa. V Belehrade spontánne vypukli tak surové demonštrácie, že prekvapený Vučić radšej cúvol, Srbsko si tak v lete vystačilo len s jemnými opatreniami.

Keď sa v novembri zdvihla tretia vlna, vláda sa už ani neodvážila uvažovať o lockdowne. Keď bolo najhoršie – niekoľko dní evidovalo Srbsko najviac nových infekcií vo svete – skrátila vláda záverečnú v gastre na 17. hodinu a zavrela podniky na zopár decembrových víkendov. To boli najostrejšie opatrenia. Aj v tom krátkom období mohli byť všetky obchody, obchodné centrá, kiná a divadlá otvorené v pracovné dni až do 17. hodiny.

Už približne od Vianoc platí, že gastro funguje denne do 20. hodiny a rozhodne nezíva prázdnotou. V Srbsku sa normálne nakupuje, dovolenkuje a lyžuje, aj fitká a plavárne majú otvorené do deviatej večer.

Každá z troch doterajších vĺn nákazy si vyžiadala aj v Srbsku viac obetí než tá predošlá. Pozoruhodné pritom je, že Srbsko stále patrí medzi európske krajiny s najlepšími koronačíslami. Na COVID-19 zomrelo v Srbsku doteraz zhruba pol promile obyvateľstva, na zalockdownovanom Slovensku a v susednom Rumunsku už viac ako dvojnásobok toho a v susedných krajinách Bosna, Severné Macedónsko, Čierna Hora, Maďarsko, Bulharsko a Chorvátsko zhruba trojnásobok.

Ako je to možné? Číra záhada!

Po troch zimných návštevách Srbska môžem dosvedčiť, že za nápadne nižšou úmrtnosťou určite nebude disciplinované dodržiavanie opatrení – aj na tie jemné totiž veľká časť Srbov zvysoka kašle. Navyše podľa januárového prieskumu verí až 41,5 percent Srbov na rôzne konšpirácie o korone, čo tiež nebýva prospešné v protipandemickom boji.

Zostáva možnosť, že niečo s tými číslami nesedí. Nedá sa to vylúčiť. Aleksandar Vučić začal svoju dráhu v mladosti ako „ministar za informisanje“ pod autoritárskym prezidentom Slobodanom Miloševićom. Obsesia s médiami ho doteraz neopustila, podmanil si takmer všetko, napríklad z piatich bulvárnych denníkov ho už nekritizuje žiaden.

Aj táto verzia má ale svoje háčiky: testovanosť PCR testami je síce nízka, ale nie mizerná, pohybuje sa približne na úrovni Slovenska. Keby boli JIS-ky preťažené, nedalo by sa to utajiť ani vo Vučićovom Srbsku. Opozícia existuje a zo všetkých síl sa borí s Vučićom. Možno som niečo prehliadol, ale ani v opozičných novinách som nenarazil na tvrdenia o nejakom veľkom štatistickom podvode.

Je to záhada. Hoci Srbi od mája nič také ako lockdown nezažili, evidujú výrazne menej obetí pandémie ako niektoré porovnateľné krajiny, ktoré trčia už štvrtý mesiac v neradostnom lockdowne. Je to náhoda? Nezaslúžené šťastie? Nepochopiteľný zázrak? Alebo je to stále len momentka, vyrovná sa to do konca pandémie a toto renomé a srbské úspechy zničí pravdepodobne už nastupujúca štvrtá vlna?

Nikto nevie. Ani ja netuším.

Išiel som sa teda pozrieť. Chcel som zažiť masové očkovanie niekde na vidieku a vybral som si Báč­sky Pet­ro­vec vo Vojvodine. Dve tretiny obyvateľstva tu rozprávajú jazykom mojej domácnosti – slovenčinou. Vučićova štátostrana pokroku vládne aj v Petrovci, v zastupiteľstve má 11 z 25 mandátov, visí tu ešte billboard, na ktorom prezidentovi pokrokári želajú pekné sviatky v slovenčine.

Pri prvej návšteve som to zmeškal. Na Dom zdravlja, v ktorom sa očkuje, som síce natrafil hneď, teta zo susednej slovenskej dediny mi poradila „položite masku“, ale v ten deň už doočkovali. Lekárka, ktorá v Petrovci vykonáva očkovanie, vedela o slávnom chorvátskom stĺpčeku. Potvrdila mi, že v prvých dňoch vakcinačnej kampane mohol prísť na rad takmer každý, aj cudzinec. Ktovie, keby som bol taký drzý ako chorvátska spisovateľka, či by na belehradskom výstavisku nezaočkovali aj mňa! Tá mladá srbskojazyčná lekárka rozprávala, že len približne polovica zdravotníkov sa chce dať očkovať, druhá polovica to odmieta. Ona sama chce, musí ale ešte počkať, lebo kojí. Vakcínu ešte vybratú nemá, váha medzi Západom, Ruskom a Čínou.

Báčsky Petrovec bol pre mňa legendárnou osadou dolnozemských Slovákov, teraz som prišiel prvýkrát a musel som konštatovať, že som už vo Vojvodine videl tucty živších mestečiek. Budova s prekrásnym nápisom Spolok petrovských žien pôsobila nevyužitá, zato fungovala Poľnohospodárska apatieka s ponukou „herbicídy, fungicídy, hnojivá“ atď. Gastronómia je tu na srbské pomery mimoriadne slabá. Sadol som si do jediného spoľahlivo fungujúceho podniku, do Café pizzerie Alexandria na križovatke ulíc Masarikova – Maršala Tita. Hostí nebolo málo, bolo počuť viac srbčiny ako slovenčiny, fajčilo sa. Moje jedlo sa utopilo v tavenom syre, dojedol som a išiel ďalej.

Minulý týždeň som sa dostavil opäť do petroveckého Doma zdravlja. Lekárka očkovala, spolu dvanásť starých ľudí bolo objednaných na svoju prvú čínsku dávku. Po slovensky rozprávali všetci, vysedával som s nimi v čakárni.

Došiel napríklad pán v krásnej, dobre zachovanej pletenej vestičke. Predstavil sa: „Ja som Slovák, 78 rokov.“ Keď sedel za zatvorenými dverami u lekárky, počul som, ako sa ho mladá peknučká slovenská sestrička opýtala: „Na čo ste prišli?“ – „Na vakcínu.“ – „Kto vás volal?“ Starec si zrejme zmýlil svoj telefonát do belehradského registračného systému s termínom. Takto to ale nefunguje, treba čakať na hovor, 78-ročného Slováka poslali bez pichnutia preč.

Prišla aj 83-ročná vidiečanka v čiernom vdovskom kroji. Odprevadil ju zať, ktorý si potrpí na správnu výslovnosť slovenčiny, mňa napríklad kritizoval, že mäkčím priezvisko jeho svokry Kolar. Keď som sa starkej opýtal, či ju môžem odfotiť, preložil jej to do očarujúceho archaizmu: „On sa pýta, či ťa môže vymaľovať.“