Keď sú dni oveľa prázdnejšie

V živote občas všetci zažívame momenty, ktoré nás vyvedú z miery a stratíme pevnú pôdu pod nohami. Zrazu si ničím nie sme istí a o všetkom pochybujeme. Podľa mojej skúsenosti nás k tomu väčšinou vedú okolnosti, ktoré rúcajú naše predstavy, alebo chvíle, keď narazíme na svoje limity – na svoje dno. Takto sa dostávame do vypätého stavu a sami seba prekvapujeme svojimi reakciami.

Toto je príbeh o tom, ako sa zrútili predstavy, ktoré sme si vybudovali a na rumovisku vyrástlo niečo, čo v nás bolo zasiate a my sme to zabudli polievať. Tento rok zrejme podobný stav v rozličnej miere zažila väčšina ľudí.

Zo dňa na deň sa nám menil život. A tá zmena sa dotkla oveľa hlbších vecí než len nepohodlných obmedzení a plánov, ktoré zlyhali. Siahla na to, o čom sme možno mnohí vôbec netušili, ako veľmi to potrebujeme.

Boli to obyčajné veci, ako živý rozhovor s niekým blízkym, alebo prechádzka. Možno aj vážnejšie, ako vedomie, že moja rodina je zdravá a zajtra ju uvidím na rodinnom obede, alebo istota, že tento mesiac dostanem výplatu.

Nič nebolo podľa mojich predstáv

Môj príbeh nie je ani zďaleka najdramatickejší. Nuž, ale v skratke: Začal rozhodnutím presťahovať sa po svadbe do mesta, v ktorom som nikdy nechcela žiť, kvôli snúbencovej práci. S tým som sa ešte ako tak zmierila a utešila som sa myšlienkou, že tam predsa len poznám niekoľkých ľudí. Potom prišiel šok, vírus.

Zhodou okolností som zostala v prvých dňoch po vypuknutí na Slovensku sama doma – s internetom a hŕbou katastrofických scenárov. S Martinom (vtedy ešte snúbencom) sme mali mesiac a pol do svadby a on zostal v karanténe na druhom konci krajiny.

Nevedela som, kedy ho najbližšie stretnem, či dovtedy neumrieme. (V tom čase som vážne veľa premýšľala nad tým, že sa to pokojne môže stať.) Moje prehnané prvotné obavy sa nenaplnili a napokon sme sa vzali, ale z plánovaných 150 hostí sme mali 10 na obrade. Nemohli prísť ani moji súrodenci.

Lockdown nám však skomplikoval plány aj čo sa týkalo bývania, tak sme
po svadbe zostali načas v byte u môjho uja v inom meste. Väčšinu dní som trávila sama medzi štyrmi stenami, keďže pracujem z domu.

Celé víkendy sme precestovali, aby sme sa mohli stretnúť s blízkymi a ísť
do prírody. Netreba hovoriť, že na svadobnú cestu, po akej sme túžili, sme ani nepomysleli. Otázku, čo spravíme ďalej sme mali stále pred sebou a obaja sme kvôli tomu boli dlhodobo pod tlakom. Tu sa zastavím.

Vo všetkom zlom vidieť niečo dobré a vyjsť z toho silnejší

Písala som o veciach, ktoré mi tento rok totálne rúcali predstavy o prvom roku manželstva. Ak som niekedy mala pocit, že som na dne, tak za posledné mesiace som sa cez to dno prepadávala stále hlbšie a hlbšie.
Pred niekoľkými rokmi som sa však naučila pozerať sa na „dno“ aj z iného uhla a myslím, že práve to ma stále drží nad vodou.

Ľudské dno pre mňa totiž neznamená len biedu, ale aj stretnutie sa s pravdou o sebe. Chvíle, keď sa na ňom ocitneme, považujem za rozhodujúce chvíle, v ktorých narážame na vlastnú podstatu.
Niekedy na ňu nenarazíme celé roky, lebo všetku pozornosť venujeme niečomu, čím sú vyplnené naše dni. Ale teraz, keď sú naše dni oveľa prázdnejšie, máme na výber, čomu ju venujeme.

Narážame sami na seba a zrejme spočiatku vidíme len svoj hnev, sklamanie, neistotu. Ale tieto pocity nie sú tým jediným, čo v sebe máme, takisto ako ani náš život nenapĺňajú len negatívne skúsenosti. Je to ako s tými dvoma vlkmi, čo v nás bojujú, o ktorých hovorí indiánske príslovie. Jeden predstavuje všetko negatívne a druhý zas to pozitívne. Zvíťazí ten, ktorého kŕmime.

Aj preto vravím, že sa na to svoje „dno“ pozerám ako na stretnutie sa
s pravdou o sebe. Na ňom sa totiž rozhodne, či sa doň zaboríme a uviazneme vo vlastnej biede, alebo sa odrazíme a uvidíme to všetko, čo máme. Možno si dokonca spomenieme na niečo, čo je pre náš život podstatné a my sme na to len zabudli.