Uhorskí Cigáni s obľubou piekli ježkov. Zabitého ježka obalili hrubou vrstvou blata a hodili do ohňa. Historizujúci gastro-cestopis Jiřího Peňása.

Kalone prezývajú sa niekedy tiež lietajúce psy, pretože ich hlava nápadne sa im podobá. Cez deň bývajú často celé kŕdle spiacich kaloňov zadnými nohami zavesené na vetvách stromov. Sotva nastane večer, kalone odletia jeden za druhým v dlhom rade nasledujúc svojho náčelníka, zvieraťa to obzvlášť silného, a beda záhrade, do ktorej vpadnú!

Ak je tam hojnosť ovocia, uspokoja sa len so sladkou šťavou jeho a ostatok nechajú padnúť na zem, takže viac pustošia, než pojedia. Tu aj inde bývajú kalone prenasledované ani nie tak pre škodu, ktorú pôsobia, ako pre svoje mäso, ktoré obzvlášť obyvatelia Bačianu [Bačianskeho ramena pri Dunaji, pozn. prekl.] radi požívajú. Počas svojho denného odpočinku bývajú ľahko odchytávaní alebo zrážaní palicami, takže lovci ich často plné koše odnášajú domov. Ich úprava vyžaduje nemalú starostlivosť, keďže koža ich zatuchlo a silne zapácha líščinou. Preto varí sa obyčajne s rozmanitým korením a s rozličnými prísadami a takto súc upravení chutia výborne, asi tak ako dobre pripravený zajac.

Ako sa pečie ježko

Nie je nutné snáď vysvetľovať, prečo práve kalone, tieto trochu väčšie bylinožravé netopiere, sú tu pripomenutí ako ázijská pochúťka. Rozmanitosť sveta, vrátane vecí, ktoré sa na jednom konci javia ako odporné a nechutné, spočíva v tom, že na druhom sa v nich iní zasa vyžívajú; a taký varený či snáď pečený netopier (v tomto prípade ide o určité kalone malajské, predtým nazývané kaloň jedlý) je považovaný za niečo rovnako normálne ako napríklad u nás v octe naložený špekáčik. Takže keď sa pred nejakou dobou začala hľadať súvislosť koronavírusu s kulinárskymi záľubami juhovýchodnej Ázie, mohlo to niekoho znechutiť, pobúriť, šokovať, ale iný si mohol spomenúť na svoje obľúbené čítanie z ranej mladosti: kde len to o tých sa netopieroch čítal?

Alfred Brehm. Foto: wikimedia

No pravdaže, v starom dobrom Brehmovi! Mnoho bizarností (ale i užitočných informácií) zo sveta zvierat (ale aj ľudí) nabrali niektorí z nás šťastlivcov z tých dávnych kníh písaných nádherne farebným jazykom konca 19. storočia. Bol to jazyk cudný, ako ten vek, ale dôkladný, výstižný a bohatý, a hlavne nepoznal pretvárku ani to, čomu sa teraz hovorí korektnosť. Bol jadrný i kvetnatý a pritom plný kúzla a poézie dobrodružných románov vykresľujúcich svet ako jedno veľké pestré javisko. Odkiaľ by som napríklad doživotne vedel, ako uhorskí Cigáni pečú ježkov? Zabitého ježka obalia hrubou vrstvou blata a hodia do ohňa. Potom pripravujú ho na spôsob pečenia zemiakov pri pasení a keď je už celá guľa ako kameň tuhá, uchopia vetvami prepečenú hrudu a mrštia ju o kameň. Prepečené ružové ježie mäsko vylúpne sa ako holúbä. Tá vôňa! Potom ešte si o ježkoch pamätám, že v Španielsku sa ježkovia jedia ako pôstne jedlo, lebo cirkev ich tam nepovažovala za cicavce. A potom ešte, že v niektorých krajinách je chovaný ako domáce zviera, aby hubil myši, šváby a iný otravný hmyz, no stáva sa v domácnosti nepríjemný tým, že po celú noc snorí a vydáva odporný zápach. Alebo odkiaľ by som vedel, že sloní chobot je výbornou pochúťkou, ale musí byť zo všetkých strán prepečený, takže, ako nabáda cestovateľ Schweinfurt, je nutné dohliadnuť na onen oheň obsluhujúcich negrov, lebo oni často k záhaľke sklony javia?

Pred takými sto rokmi, čo nie je zase tak dávno, sa tými knihami opájali deti, rodičia i starí rodičia, ľud prostý aj vzdelaný, proletariát, buržoázia a zvyšná aristokracia, ľudia z miest i vidieka. Stačilo vziať niektorý z tých umne vypracovaných zväzkov s levom držiacim glóbus do ruky a otvoriť na akejkoľvek strane a začať čítať. Za chvíľu človek nevedel, koľko ubehlo času. Už bol kdesi ďaleko na stepi, savane či ľadových pláňach so zmužilými a udatnými levmi, zradnými a zbabelými hyenami, krvilačnými a odvážnymi ľadovými medveďmi, necudnými paviánmi. Len chvíľu sa začítal a už sa pred ním otváralo to veľmi pestré divadlo, v ktorom vystupovali potmehúdske opice, vznešené žirafy, nemotorné hrochy, farizejskí drabári [dvojhrbá ťava, pozn. prekl.], bojazlivé zajace, duševne obmedzený dobytok, bystré a dôvtipné veveričky, úplne tupí krtkovia. A o opiciach, ktoré sú človeku najpodobnejšie, dočítal sa toto: „Toľko však jest isté, že všetky sú zlomyseľné, ošemetné, ľstivé, úskočné, potmehúdske, nehanebné a zlodejské. Naproti tomu javia však tiež nemalú chytrosť, bodrosť, jemnosť, miernosť, prívetivosť a prítulnosť k človeku, družnosť, zmužilosť, zmysel pre všeobecné blaho, obetavosť za celú spoločnosť, nevinnú náchylnosť k hrám a k podpichovaniu a tak podobne.“ Potom však ešte jedna dôležitá vec: „Vôbec majú všetky opice veľmi nedokonalý pojem o majetku, lebo sú toho názoru, že všetko určené jest pre ne.“ Je jasné, že toto tu po roku 1948 už vyjsť nemohlo.

Foto: wikimedia

Svet zvierat a divočiny vôbec ešte nepoznal v tej dobe obavy a ohľady dneška. Bol to svet krutý a tvrdý, ale tiež nesmierne rozmanitý a bizarný, ale zároveň nejak prehľadný a poznateľný. Vstupoval do neho človek, treba povedať, že biely človek, ktorý to s istotou vládcu tvorstva popisoval, triedil a posudzoval. Brehm svoje rozprávanie husto pretkáva historkami a príbehmi, zozbieraným zo zápiskov cestovateľov a dobrodruhov, čerpaných predovšetkým z lovu, ktorý bol najčastejším druhom kontaktu so zvieracími tvormi. Z dnešného hľadiska je to určite problematické, lenže vtedy ešte lov bol spojený so zápasom a nebezpečenstvom. Napríklad lov indických tigrov, ktorých stále ešte bolo dosť a ich hrozivosť bola taká, že bolo nutné sa na ne občas vypraviť. Trebárs, keď tigrica v jednom indickom grófstve usmrtila všetkých poštárov, spojenie poštové prerušené, takže vláda musela vypísať vysokú odmenu na jej hlavu, čo však nepomohlo, pretože nikto nechcel sa odvážiť do boja s tou zúrivou dračicou. Taká výprava bola často otázkou, kto z koho – či rýchlejšie lovec zacieli svoju ručnicu a trafí cieľ, alebo mu rozzúrený tiger jedným stlačením čeľuste či úderom laby rozdrví lebku: „Na šťastie však druhá rana usmrtila tigricu úplne, po čom statočný Rice zbavil priateľa ťažkého bremena šelmy na ňom ležiacej. Vďaka Bohu, Elliot nebol smrteľne zranený, lebo laba tigra, ktorý mieril mu na hlavu, šmykla sa o jeho ručnicu, ale jeho rameno bolo strašne rozsápané.“ Ťažko zabudnúť na srdcervúce scény, v ktorých je opísaná krutosť a ľútosť takých zápasov, kde predsa nakoniec vždy zvíťazil človek, vladár nad všetkými. Ako keď polárnici na lodi Carasso zastrelili (prečo to urobili?!) dve medvedie mláďatá: „Keď konečne ľadová medvedica spozorovala, že miláčikovia jej sú mŕtvi a studení, obrátila sa k lodi a hrozivo a zúfalo bručala. Plavci vystrelili, ona klesla a umierajúc lízala rany svojich miláčikov.“ Podobne sa len tak z hlavy nevytratia scény, v ktorých na smrť zranená samica mačiaka miluje svoje mláďa tak pevne, že z posledných síl zlezie zo stromu a opatrne položí malé opičie mláďa do trávy a až potom sa zvalí na zem a z pľúc unikne jej posledný opičí vzdych. Ešteže občas dajú zvieratá nafúkanému pánovi tvorstva príučku. Ako napríklad roztomilé zvieratko činga čiže tchor, americký príbuzný nášho jazveca. Tak prírodopisec Audubon opisuje svoje stretnutie s týmto tvorom: „Vyzeralo veľmi nevinne a zvodne… bol som celý vo vytržení a radosťou súc naplnený schmatol som zviera a – pác! Pekelná obluda vstrekla mi svoj diabolský mok do nosa, úst a očí. Akoby hrom do mňa udrel, pustil som netvora a hnaný súc smrteľnou úzkosťou dal som sa na útek.“

Priateľ korunného princa

Takých osemdesiat rokov, povedzme až do polovice 20. storočia, keď sa svet naozaj začal meniť, bol Život zvierat najobľúbenejšie a najrozšírenejšie čítanie o prírode a zvieratách v strednej Európe a zväzky so zlato vyrazeným menom Alfred Brehm boli ozdobou nejednej knižnice, hneď vedľa Ottovho slovníku náučného (v českom prípade) alebo Brockhausu (v nemeckom prípade). Brehmovou snahou bolo popísať celú živočíšnu ríšu, takže kompletné vydanie „Brehma“ zahŕňalo desať, respektíve s dodatkami dvanásť zväzkov vždy cca po sedemsto stranách – začal ich vydávať v roku 1864 a dokončil v roku 1889: štyri zväzky venoval cicavcom (vtedy sa písalo ssavcom), štyri vtákom, jeden rybám, obojživelníkom a plazom, jeden bezstavovcom.

Alfred Brehm (1829-1884). Foto: wikimedia

Dielo bolo bohato ilustrované krásnymi farebnými litografiami Roberta Kretschmera a Gustava Mützela (dobrý kresliar bol ale i Brehm) a vychádzalo v obrovskom náklade, takže by sa dalo povedať, že svojho času nebola v Nemecku a v strednej Európe „vzdelaná“ domácnosť, ktorá by nemala v knižnici Brehma aspoň v skrátenom vydaní ako „malého Brehma“. Čoskoro po vydaní bol tiež preložený do češtiny a tešil sa obrovskej popularite: vychádzal v Ottovom nakladateľstve, v kompletnom dvanásťzväzkovom vydaní (po Brehmovej smrti pribudli ešte dva zväzky) ešte tesne pred druhou svetovou vojnou. Podobne ako mali pred onými sto rokmi Česi (a snáď ešte majú) pevne domestikovaného suseda, Sasa Karla Maya, tak sa úplne adaptovali na iného nesmierne produktívneho Germána, rodom Durínčan z malého mesta pri Erfurte, Alfreda Brehma. Tento syn evanjelického pastora a zapáleného ornitológa počas svojho pomerne krátkeho času (zomrel roku 1884 v päťdesiatichpiatich rokoch) prežil bohatý, cestami do exotických miest, bádaním a organizovaním naplnený život: viedol zoologické záhrady v Hamburgu a v Berlíne, bol členom mnohých učených spolkov. Pre nás môže byť zaujímavé, že v 70. rokoch 19. storočia sa často zdržiaval v Prahe, pretože bol blízkym priateľom korunného princa Rudolfa, ktorý sa na nikdy nastúpený trón pripravoval v Čechách. Rudolf bol nadšený a veľmi talentovaný ornitológ a priateľstvo so slávnym Brehmom bolo, dalo by sa povedať, vrcholom jeho krátkeho života. Podnikol po jeho boku niekoľko prírodopisných ciest, najdlhšia bola do delty Dunaja, ktorú potom opísal v dobre prijatom cestopise. Ktovie, ako by sa vyvíjal jeho život, keby Brehm predčasne nezomrel a mohol svojmu mladšiemu priateľovi stáť po boku: Rudolf sa, ako je známe, škandalózne zastrelil v roku 1889 v Mayerlingu, päť rokov po Brehmovej smrti. A ešte by sa tu mohlo pripomenúť, že keď mal Brehm v Prahe v roku 1880 verejnú prednášku, bol to prvý impulz k idei pražskej zoologickej záhrady, hoci sa otvorila až za päťdesiat rokov.

Predná strana Brehmovho diela z reprintu druhej edície. Foto: wikimedia

Pohľad do zrkadla

Dnes sa iste Brehm javí ako dávno prekonaný a zastaraný, ba priamo nevedecký, niektorí zoológovia písali (a možno doteraz píšu) priamo o jeho zhubnom vplyve. Zároveň však má aj svojich zástancov a obdivovateľov, napríklad profesora Stanislava Komárka, s ktorým zdieľa pohľad na prírodu ako na jedno veľké mystérium, v ktorom všetko so všetkým súvisí a všetko má nejakú, hoci skrytú podobu s človekom, ktorý je súčasťou toho všetkého. Stranou možno neprávom zostáva, že Brehm vykonal svojím spôsobom tiež gigantické dielo literárne, ktoré znesie porovnanie s najväčšími výkonmi vtedajšej realistickej prózy; ak postavíme farbitosť a živosť jeho líčenia vedľa väčšiny súčasnej beletrie, tak tá sa javí ako šedá nuda bez vône a zápachu. Vôbec by možno neškodilo, keby si súčasní literáti občas v Brehmovi počítali. Mimochodom, Brehmovým popisom salamandier sa inšpiroval Karel Čapek pri písaní svojej Vojny s mlokmi, brehmovskú pečať má aj divadelná hra bratov Čapkovcov Zo života hmyzu. V oboch prípadoch Čapek urobil (v druhom prípade s bratom) so zvieratami to, čo mal z Brehma a čo je na ňom pre súčasnú vedu a vôbec názor na zvieratá absolútne neprípustné: že im dal ľudské vlastnosti, antropomorfizoval ich. To je z hľadiska súčasnej zoológie jeden z najväčších hriechov v pohľade na zvieratá. Tie akoby žili v úplne inom „duchovnom“ kozme než ľudia, takže prisudzovať im adjektíva ako trebárs ľstivý, lenivý, útočný, zaťaťý a múdry, ktorými sa to v Brehmovi len tak hemží, je vraj zásadný omyl, ba zločin. A čo potom, keď o jazvecovi napíše: „Jeho heslo zhoduje sa s heslom tučného nájomcu, ktorý po jedle sediac v kresle hovorieval: rád jem a pijem niečo dobré, ale okrem toho chcem mať tiež svoj pokoj.“ Podľa súčasnej správnej vedy však zvieratá zásadne nemajú žiadne ľuďom podobné alebo len príbuzné vlastnosti, neprípustné je aj rozdeľovať ich na užitočné a neužitočné, vôbec myslieť na to, že zviera svojím správaním vyjadruje niečo, čo by človek mohol nejako vradiť do svojho duchovného spektra. Otázka však je, prečo by to človek nemal robiť a prečo by si pri pohľade na nemú tvár nesmel predstavovať, že je to vlastne jemu samému veľmi podobný tvor. Pripúšťam, že to ide lepšie pri pohľade na psa alebo opicu než napríklad na komára či dážďovku.

Foto: wikimedia

Lenže to je práve na Brehmovi najpríťažlivejšie a keď sa niekto do jeho čítania pustí, tak i najzaujímavejšie – a najzábavnejšie. Brehm totiž opisuje zvieratá, ako by boli nadané ľudskými vlastnosťami a od ľudí sa líšili len tým, že všetky tieto vlastnosti sú u nich prítomné vo zvieracej podobe. Sú to teda akési nie nutne „nižšie“, ale jednoducho iné alternatívy človeka, hoci ukryté napríklad vo forme hrocha, slávika alebo múčneho červa. Alebo opice, konkrétne paviána mandrila, ktorého obľúbené trávenie času moralista Brehm opisuje takto: „Najhnusnejšiu žiadostivosť ukája spôsobom nejnehanebnejším. Zdá sa, akoby príroda bola chcela ním zobraziť ohavnosť a mrzkosť so všetkou jej ohyzdnosťou.“ No, nespoznávame sa v tom?

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0