Junarmija: Ruskí skauti sa učia bojovú taktiku a výsluch zajatcov po anglicky

Celoruské vojensko-patriotické verejné hnutie Junarmija, teda mladá armáda, nevychováva skautov. Ruské deti by sa v ňom podľa osnov mali učiť okrem streľby a orientácie v prírode aj hod granátom, technikám výsluchu zajatcov po anglicky a spôsobom úniku z nepriateľského zajatia.

Organizáciu, ktorú jej priaznivci považujú za základný kameň budovania patriotického a obranyschopného národa a jej oponenti zas za „Putinjugend“, netreba prehliadať. Za štyri roky do nej vstúpilo už viac než 700 000 ruských tínedžerov, pričom svoje pobočky začalo hnutie budovať aj v susedných štátoch a Ruskom podporovaných separatistických regiónoch.

Otázkou je, či takýmto nástrojom dochádza k militarizácii ruskej mládeže, alebo naopak prevencii toho, aby sa mladí militarizovali mimo dohľad štátu.

Červené barety

Charakteristickým znakom mladého „junarmejca“ je sýtočervený baret s odznakom červeného orla s bielou hviezdou, jeho hymnou je vojenský marš „slúžiť Rusku“. Deklarovaným cieľom hnutia je podporovať mládežnícku politiku štátu, rozvíjať osobnosť detí, zvyšovať autoritu armády v spoločnosti a tiež podporovať rozvoj patriotizmu a schopnosti mládeže „plniť občianske a ústavné povinnosti pri obrane vlasti“.

Hnutie vzniklo na konci roku 2016 z iniciatívy ruského prezidenta Vladimira Putina a ruského ministra obrany Sergeja Šojgu s cieľom zjednotiť rôzne už existujúce patriotické mládežnícke organizácie. Vláda následne vyzvala všetky ruské školy, aby sformovali vlastné oddiely Junarmije, čím boli väčšinou poverení najmä učitelia dejepisu a „OBŽ“ – predmetu, na ktorom sa ruskí stredoškoláci učia metódam prežívania a brannej výchove. Nie každý z učiteľov bol však nadšený, keďže formovaniu oddielov sa museli venovať zadarmo vo svojom voľnom čase – mnohí sa zas zadania chopili s entuziazmom. Kontrolu nad jednotlivými školskými oddielmi následne prevzali okresné štáby podliehajúce cez regionálne štáby a hlavný štáb ministerstva obrany. Táto metóda urobila z Junarmije za krátky čas najväčšie mládežnícke hnutie v celom Rusku so 774 000 členmi.

Do Junarmije môžu vstupovať deti už od ôsmich rokov, pričom za účasť v organizácii ponúkajú vojenské a aj niektoré civilné vysoké školy dodatočné body na prijímacích skúškach. Členstvo v hnutí je dobrovoľné, hoci sa za posledné dva roky objavili správy o údajnom nátlaku na žiakov s cieľom dotlačiť ich k vstupu do tohto hnutia.

Reportáž ruského opozičného portálu Fontanka však tieto potvrdenia nepotvrdila. Všetky deti, ktoré reportéri v Petrohrade vyspovedali, sa do organizácie zapojili dobrovoľne. „U nás v škole nikoho nenútili. Naopak, veľa detí prejavilo záujem, ale organizáciu sa nedarí až tak [rýchlo] rozvíjať. V prvom oddieli bolo len 16 detí. Teraz ich prijali viac, keďže aj piataci sa zažali do hnutia aktívne zapájať. Teraz je ich okolo 40-50,“ povedala pre opozičný portál mama jednej členky zo školy číslo 352 v Petrohrade.

Kremeľ sa pri ďalšom rozvoji hnutia a nábore chce zamerať na detské domovy, keďže v Junarmiji vidí prostriedok lepšej integrácie týchto detí do spoločnosti cez ich budúcu službu v silových zložkách. Ako v tejto súvislosti zdôraznila Anna Kuznecova, komisárka pre práva detí pri úrade ruského prezidenta, len desať percent ruských sirôt uspeje v živote, pričom zvyšných 90 percent prepadne alkoholizmu a drogám. Nikolaj Patrušev, tajomník Rady bezpečnosti Ruska, dodal, že Kremeľ Junarmiju vníma ako „efektívny nástroj“ pre riešenie otázky „problematickej mládeže“.

Hnutie už spustilo program s názvom „Mentorstvo Junarmije“, v rámci ktorého začalo oficiálnu spoluprácu s viacerými ruskými sirotincami. V prípade masovej integrácie sirôt do spoločnosti prostredníctvom silových zložiek ide o model, ktorý pred sto rokmi, po skončení ruskej občianskej vojny, využil aj Sovietsky zväz.

Moskve sa podarilo hnutie exportovať aj do susedných štátov a Rusku naklonených separatistických regiónov. Oddiely Junarmije momentálne fungujú aj v Kazachstane, Kirgizsku, Tadžikistane, Arménsku, Bielorusku a separatistických regiónoch Abcházsko, Podnestersko a na východe Ukrajiny a na Kryme. Pobočku s názvom Varjag zriadila ruská ambasáda aj vo Washingtone.

V prípade separatistických regiónov, akým je napríklad Podnestersko, Kremeľ prostredníctvom Junarmije a miestnych kadetských škôl podľa viacerých expertov vytvára nové separatistické kádre, a to ako budúcich bojovníkov, tak aj lídrov.

Výcvik ruských „skautov“

Členstvo v Junarmii má aspoň vo väčších mestách priamy dosah na život svojich mladých členov. Výcvik je pravidelný, podľa presne stanoveného harmonogramu a prebieha neraz aj cez víkend. Ďalej od centrálnych oblastí a dohľadu Kremľa, ako to už v Rusku býva, je Junarmija neraz viac formálna a existuje len na fotografiách a propagačných videách z podujatí. Nie je to však nutné pravidlo.

V oddieloch, ktoré reálne fungujú, presahuje výcvik junarmejcov svojim záberom zďaleka to, čo sa inde učia mladí skauti. Trénovaní sú v streľbe, poskytovaní lekárskej pomoci, orientácii na mape, ale aj v hode granátom, ručnom boji, vojenskej taktike, technikách úniku z nepriateľského zajatia a tiež technikách výsluchu zajatca po anglicky. Hoci zatiaľ len v ojedinelých prípadoch, junarmejci sa už spoločne s armádou zúčastňovali aj výcviku zameranom na prekonávaní vodných plôch a následnom simulovaní obranných aj útočných manévrov.

Zaujímavosťou je tiež prax niektorých oddielov, v ktorých musia mladí členovia na získanie baretu skladať pomerne náročné skúšky, čo je model využívaný v ruských oddieloch špeciálneho určenia (SPECNAZ).

Okrem výcviku sa mladí junarmejci zúčastňujú aj na pochodoch pri príležitosti Dňa víťazstva, pomáhajú so starostlivosťou o veteránov, chodia na výlety a exkurzie a môžu sa učiť základom práce v médiách.

Nie každý mladý Rus je z organizácie nadšený a objavujú sa aj nespokojné hlasy. „Najhoršie je, že Junarmija núti deti pripravovať sa na vojnu. A školáci vyrastajú s myšlienkou, že vojna je súčasťou každodenného života, že vojna je tu, vedľa nich a človek na ňu musí byť vždy pripravený,“ uviedol na margo hnutia jeden pre miestne médiá študent ruskej strednej školy.

S týmto názorom však nesúhlasí mladý junarmejec Igor Gavrilenko. Hnutie z neho podľa jeho slov urobilo viac organizovaného a zodpovedného človeka, keďže už nemá čas len tak surfovať po internete alebo zabíjať čas na sociálnych sieťach. „Pôjdeš na niekoľko vojenských cvičísk, kde ťa naháňa major, ktorému je ukradnuté počasie a celkovo aj tvoj stav. Povedia ti „Bežať!“ a ty bežíš. Budíš sa o piatej ráno v mraze a hneď skladanie a rozkladanie samopalu. To ťa naučí disciplíne.“

Putinova mládež alebo len budovanie militarizmu?

Odporcovia Junarmiju často prirovnávajú k neslávne známemu nacistickému mládežníckemu hnutiu Hitlerjugend, pričom ju posmešne nazývajú Putinjugend alebo armáda Šojgu. Svedectvá členov hnutia, ktoré zozbierali ruskí novinári a občianski aktivisti skutočne naznačujú, že hnutie nie je apolitické a v mládeži sa snaží budovať poslušnosť voči vláde.

Vo viacerých oddieloch Junarmije inštruktori členom údajne vysvetľovali, prečo by sa nemali zúčastňovať na protivládnych protestoch. V morálnej sfére je cieľom výchova k odmietaniu cudzích elementov akými sú LGBT, náboženský fanatizmus, radikálny nacionalizmus, sektárstvo a „agresívne menšiny, ktoré chcú zvrhnúť vládu“.

Hoci sú medzi jednotlivými oddielmi Junarmije značné rozdiely a nedá sa vylúčiť, že v niektorých dochádza k excesom, vo všeobecnosti nie sú dôkazy o tom, že by v hnutí budovali kult Putina, podobne ako tomu bolo s Hitlerom pri Hitlerjugend.

Indoktrinácia prostredníctvom Junarmije má podľa viacerých expertov primárne iný charakter – militarizáciu. Nosnou tendenciou hnutia je vytváranie paralely medzi patriotizmom a vojenskou pripravenosťou. Junarmija ide v militarizácii mládeže omnoho hlbšie než pionierske branné a vojenské hry Zarnica. Nejde totiž o občasné vojenské hry, ale systematický výcvik. „Je to ako v sovietskych časoch. Miera lásky k vlasti závisí od toho, ako rýchlo dokáže mladý muž rozobrať a znova poskladať kalašnikov. Hlavnú úlohu nad patriotickou indoktrináciou v dnešnom Rusku popritom prebralo ministerstvo obrany,“ napísal na margo Junarmije ešte v roku 2017 ruský novinár a politológ Alexandr Golc.

Vylúčiť však nemožno ani iný pohľad. Ruská spoločnosť má vlastnú dynamiku, Kremeľ sa ju občas snaží usmerniť alebo ju aspoň ovplyvniť. Snaha o podchytenie mladých ľudí, ktorých to tiahne k zbraniam a cvičeniu, môže byť aj snahou o to, ako zabrániť, aby sa v čase krízy tínedžeri nezdružovali a neozbrojovali mimo kontroly štátu. A tým predísť skrytej radikalizácii.

Experti pritom zdôrazňujú, že Junarmija je niečo úplne iné ako niekdajšie proputinovské hnutie „Naši“. Zatiaľ čo Naši boli do značnej miery umelým projektom ruských politických technológov, Junarmija je v kontexte pokračujúcej militarizácie Ruska omnoho prirodzenejším javom a integrálnou súčasťou dnešného ruského štátu.