Keď sa rozhliadneme okolo seba v meste, na ulici alebo v autobuse, veľká časť ľudí pozerá do mobilu. Bez toho, aby mala na pamäti, že všetko, čo robia na svojich telefónoch na internete, je zaznamenávané, merané a často predávané ďalej. Aj o tom je dokumentárny film Sociálna dilema z Netflixu.

V dokumente vystupujú bývalí zamestnanci sociálnych sietí, ktorí odtiaľ odišli po tom, ako si uvedomili, čo dokážu tieto nástroje s človekom urobiť. Ich tvorcovia totiž ľudí berú len ako produkt. „Ak za produkt neplatíte, produktom ste vy,“ hodnotí bývalý pracovník Googlu Tristan Harris.

Niekdajší prezident Pinterestu, ktorý ešte predtým pracoval pre Facebook, hovorí, že zo začiatku vďaka týmto komunikačným kanálom dokázali aj pomôcť. „Zjednotili sa rodiny, našli sa darcovia orgánov. V celom svete sa vďaka týmto platformám diali zmysluplné systémové zmeny, ktoré boli pozitívne. Čo sa týka druhej strany mince, boli sme naivní,“ priznáva Tim Kendall.

V snímke vystúpil aj bývalý zamestnanec Twitteru Jeff Seibert, ktorý verí, že nikto, kto pracoval v uvedenej oblasti, neplánoval žiadne z týchto negatívnych dôsledkov. Alex Roetter, rovnako pôsobiaci v Twitteri, opisuje sociálne siete nasledovne: „Keď tieto veci vypustíte, začnú si žiť svojim vlastným životom, a to, ako sa používajú, sa líši od toho, ako ste to očakávali.“

Dnešný svet je uponáhľaný a mnoho ľudí trávi na sociálnych sieťach more času. Sociálne siete ako Facebook, Instagram, Google nás ovplyvňujú a bežný používateľ ani nezaznamená jeho vlastné modelovanie. V konečnom dôsledku sa z človeka stáva ideálny spotrebiteľ, ktorému môže byť presne zacielená reklama doručená doslova pod nos.

Jeff Seibert vo filme Sociálna dilema. Foto: Netlix

Možno si niektorí povedia, že na týchto sociálnych sieťach nič nezverejňujú a v zásade nič nerobia, len sledujú svojich priateľov. No aj o to ide administrátorom a tvorcom. Bojujú o pozornosť ľudí a snažia sa ich udržať pripojených čo najdlhšie.

Keď si všimnete príspevky, ktoré sa vám zobrazujú, väčšinou ide o tie, s ktorými súhlasíte a ktoré kopírujú vaše hodnoty. Práve takto môžu vznikať aj skreslenia a v online priestore sú bežné aj otvorené dezinformácie. Falošné správy sa môžu šíriť až šesťkrát rýchlejšie ako tie pravdivé.

Svojou povahou totiž pútajú omnoho viac pozornosti ako tie pravdivé a v krajnom prípade prinášajú aj veľký zisk. Naopak, pravda je často nudná. Dokument takisto poukazuje aj na konkrétne hoaxy, ktoré sa šírili v súvislosti s koronavírusom.

Páči sa mi to“ malo šíriť radosť

Sociálne siete sa snažia využívať psychiku človeka proti nemu. Ovplyvňujú ľudí bez toho, aby o tom vedeli. Dokonca aj populárne tlačidlo „Páči sa mi to“, ktoré vzniklo pôvodne u autora Justina Rosensteina, malo šíriť radosť. Vtedy si neuvedomil, čo môže v budúcnosti priniesť. Mladí ľudia dnes sledujú množstvo lajkov ako meradlo svojho osobného úspechu a ich malý počet spôsobuje u teenagerov depresie.

Podobne túto situáciu vníma aj neurológ Martin Jan Stránský, ktorý pripomína, že všetko na sociálnych sieťach sú dáta. Nejde o skutočných priateľov. „Nie je to komunita. Je to zoskupenie algoritmických dát, ktoré zhodou okolností majú pomenovanie, za ktorým je človek, ktorý ho spravidla vlastní, ale s výnimkou pár ľudí sme ich nikdy nevideli. Keby sme o nich prišli, ani by sme si to nevšimli.“

Fenomén kyberšikany

Obzvlášť mladí ľudia vedia byť jeden k druhému krutí. Zdieľajú na internete fotky, ktoré už nikdy neodstránia, veľakrát s neblahými následkami. Dokument sa preto venuje fenoménu novej formy šikany na sociálnych sieťach, takzvanej kyberšikane.

Táto forma šikany pritom môže byť vážnejšia ako klasické šikanovanie. Mnohokrát sa nevie, kto je agresor, je skrytý za svoju vytvorenú identitu a veľmi ľahko sa vie rozšíriť medzi ďalších ľudí. Kyberšikanovanie spôsobuje vážne psychické problémy, ktoré môžu ovplyvniť vývoj dieťaťa. Je teda len na nás, koľko sociálnym sieťam dovolíme.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0