Covid Update: Tri nové otázky

Zomiera výrazne viac ľudí, to vieme. Treba si ale klásť nové otázky, aby sme pandémii nielen lepšie rozumeli, ale aj lepšie čelili.

Na Nový rok som na Štandarde napísal článok s názvom V roku 2021 sa dozvieme pravdu o Covide. Tým momentom poznania mal byť deň, kedy sa dozvieme, koľko ľudí zomrelo v roku 2020. Ten moment nastal.

Koniec nádejám, že Covid nie je veľmi nebezpečný

Štatistický úrad oznámil, že na Slovensku v roku 2020 zomrelo cca 59-tisíc ľudí. Posledné roky ročne umieralo asi 54-tisíc ľudí ročne, v roku 2019 to bolo čosi cez 54-tisíc. Medziročný rozdiel o tisícku sa v minulosti občas prihodil (napríklad pri silnejšej chrípke). Ale nárast o vyše 5 500 mŕtvych, ku ktorému došlo, bol predtým nemysliteľný. Áno, súvisí to s covidom. Skončili nádeje, že pandémia sa v celoročnom období na počte mŕtvych neprejaví. Že tí, ktorí zomreli na covid, keďže to boli starí ľudia, by boli zomreli tak či tak. Nie. Na slovenskom strome života ten covid riadne poodhrýzal vetvičky na vrchole. Áno, je to nebezpečná choroba, najmä pre starých.

A vieme, že podobne na tom bude aj tento rok 2021. V roku 2020 sme totiž vykázali iba 2 138 zomrelých na covid. Od začiatku roka 2021 však pre pandémiu zomreli ďalšie tri tisícky ľudí.

Informácie za posledné dni však prinášajú nové otázky. Toto je prvá:

Ide tých 5 500 zomretých navyše na vrub covidu?

Na čí vrub ide tých 5 500 zomrelých „navyše“ oproti roku 2019? Zomreli na covid? Je v tom zahrnutých všetkých tých 2 138 úradne evidovaných obetí za rok 2020 plus ešte ďalších pár tisíc, ktorí neboli z nejakých dôvodov v štatistike podchytení? Nie, bude to zložitejšie. Tých 5 500 sa dá vyskladať z niekoľkých skupín, ktoré skúsme vymenovať od menších po tie väčšie.

Je pravdepodobné, že zomrelých by bolo v roku 2020 o čosi viac ako v predchádzajúcich rokoch aj bez pandémie. V „prirodzenom“ mimopandemickom umieraní totiž prichádzajú na rad silnejšie ročníky narodené po druhej svetovej vojne. Doteraz zomierali počtom slabšie ročníky. Tento nárast by sa však dal odhadovať skôr na stovky ako na tisíce.

Ďaleko početnejšia je skupina ľudí, ktorí tvoria tých 2 138 evidovaných obetí covidu. Isteže medzi nimi boli i takí staručkí a slabučkí ľudia, že by umreli v minulom roku aj bez covidu, ale asi ich bola menšina. O veľkej väčšine z tých 2 138 sa dá povedať, že bez pandémie by niektorí zomreli o rok, iní o tri či päť, niektorí možno o desať rokov. Hovoríme teda o skupine rádovo dvoch tisíc ľudí.

Potom sú tu ľudia, ktorí zomreli „navyše“ preto, lebo zdravotníctvo bolo vyťažené zápasom s pandémiou. Mnohí ľudia prestali chodiť k lekárovi, aby sa nenakazili. Koľkí nešli na preventívnu prehliadku, ktorá ich mohla zachrániť? Mnohí neboli hospitalizovaní, lebo lôžka zaplnila pandémia.

Štandard priniesol informáciu o 20-percentnom náraste úmrtí na rakovinu na Slovensku v roku 2020 v porovnaní s rokom 2019. To predstavuje asi 2 700 obetí rakoviny „navyše“. A to ešte nepoznáme dáta, ako sa zmenili počty tých, čo skosil najväčší zabijak, ktorým sú srdcovocievne ochorenia. Skupiny zomretých na covid, na rakovinu a na srdcovocievne choroby sa môžu sčasti prelínať a posúdenie počtov obetí si vyžaduje odbornejšiu analýzu.

Nebolo by však prekvapujúce, a informácia o náraste rakoviny to naznačuje, ak by sa ukázalo, že ten nárast o 5 500 ide dokonca viac na vrub klasických zabijakov ako na vrub covidu. Táto otázka si naliehavo žiada odpoveď odborníkov. Súčasťou odpovede by mala byť aj analýza, ako naša snaha zvládnuť pandémiu ovplyvnila úmrtnosť na tieto iné choroby. Odpoveď na ňu totiž potrebujeme k vyhodnoteniu, ako s covidom zápasiť ďalej.

Druhá otázka: Prečo sa v Európe stále prepadáme?

Začiatkom februára som na Štandarde zverejnil analýzu, ako sa Slovensko prepadá stále viac medzi európskymi štátmi v ukazovateli počtu zomrelých na covid od začiatku pandémie pripadajúcich na 100-tisíc obyvateľov. Za obdobie prvých dvoch mesiacov pandémie sme mali tretiu najnižšiu úmrtnosť zo 43 štátov Európy. Do konca januára 2021 sme klesli na 20. miesto. Podľa údajov stránky Worldometers od 10. februára Slovensko kleslo na 24. miesto.

Krajiny sa od seba líšia v metodikách vytvárania štatistiky zomretých, niekde sú úzkostlivejší, inde benevolentnejší. V zásade sa však tieto metodiky nemenia, preto ich odlišnosť nevysvetľuje pohyby v rebríčku štátov.

Pred týždňom už Rakúsko dosiahlo nižšiu úmrtnosť ako my. Poľsko je dnes na 25. mieste, hneď za nami, a o niekoľko dní už i ono môže byť na tom lepšie ako my.

Vysvetlenia sú viaceré. Nezvládnutá situácia po prvom celoslovenskom testovaní na prelome októbra a novembra, ktoré sa chybne považovalo za zakúpenie lístka na slobodu a po ktorom nastal neodôvodnený optimizmus a akési „uvoľnenie mravov“. Oneskorenie rozhodnutia o lockdowne v decembri, keď už bolo jasné, že je zase zle. Celkový konsenzus však medzi odborníkmi nevládne. Medzi nami, aj preto, lebo je to politikum a odborníci si to nechcú úplne rozhádzať s politikmi.  

Tretia otázka: Prečo na Slovensko situácia vo februári stagnovala a zhoršuje sa?

Ukazovateľ sedemdňového priemeru denných prírastkov infikovaných, odhalených PCR testami, kulminoval 6. januára hodnotou 3 260 a potom zreteľne začal klesať. Klesol o takmer 50 percent na 1 688 koncom januára. Situácia sa teda zlepšovala. Potom priemer prírastkov vo februári zvláštne stagnoval a posledné dva dni sa zvyšuje.

Ako vysvetlenie zvykneme počúvať o nástupe britskej mutácie. V relácii RTVS Do kríža sa Vladimír Krčméry vyjadril, že vlastne britský koronavírus je novou pandémiou, ktorá nahrádza doznievajúcu pandémiu pôvodnej mutácie.

Tomu by zodpovedal aj februárový vývoj v okolitých krajinách. V Česku a Maďarsku mierne zhoršovanie, v Rakúsku a Poľsku stagnácia.

Čo robiť?

Treba hľadať odpovede na dané otázky. A kým nemáme jasno, tak držať kurz. Nenadávať, zomknúť sa. Ostať zodpovední a pokojní. Rozprávať sa aspoň online, neuzatvárať sa. Tak trochu, v rámci veľmi obmedzených možností, sa snažiť normálne žiť.