Manželstvom putujú bok po boku druhý rok. Ich predstavy o vzťahu sa za ten čas veľmi nezmenili. Napriek tomu tvrdia, že láska by mala byť občas tak trochu slepá. Ako sa pasujú s rodinným životom, čo považujú za svoju výhodu aj to, ako vedeli, že sú pre seba „tí praví“, porozprávajú nevidiaci Ondrej a slabozraká Ivana Rosíkovci.

Nevadí vám, ak si budeme tykať?

Obaja: Samozrejme, že nie.

Ondrej, aké si mal za slobodna predstavy o manželstve, respektíve manželke?

To je ťažká otázka. (úsmev) Mal som niekoľko známostí, niektoré boli dlhšie a niektoré kratšie. Jeden päťročný vzťah vyzeral, že sa aj posunie ďalej, ale bolo to na diaľku a vzťah sa skončil. Potom som mal ďalší, ktorý nedopadol dobre a ja som mal pocit, že niečo je zle, že niečo nefunguje. Nemal som túžbu ísť do ďalších vzťahov. Bolo to také dlhšie obdobie, keď som vedel, že chcem mať rodinu, manželku, deti, ale mal som pocit, že to nedávam a neviem, čo s tým robiť. Situácia sa zmenila, keď sme sa s Ivkou spoznali.  

Ivka, bol Ondrej tvoja prvá láska?

Áno, bol. (úsmev) Dovtedy som s nikým nechodila.

Ako ste sa spoznali?

Ivka: Ja som na strednej veľmi rada písala slohy a podobne. Na stužkovú som napísala príhovor, po ktorom prišiel za mnou jeden vyučujúci a povedal, že už vie, kam by som mala ísť na vysokú. Odporučil mi žurnalistiku. Páčilo sa mi to, no pomyslela som si, že by bolo fajn rozprávať sa s niekým, kto to už ako nevidiaci alebo slabozraký zvládol, aby som vedela, či je to reálne. Jedna kamarátka mi dala kontakt na Ondreja, ktorý sám študoval žurnalistiku na Katolíckej univerzite, kam som chcela ísť. Mala som však veľa otázok, tak sme mali online hovor. Zhruba dvadsať minút sme sa porozprávali o škole a ďalšie asi štyri hodiny sme „klábosili” o iných veciach. Zistili sme, že si rozumieme, od vtedy sme boli v kontakte častejšie.

Ondrej: Musím povedať, že my sme sa s Ivkou stretli už predtým na jednej recitačnej súťaži, ale ja som si odtiaľ Ivku nepamätal. Chcel som s ňou urobiť rozhovor do práce, ale ona nechcela. Ivka mi to teraz niekedy rada pripomenie. (úsmev) 

Ivka: Ondrej vraví, že si to nepamätá, ale skutočnosť je taká, že som mu nechcela dať rozhovor, tak na mňa zabudol. (úsmev) Ale bolo tam veľa ľudí a keďže tam chýba aj zrakový vnem, je to pochopiteľné. Asi to tak malo byť. Boh to zariadil tak, že sme sa opäť stretli neskôr.

Manželia Rosíkovci. Foto: osobný archív Rosíkovcov

Sú nejaké ideály, s ktorými ste do manželstva vstupovali a neskôr ste z nich vytriezveli? 

Ondrej: Ja som sa aj popri práci stretával s mnohými manželskými pármi a aj dnes navštevujem rôzne rodiny. Vždy ma fascinovalo, ako žijú. Vnímal som, že sú rodiny, kde to funguje. Aj keď musím povedať, že poznám aj dosť takých, kde je to naopak, čo je smutné. Mal som teda ideály manželských párov, pri ktorých som videl, že sa to dá zvládnuť. 

Ivka: Mať ideály na začiatku vzťahu sa nedá, pretože ten človek je pre druhého celý ideálny. No keď sme začali spolu bývať, odrazu som vnímala, že bude celá domácnosť na mne. To mi začalo prekážať a snažila som sa to zmeniť, aj keď Ondrík rád umýva riad. (úsmev) Avšak chcela som, aby pomáhal viac. Bol napríklad čas, keď Ondrej vstával skoro ráno a budil ma, aby som mu uvarila kávu. Po čase som povedala – nie, urob si ju sám, veď to nie je ťažké. A skutočne, naučil sa pripraviť si ju sám a dnes najradšej servíruje návšteve kávu on. Ďalšia vec bola, že som ho naučila vešať bielizeň alebo po sebe utrieť stôl. 

Ondrej: Asi záleží aj na tom, z akého prostredia človek prichádza. Moja mama sa vždy sťažovala, že jej nikto nepomôže. No keď jej otec chcel pomôcť, aj to bolo zle, lebo to nebolo podľa jej predstáv. V manželstve som si uvedomil, že nemôžem nechať všetko na Ivku, musím sa niečoho chytiť. Ešte to nemáme uzavreté, postupne sa tie činnosti prerozdeľujú. Aj keď varenie je pre mňa asi hudba budúcnosti. (úsmev)

V čom vás ten druhý najnovšie prekvapil?

Ondrej: Sú to maličkosti. Ivka napríklad kúpi niečo sladké, lebo vie, že si rád dám niečo ku káve. Väčšinou sú to také drobnosti, ktorými ma poteší. Ale je pravda, že keď sme začali spolu bývať, nastali rôzne momenty. Dvaja nevidiaci v jednom priestore si museli zvyknúť. Veci zrazu neboli tam, kde som bol zvyknutý, alebo naopak. Išiel som ráno na pol šiestu na vlak a na linke bol zrazu plný nedopitý pohár s vodou. Samozrejme, že som to nečakal a voda bola po celej kuchyni. Stalo sa to párkrát. Potom som sa naučil s niektorými vecami rátať a blikali mi v hlave kontrolky. Nemôžem zmeniť druhého, maximálne seba.

Manželia Rosíkovci. Foto: osobný archív Rosíkovcov

S čím ako zrakovo znevýhodnený pár zápasíte v porovnaní s inými manželmi? Je niečo, čo považujete za svoju výhodu?

Ondrej: Myslím, že v manželstve to nie je taký rozdiel oproti iným párom. Skôr sme zápasili s nedôverou okolia, či to sami zvládneme. Ďalej nás potrápili niektoré inštitúcie. V banke napríklad nevedia pochopiť, že nepotrebujem splnomocnenie od Ivky, pretože som nevidiaci. Napriek tomu, že účty mám na starosti ja, považujú Ivku za oprávnenú osobu, pretože čiastočne vidí. Už sme si však na to aj zvykli, hoci je to otravné. 

Ivka: Ja poviem niečo o výhodách. (úsmev) Nepotrebujem sa pred Ondrejom líčiť alebo extra pekne obliekať. Čo sa týka nevýhod oproti ostatným, súhlasím s Ondrejom, a tiež nám chýba to, že nemôžeme mať auto. Tiež zatiaľ nemáme deti, tak sa uvidí neskôr, čo pribudne do zoznamu.

Čo je podľa vás najčastejším hendikepom ľudí vo vzťahu?

Ondrej: Asi zlá alebo nedostatočná komunikácia. My s Ivkou diskutujeme veľa, aj keď ona má oproti mne oveľa väčšiu potrebu zdieľať sa. Myslím, že to je ten problém, že ľudia sa rozprávajú skôr o režijných veciach, čo treba nakúpiť a podobne. Nehovoria o tom, čo prežívajú. Keď mňa niekto nahnevá, poviem to Ivke a uľaví sa mi. Ďalším hendikepom vo vzťahu môže byť, keď chýba spoločný čas. Myslím, že to obaja manželia potrebujú. 

Ivka: Ja si myslím, že nie je dobré, keď sa ľudia berú príliš rýchlo, v čase zamilovanosti, pretože ešte nevidia na partnerovi negatíva. Ďalším problémom môže byť nedostatok dôvery. Nerozumiem tomu, keď má niekto spoločný účet na sociálnych sieťach alebo ako niekto môže poprosiť druhého, aby mu dal nahliadnuť do telefónu. Dôvera by sa zo vzťahu nemala vytratiť.

Myslíte si, že láska by mala byť „slepá“ v zmysle, prehliadať chyby toho druhého? 

Ondrej: Nikto nie je dokonalý, neomylný, každý má svoje nedostatky a s tým treba počítať. Sú veci, ktoré ten druhý nevie dobre zvládať. Ja, napríklad, zle reagujem na rýchle zmeny, ak mi niekto naruší pôvodný program. Viem to o sebe a rovnako to vie aj Ivka a musí sa s tým naučiť pracovať. Ona zasa nemá rada skoré vstávanie, preto ja musím počítať s tým, že ak niekam ráno pôjdeme, asi nebude úplne nadšená. Tieto veci sa nedajú prehliadať, treba ich prijať.

Ivka: Ja si myslím, že v maličkostiach láska môže byť slepá. V dôležitých veciach sa to povedať nedá. Nemôže sa napríklad stať, že by jeden partner chcel deti a druhý nie.

Manželia Rosíkovci. Foto: osobný archív Rosíkovcov

Ondrej, ako si vedel, že Ivka je žena práve pre teba? Existuje podľa vás „ten jediný pravý človek“ pre toho druhého? 

Ondrej: Ťažko sa to opisuje. Pamätám si, že v predošlých vzťahoch som si manželstvo nevedel predstaviť, mal som taký zlý vnútorný pocit, že by to nefungovalo. Pri Ivke to tak nebolo. Keď do nás druhí vyrývali, kedy bude svadba, uvedomil som si, že s tým vôbec nemám problém. A tiež som vedel, že sa nedá donekonečna čakať na dokonalého človeka. 

Ivka: Nemyslím si, že pre každého existuje len jeden človek. Verím, že Ondrej by si rozumel aj s inými ženami, ale otázka je, načo by to robil. Načo by hľadal ďalej, keď to už našiel. Každý má aj dobré, aj zlé vlastnosti. Tiež ma to vždy zaujímalo, či je pre jedného človeka iba jeden pravý, vždy dospejem k tomu, že nie. Ja niekedy Ondrejovi žartom poviem, že odchádzam, že idem za iným a on mi na to povie: veď ty by si sa vrátila. (úsmev) No, bohužiaľ alebo chvalabohu, má pravdu. Som si stopercentne istá, že popri mojej povahe by som nenašla iného muža, ktorý by mi ju toleroval lepšie ako Ondrej. To je pre mňa najdôležitejšia vlastnosť u manžela, aby ma prijímal takú, aká som.

Dnes už nie je bežné, že manželia ostanú v jednom vzťahu, „až kým ich smrť nerozdelí.“ Čo robíte pre váš vzťah, aby vydržal?

Ondrej: Dôvera v spojení s voľnosťou a tiež spoločné aktivity. Vzťah treba utužovať, veď to robia aj mladí, keď spolu chodia, a funguje to. V manželstve s tým netreba prestať.

Ivka: Dodala by som ešte náboženstvo. Vie nás zoceliť. Často počúvame aj mnohé prípady párov, ktoré to mali ťažšie ako my a viera v Boha im to pomohla prekonať. Človek potom nezahadzuje manželstvo pre hlúposti.

V manželstve niekedy stereotypne platí, že muž je pasovaný do role „opravára“ a žena za „kuchárku“. Ako to máte u vás doma?

Ivka: My búrame všetky mýty, sme v tomto smere opační. Ondrej je po emočnej stránke blízko ženskej úrovne, v pozitívnom zmysle slova. Máloktorý muž je taký komunikatívny a vie aj svoj názor vhodne podať. Čo sa týka manuálnych zručností, je to horšie. Je šikovný intelektuálne, napríklad práca s počítačom mu ide, ale ak treba niečo opraviť, musíme zavolať iného človeka. 

Ondrej: Ja musím zasa povedať, že Ivka dobre varí a ja to oceňujem. (úsmev)

Hádate sa? 

Ondrej: Psychológovia hovoria, že páry, ktoré sa nehádajú, neskončia dobre. Neviem si však spomenúť, kedy sme sa naposledy hádali, asi to nebolo tento rok. Tiché domácnosti u nás nehrozia, aj keď nie sme manželmi dlho. 

Ivka: Niekedy to príde, ale nie sú to búrlivé hádky. Vieme komunikovať aj počas konfliktu, aj keď so zvýšeným hlasom. A zvyčajne aj k nejakému záveru prídeme. 

Ak by ste mali zo slova manželstvo urobiť synonymum, čo by to bolo?

Ondrej: Porozumenie, spoločná cesta…

Ivka: Pre mňa manželstvo znamená rodina. Veľmi sa mi páči, ak je v tom zahrnutý Boh ako tretia strana. Znamená zocelenie vzťahu. Pozvali sme ho pred oltárom do nášho manželstva. 

Väčšina manželských párov prirodzene túži po deťoch, ako je to u vás?

Ondrej: Túžime po deťoch aj sa o ne snažíme, ale zatiaľ ich nemáme.

Ivka: Určite by sme ich s láskou prijali, ak by nám ich Boh teraz požehnal, ale rada by som aj nejaký rok odpracovala.

Viete si vo vašej situácii predstaviť bežnú starostlivosť o bábätko?

Ondrej: Máme konkrétne príklady manželov, ktorí sú nevidiaci a zvládajú to. Je nám jasné, že začiatky budú náročné a bude treba sa obrniť trpezlivosťou, ale zrejme je to tak za každých okolností. Asi nám pomohla aj príprava na manželstvo, ktorú sme absolvovali v Žiline. Boli tam dobre nastavené témy aj čo sa týka počtu detí a podobne, takže to máme prediskutované.

Akého manžela, respektíve manželku, by ste si pre toho druhého priali do ďalších rokov? Samozrejme, s rovnakým priezviskom. (úsmev)

Ondrej: Pre Ivku by som si prial, aby som bol menej pracovitý a mal viac voľného času. 

Ivka: Chcela by som sa viac zapájať do domácnosti a tiež viac variť. Momentálne riešim aj novú prácu, takže by som sa chcela zamestnať a prispievať pravidelne do rodinného rozpočtu. Ale čo sa týka nášho vzťahu a spolunažívania, mám pocit, že nám to zatiaľ pekne funguje.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.