Nič sa nedá naplánovať, tak znie základná poučka tejto vlády. Nezmyselný konflikt europoslankyne Lucie Ďuriš Nicholsonovej, ktorá tvrdo napadla Veroniku Remišovú, je toho dôkazom.

Remišová a Sulík začali pôsobiť pred pár dňami ako spojenci, prinieslo to prvé výsledky. A zrazu bum. Opis konfliktu prinášame v samostatnom článku. Na miliardovom spore je ale dôležitejšie to, že všetko je stále hore nohami.

Za uplynulé dva týždne Remišová podporila ministra Gröhlinga, Sulík sa zase zastal Remišovej. Remišová predtým ako prvá povedala dosť celoplošným testovaniam a mala viaceré ďalšie blízke postoje k Sulíkovi. Zbližovanie SaS a Za ľudí dávalo istú logiku. Napokon aj Kollár sa istým spôsobom neskôr pridal.

Najnovší spor zase premiešal koaličné vzťahy, Matovič, ktorý predtým na vláde trestal Remišovú za jej opozíciu voči jeho politike, sa jej teraz zastal a Milan Krajniak sa pridal na stranu Ďuriš Nicholsonovej. S čím sa tu dá počítať?

S jednou vecou predsa. Koaličné strany si škodia navzájom.

Táto koalícia si spísala pravidlá, aké nemala žiadna pred ňou, obmedzila poslanecké iniciatívy, nechala všetkých podpísať koaličnú zmluvu, zakázala niektoré témy, a čo je z toho? Konfliktov majú viac ako vlády pred nimi. Namiesto koaličnej rady sa spory riešia na facebooku, namiesto opozície majú seba.

Potvrdili to aj nedávne čísla namerané agentúrou Focus pre televíziu Markíza. Nedôvera voči Igorovi Matovičovi je zdrvujúca. Neznášanlivosť k Matovičovi dosahuje po roku na Úrade vlády čísla, aké sa podarili Ficovi po takmer 30 rokoch v politike a 10 rokoch v úrade premiéra. 

Dôveruje mu 21, nedôveruje 78 percent opýtaných. Ale nemali by sme v rohu s Robertom Ficom (20:79) a Marianom Kotlebom (21:77) vidieť iba Igora Matoviča. O chlp mizernejšie čísla má Boris Kollár (20:79). Nedôvera voči Sulíkovi a Remišovej tiež presahuje dve tretiny voličov. Mohli by sme to nazvať ukrajinská nálada.

Kam to všetko povedie? Ponúkam dve poznámky.

Po prvé, až doteraz sa všetky konflikty vo vláde nejakým spôsobom týkali Matoviča. Nová skúsenosť hovorí, že to tak nemusí byť a táto vláda dokáže fungovať na anarchickom princípe, všetci proti všetkým, jeden druhému vlkom.

Focus a najmä uplynulý rok ukázal, že Matovič je obrovským problémom vlády. Budoval monokratický systém, akoby bol Orbán alebo Babiš, a pritom mal pestrú heterogénnu vládu.

Byť s ním zadobre znamená stáť v jeho tieni, a teda strácať na význame a padať bez boja. Postaviť sa mu znamená zaručený osobný konflikt, boj v blate, z ktorého nemožno vyjsť v bielej košeli.

Jeden by čakal, že to postupne povedie k systému, kde si traja slabí uvedomia, že ich niekto a niečo ťahá dolu a začnú Matoviča vyvažovať. To je však na míle ďaleko.

A kam to povedie?

V blízkom okolí máme dve varovania.

Čím väčšie bude znechutenie, tým bližšie môžeme byť k Rumunsku. Aj tam sa bojovalo proti korupcii, ale vládna politika vytvorila väčší problém. Rumunský scenár môže viesť k voľbám, na ktoré príde nízke percento voličov. V decembrových voľbách volilo 33 percent Rumunov. Ako ďaleko k tomu máme na Slovensku? Rok? Či dva roky takejto politiky?

Druhou výstrahou je Ukrajina. Kyjev už niekoľkokrát ukázal, že aj skompromitovaní politici majú nástupcov, ktorí môžu pred voľbami vyzerať ako záchrancovia. Čomusi z toho už rozumieme aj my.

A to má pritom súčasná vláda jedno politické šťastie v nešťastí. Kedy je štát a vláda silnejšia než v období krízy? Dá sa to povedať aj inak: keď pominie pandémia, budú ich vzťahy horšie a problémy krajiny väčšie.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0