Alexander Nevzorov. Foto: flickr.com

Reč bude o Zoje Kosmodemianskej a najcitlivejšom mieste ruských dejín. Víťazstvo nad fašizmom je kult, ktorý nemožno znevážiť, je to neprípustné. A do toho vstúpil populárny ruský novinár Nevzorov.

V ten istý deň, keď sa zástancovia Alexeja Navaľného rozhodli zastaviť pouličné protesty, čo väčšina expertov považuje za ich debakel, vypukol v Rusku nový škandál. Známy novinár Alexander Nevzorov verejne vyhlásil, že Zoja Kosmodemianská bola fanatička, ktorá vykonala trestný čin. Aby ste pochopili význam tejto udalosti, treba vysvetliť niektoré okolnosti.

Zoja Kosmodemianská je hrdinka druhej svetovej vojny, jej príbeh priblížim nižšie. Nevzorov je viac medializovaná osobnosť ako Navaľnyj. Škandalózny reportér, v ruskej televízii zakladateľ žánru krátkych správ – celý jeho program trval 600 sekúnd. Neskôr môj kolega a poslanec Štátnej dumy. A teraz agresívny kritik Kremľa a ruskej pravoslávnej cirkvi, pričom jeho kritika je vždy satirická a urážajúca.

Zoja Kosmodemianská bola osemnásťročné dievča, ktoré popravili fašisti po tom, ako ju chytili v ich tyle počas sabotáže. Nechcem si ani predstavovať, čo jej spravili, vieme len, že nepriateľom neposkytla žiadnu informáciu. Pred popravou kričala vlastenecké heslá. Stala sa vzorom pre sovietsku mládež aj počas vojny, aj po nej. Nazývali ju aj ruskou Johankou z Arku.

Zoja Kosmodemianská. Foto: wikimedia

To, čo som vyššie opísal, je oficiálna a najrozšírenejšia verzia tejto udalosti. Nájdu sa ľudia, ktorí si myslia, že je to iba legenda. Nuž a táto scéna sa stala základom pre scenár filmu Zoja, ktorý mal nedávno v Rusku premiéru. A presne tento film komentoval Nevzorov, keď vyslovil svoj škandalózny rozsudok.

Na pozadí tohto hodnotenia sú informácie, zverejnené ešte v 90. rokoch 20. storočia. Podľa nich bola Zoja členom sabotážnej skupiny, ktorú poslali do nepriateľského tyla, aby tam vypaľovala a odpaľovala domy a hospodárske budovy – a teraz príde pointa – ruských roľníkov na území okupovanom Nemcami.  

Sovietske vedenie pozeralo na vlastných občanov, ktorí zostali pod nadvládou nepriateľa veľmi negatívne a podozrivo, hoci väčšina z nich sa jednoducho nestihla evakuovať, pretože nemecká armáda vtedy útočila príliš rýchlo.

Stále si pamätám, ako som musel viackrát odpovedať na otázku, či som sa ja alebo moji príbuzní nenachádzali na okupovanom území (pritom som sa narodil až po vojne). To bola povinná časť dotazníka, ktorý každý sovietsky občan vypĺňal, aby bol prijatý na štúdium alebo do práce. Pozitívna odpoveď na túto otázku sa mohla stať dôvodom odmietnutia prijatia do zamestnania.

Dňa 17. novembra 1941 Josif Stalin podpísal neslávne známy príkaz č. 428, ktorý predpísal zničiť a popáliť všetky osady v tyle nemeckých vojsk vo vzdialenosti 40 až 60 km do hĺbky od predného okraja a 20 až 30 km vpravo a vľavo od ciest. V texte rozkazu bolo povedané, že sovietske obyvateľstvo bolo odtiaľ fašistami už vyhostené. To však nebola pravda.

Stalin v roku 1937. Foto: wikimedia

Historicky to bolo tak, že Zoju chytili práve ruskí roľníci, majetok ktorých sa ona pokúsila podpáliť. Zbili ju a odovzdali nemeckým vojakom. Po vojne boli všetci, ktorí sa toho zúčastnili, vyhlásení za zradcov a boli popravení. Asi sa očakávalo, že mali pomôcť zničiť svoje domovy.

Má byť Stalinov rozkaz, ktorý sa snažila splniť Zoja, považovaný za trestný čin? Dnes nás to právom rozhorčuje, no vtedy, v podmienkach smrteľnej konfrontácie, ktorou bola pre sovietskych ľudí vojna, by to nikomu nenapadlo, obzvlášť nie osemnásťročné dievča.

Asi mal Nevzorov na mysli, že podľa rozhodnutí Norimberského tribunálu môže byť aj splnenie rozkazu trestným činom, čo by znamenalo, že Zoja, ako aj ďalší jeho vykonávatelia, boli zločinci… Je tu však problém. V Norimbergu nesúdili víťazov a nikdy som nepočul, aby tieto normy platili aj pre tých, ktorí bojovali proti fašizmu. V danej dobe to boli určite vlastenci, ktorí nešetrili vlastné ani cudzie životy v boji za spoločné víťazstvo.

Bola Zoja fanatička? Asi áno. Možno taká ako napríklad moja staršia sestra, ktorá celý týždeň plakala, keď zomrel Stalin. Pritom sa nenechala vyrušiť tým, že náš starý otec a ujo zahynuli v dobe represií a že ju samotnú takmer zabili v dave na Stalinovom pohrebe. Ľudia týchto generácií vyrastali pod silným vplyvom komunistickej propagandy a nikto z nich by nikdy ani nepomyslel na to, že „Veľký Vodca a Múdry Učiteľ“ sa môže v niečom mýliť.

Až v 21. storočí boli zverejnené svedectvá, z ktorých vyplývalo na povrch, že Zoja v detstve prežila ťažké psychické ochorenie, v dôsledku čoho mala rečové problémy. Niektorí autori tomu pripisujú jej odolnosť pri výsluchu, údajne ani nebola schopná odpovedať na otázky vyšetrovateľov.

Telo po poprave. Foto: wikimedia

Lenže lekárske dokumenty sa nezachovali, spomienky svedkov sa zaznamenali až mnoho rokov po udalostiach. V každom prípade je jasné, že to bolo odvážne dievča, bez ohľadu na motívy jej konania a Stalinove ciele, s ktorými teraz ťažko súhlasíme. Ak bola skutočne chorá, zaslúži si našu ľútosť ešte viac.

Zhodneme sa tiež, že Nevzorov má právo na vlastný názor. Tak prečo potom jeho slová vyvolali pobúrenie verejnosti? Za všetko stačí uviesť, že Ruská spoločnosť vojenských dejín, ktorá film Zoja financovala, podala na prokuratúru návrh na začatie trestného konania proti tomuto známemu novinárovi.

Pre viacerých Rusov je víťazstvo nad fašizmom vrcholom histórie a svätyňou ruských dejín. Je to ako kult. Všetko, čo znižuje jeho význam, všetko, čo vyvoláva aspoň nejaké pochybnosti, je neprípustné. Orgány podporujú tento názor o ruských dejinách a snažia sa ho preniesť aj na mladšie generácie cez vlasteneckú výchovu. Film Zoja má za účel pripomenúť mladým, ako by aj oni mali milovať a chrániť svoju vlasť.  

 

Aj Vladimir Putin osobne dosť nervózne reaguje na každý pokus predefinovať rolu Sovietskeho zväzu vo vojne, hoci je prezidentom už inej krajiny. Nedávno poveril Štátnu dumu, aby pripravila návrh zákona, ktorým by sa zakázalo verejné stotožňovanie úlohy Sovietskeho zväzu a nacistického Nemecka.  

Osobne nemám porozumenie pre také priania, aby legislatíva štátu určovala hodnotenie príbehov z dejín. Nie je predsa reálne zakazovať myslenie, no keď o nich nemôžeme diskutovať a zverejňovať svoje závery, môže byť z toho iba pokrytectvo. Nálady ruskej spoločnosti sú však iné. Preto tak vyrušuje, že si Nevzorov dovolil „rúhavé“ vyhlásenia na adresu jedného zo symbolov sovietskeho hrdinstva. Dotkol sa tým najcitlivejšieho bodu v koncepcii vlasteneckej výchovy.

Neprekvapilo by ma, keby bolo proti nemu naozaj vedené trestné stíhanie. Len na okraj dodám, že Navaľnyj je teraz opäť súdený – tentoraz práve za urážku vojnového veterána. Ale Nevzorov nie je ľahká obeť. Môže počítať so solidaritou novinárov a celkom iste využije túto príležitosť na to, aby ešte viac prezentoval a rozšíril svoje názory. A keďže má talent, urobí to tak, že sa celá krajina bude smiať hlúpym úradníkom. Dobrý dôvod na to, aby vážne porozmýšľali, či im stojí za to začínať túto hru.                            

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.