Medzi nemeckými biskupmi sa zvýšilo napätie. Kardinál Marx otvorene obviňuje kardinála Woelkiho, že svojím správaním poškodil cirkev. Kardinál Woelki hľadá pomoc u pápeža Františka.

Kolínsky arcibiskup Rainer Maria kardinál Woelki, bezpochyby najvplyvnejší predstaviteľ konzervatívnej menšiny v Konferencii biskupov Nemecka (KBN), zváži svoje odstúpenie. Je mu vyčítané, že ututláva skúmanie prípadov sexuálneho zneužívania kňazmi vo svojej arcidiecéze. Kameň úrazu je správa, ktorú si samotný kardinál Woelki v roku 2018 objednal od právnickej firmy Westpfahl, Spilker, Wastl z Mníchova. Dňa 30. októbra kardinál prekvapivo vyhlásil, že zatiaľ nemieni zverejniť hotovú 500-stranovú správu, dôvodom má byť právo na ochranu osobnosti. Vyvolal tým búrku nevôle.

Woelki ešte v decembri poprosil Svätého Otca Františka, aby preskúmal, či došlo z jeho strany k porušeniu povinností podľa kanonického práva. Ak áno, je pripravený odstúpiť. S podporou spolubratov v nemeckom episkopáte nemôže veľmi rátať: bývalý predseda Konferencie biskupov Nemecka a mníchovský arcibiskup Reinhard kardinál Marx otvorene Woelkiho obviňuje, že svojím správaním poškodil cirkev. „Dôsledok toho, čo sa tam stalo, je pre nás všetkých mimoriadne negatívny,“ povedal Marx v nedeľu denníku Augsburger Allgemeine, „škody pre katolícku cirkev sú veľké.“

Našťastie pre kardinála Vatikán už oznámil, že neplánuje cirkevnoprávne kroky proti kardinálovi Woelkimu, podľa agentúry KNA, úrady v Ríme do Nemecka odpovedali, že kardinál podľa vtedajšieho zákona nemusel v roku 2015 nevyhnutne hlásiť prípad podozrenia zo zneužitia. Či bolo „múdre“ to nehlásiť je „iná otázka“, dodala správa. 

Kardinál Woelki (vľavo) a kardinál Marx. Foto: encyclopaedia/flickr.com

Nevieme, čo v tej správe mníchovských právnikov je. Bulvárna americká webstránka Daily Beast tvrdí, že má k nej čiastočný prístup a priniesla o tom článok so šťavnatým titulom: „Nemecké mníšky predali osirelé deti sexuálnym predátorom – choré sestry.“ Trestné činy opísané v článku majú až šialený, satanistický rozmer, nezaslúžia si ale zatiaľ širšiu citáciu. Z overiteľných faktov v článku nesedí totiž takmer nič: Daily Beast menuje za kolínskeho arcibiskupa úplne iného preláta, ktorého priezvisko ešte aj nesprávne píše, vek korunného svedka Karla Hauckeho je nesprávny a je prinajmenšom otázne, ako sa k chlapcovi, ktorý bol v šesťdesiatych rokoch zneužitý v internáte mužskej reholi, mali spomínané „choré sestry“ vôbec dostať.

Mienkotvorné nemecké médiá, hoci sú drvivou väčšinou proticirkevne naladené, v každom prípade nepíšu o takýchto špekuláciách (orgie, gangbangy), prevzali to len okrajové blogy. No aj keď necháme nedôveryhodnú novinárčinu Daily Beast bokom, je to, čo sa podľa všetkého v kolínskej arcidiecéze naozaj stalo, dosť odporné.

Chovanec internátu Karl Haucke bol od jedenástich do pätnástich rokov týraný kňazom, a to najmenej raz do týždňa. Nešlo iba o sexuálne zneužívanie, páter svojho zverenca vraj aj nútil, aby sa k vynúteným činom následne sám priznal. Haucke rozpráva: „Chodili sme na spoveď každý týždeň. A k spovedi patrí aj pokánie. V závislosti od nálady páchateľa by pokánie malo spočívať v tom, že musím ísť k nemu znova alebo že vyhlásil: ‚Prídem dnes večer alebo zajtra do veľkej spoločnej spálne k tvojej posteli.’“ Páchateľ zomrel už v 80. rokoch. Cirkevní hodnostári, ktorí zločiny ako tento ututlali, sú vraj stále v najvyšších funkciách.

V konflikte, ktorý v týchto dňoch dodatočne vyostruje rozkol v nemeckom katolicizme, stoja proti sebe dvaja šesťdesiatnici. Na jednej strane sociológ a sociálny pedagóg Karl Haucke, ročník 1951, donedávna hovorca „Rady dotknutých“ kolínskej diecézy, v ktorej sa organizujú obete zneužívania v cirkevnej sfére. Po rozhodnutí kardinála nezverejniť mníchovskú správu Haucke z Rady dotknutých odstúpil.

Kardinál Reinhard Marx. Foto: TASR/AP

Haucke pochopiteľne hovorí, že „vieru v cirkev – tú som už dávno stratil“. Ako dospelý nemal konkrétnu spomienku na zneužívanie. Stal sa z neho workoholik, bol pri vývoji bakalárskeho štúdia s názvom Pedagogika detstva a rodinnej výchovy, trápil sa s prácou až štrnásť hodín denne, ani len netušil prečo. Búrlivé srdce a ďalšie príznaky traumy sa pre neho už dávno stali známymi spoločníkmi.

Potom si Haucke zrazu uvedomil, čo mu je. Bolo to v roku 2010, keď sa v Nemecku prevalila správa o najväčšom škandále sexuálneho zneužívania v histórii miestnej cirkvi a postupne sa odhaľovali tisíce prípadov zneužívania v cirkevných inštitúciách. „Musel som ešte spojiť svoje zdravotné problémy s tým, čo som vtedy zažil.“ Odrazu si toho pamätal veľa. Vo veku 61 rokov sa Haucke pokúsil o samovraždu. Prežil a začal terapeutický kurz. „Už som nechcel byť obeťou,“ hovorí, „chcel som zaujať konštruktívny prístup k otázke sexuálneho zneužívania.“ Teraz, keď kardinál Woelki zadržuje mníchovskú správu, cíti sa byť znovu použitý.

Haucke požíva v Nemecku širokú podporu. Na jeho strane nie sú len sekulárne médiá, no aj rôzne cirkevné noviny a drvivá väčšina nemeckých veriacich. Treba uznať, že cirkev v Nemecku berie tému zneužívania veľmi vážne a týmto traumám sa venuje dôsledne. (Zaujímavý detail: Armin Laschet, nový predseda nemeckej štátostrany CDU, zverejnil už začiatkom deväťdesiatych rokov ako šéfredaktor aachenských diecéznych novín články o zneužívaní maloletých farármi a už vtedy kritizoval ututlanie zo strany diecéznych autorít.)

Ťažko skúsenému Hauckemu nemožno vyčítať, že sa zaradil do krajne progresívneho vnútrocirkevného tábora. Sympatizuje napríklad s feministickou iniciatívou Mária 2.0, ktorá ho aj verejne podporuje. Názov iniciatívy je zdôvodnený dojmom, že „Mária 1.0 predstavuje Máriu ako ideálny obraz tichej a slúžiacej ženy. 2.0 znamená nový začiatok: nastaviť všetko na nulu. Už nie sme také!“ Iniciátorky žiadajú okrem iného ordináciu kňažiek. Pokiaľ im cirkev nevyhovie, „už nevkročíme do žiadneho kostola a neurobíme už žiadne služby“. Našinec by si ten ženský štrajk možno vyložil ako odpadnutie alebo prinajmenšom neposlušnosť, v nemeckých reáliách sú mariánske rebelky 2.0 ale celkom rešpektovaný jav. Georg Bätzing, nový liberálny predseda nemeckého episkopátu, o nich povedal: „Sú to naši ľudia.“

Na druhej strane konfliktu stojí Rainer Maria kardinál Woelki, ročnik 1956. Kolínsky arcibiskup čelí tým obrovským tlakom celkom sám. Na jeho podporu vznikla petícia od jedného novinára, ktorý je ale ako člen Opus Dei sám ostrakizovaný. Petícia je tým odsúdená na neúspech. Samozrejme, Woelki si môže za stratu dôvery do značnej miery sám. Bez znalosti mníchovskej správy je ťažko vynášať súdy, jeho konanie pôsobí v každom prípade nešťastne a vyvoláva podozrenie, že mu môže ísť o zatajenie vlastného zlyhania.

Pritom Woelki v roku 2014 nastúpil do úradu v Kolíne ako prekvapivo obľúbený konzervatívec. Jeho nebohý predchodca Joachim Meisner – jeden zo štyroch kardinálov, ktorí poslali pápežovi Františkovi kritické „dubiá“ ohľadom exhortácie Amoris laetitia – nebol v Kolíne nikdy prijatý. Z územia dnešného Poľska odsunutý Slezan bol na Rýne cudzí, bol to človek Jána Pavla II., ktorý síce hrdinsky obstál ako biskup v komunistickej NDR (pred celým vedením ateistického štátu povedal, že „jediná hviezda, ktorú nasledujeme, je tá betlehemská“ ), ale medzi ľahkovážnymi rýnskymi katolíkmi nevedel zabodovať. Kolín bol vtedy eldorádom, do ktorého sa sťahovali homosexuáli z celého Nemecka, no a v gotickej kolínskej katedrále zneli kázne kardinála Meisnera ako hromobitie.

Joachim Meisner s Erichom Honeckerom v roku 1987. Foto: wikimedia

Woelki bol prijatý už preto, lebo pochádza z regiónu. Išiel na to tiež celkom inak ako apokalyptický Meisner. Woelki napríklad protirečil politikom z pravicovo-populistickej AfD, keď obhajoval dialóg s islamom, a jedného dňa počas utečeneckej krízy nechal biť zvony 23-tisíc krát – raz za každého migranta, ktorý sa od roku 2000 utopil v Stredozemnom mori. Skrátka, Kolínčania si prvé roky veľmi nevšimli, že majú arcibiskupa verného vierouke Rímskokatolíckej cirkvi.

Lámať sa to začalo, keď sa nemecký katolicizmus vydal na „synodálnu cestu“. Je to dlhodobý proces, v ktorom si cirkevní funkcionári z Nemecka nárokujú hlasovať o doktrínach, ktoré sú však v kompetencii Ríma. Ide o témy, ktoré nemeckých veriacich tradične vyrušujú: ordinácia žien, kostolné požehnanie homosexuálnych párov atď. Zo synodálnej cesty bolí hlava aj pápeža Františka, nesie v sebe totiž potenciál schizmy, drvivá väčšina biskupov a ešte viac laici z Ústredného výboru nemeckých katolíkov sú ale pevne rozhodnutí kráčať ďalej.

Woelki tiež nemá zo synodálnej cesty radosť. Kritizuje, že sa delegáti venujú „predovšetkým, ba takmer výlučne štrukturálnym zmenám“, a nie evanjelizácii, ktorú neúspešne presadzoval. Varoval pred dojmom, „že proces cirkevnej reformy je kváziparlamentným hlasovaním o viere“. No a potom ešte povedal, že sa diskusia o ordinácii žien nachádza mimo učenia cirkvi.

Kardinál Woelki. Foto: KCW/flickr.com

Odvtedy je na pranieri. V hlasovaní o agende Synodálnej cesty zostal v menšine 3:21 (traja sa zdržali). Predseda kolínskej diecéznej rady Tim Kurzbach vyčítal svojmu biskupovi, „že ničí autoritu svojho biskupského úradu tým, že sa nesnaží presvedčiť zhromaždenie dobrými argumentami.“ Na tom ale už veľmi nezáleží, pokračoval popredný predstaviteľ kolínskych laikov. Napokon, „Woelki je medzi mnohými pokrstenými iba jedným hlasom“. Inač povedané, kardinál môže byť rád, že sa ešte vôbec môže hlásiť o slovo.

Dnes nevieme povedať, ako chúlostivý škandál okolo zatiaľ utajenej mníchovskej správy o zneužívaní v kolínskej arcidiecéze skončí. Rím kardinála podržal, ale tlak tým nezoslabne, skôr naopak. Isté je, že arcibiskup veľkej nemeckej diecézy je odteraz oslabený. Aj keď Woelki nakoniec nerezignuje, hlas posledných obhajcov vierouky v nemeckom katolicizme stíchne ešte viac.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.