Nemá zmysel predstierať, že človek je výnimka, a zatajovať obsedantnú predstavu vlastnú všetkým Poliakom. Naopak, treba sa k nej priznať a usilovať sa ju preskúmať v sebe samom, pokiaľ možno nezaujato. Poliaci a Rusi sa nemajú radi, či presnejšie, majú voči sebe všetky možné nepriaznivé emócie, od pohŕdania, odporu až po nenávisť, čo nevylučuje nejasnú vzájomnú príťažlivosť, lenže vždy poznačenú nedôverou. Múr medzi nimi stavia, ak použijeme slová Josepha Conrada, „incompatibility of temper“. Možno všetky národy, videné ako celok, a nie ako súbor jednotlivcov, sú odpudzujúce a susedia na ich príklade iba odkrývajú nepríjemnú pravdu o ľudských spoločenstvách ako takých. Nie je vylúčené, že Poliaci vedia o Rusoch to, čo vedia o sebe aj Rusi sami, no nechcú si to priznať, a naopak. Preto sa v nechuti voči Poliakom u Dostojevského, nacionalistu, skrýva čosi ako obranné gesto. S úctou sa o nich vyjadruje len v Zápiskoch z mŕtveho domu, aj keď tí spoluväzni, obrnení vlastným rímskokatolicizmom a vlastenectvom, zdôrazňujúci na každom kroku svoju inakosť, a teda nadradenosť, nebudia v okolí nijaké srdečné city. Pravdepodobne aj každé stretnutie s Rusmi je pre Poliakov nepríjemné a naladí ich do obranného postoja, lebo ich demaskuje pred sebou samými.

Popletené pozadie sporu sa opisuje rovnako ťažko ako príčiny dedičnej vendety dvoch rodov žijúcich na tej istej ulici; bolo by to čosi lokálne a provinčné, keby sa v tom neskrývali počiatky udalostí planetárneho rozsahu. Keďže sa Rusko mohlo stať tým, čím sa stalo, iba tak, že zlikvidovalo Poľsko-litovský štát, ktorý na juhovýchode hraničil s Tureckom, a prinavrátilo pomocou administratívneho príkazu na pravoslávie veľké územia s obyvateľstvom do značnej miery gréckokatolíckym, teda na úkor Poliakov poslušných Vatikánu. Tam, kde sa Gréckokatolícka cirkev zachovala ako v habsburgskej Haliči, nútili na pravoslávie jeho veriacich po druhej svetovej vojne – tento prípad, keby sme ho izolovali od minulosti, by bol nepochopiteľný.

Vo všeobecnosti sa tvrdí, že o nepriateľstve Poliakov voči Rusom rozhoduje pamäť o zakúsených krivdách. Je to oprávnené len čiastočne. Korene spočívajú oveľa hlbšie než je devätnáste alebo dvadsiate storočie, a všetky prevraty v Európe ukazujú, že pod premenlivým povrchom zostáva kontinuita uchovaná. Tak ako túto kultúrnu kontinuitu nezničila vo Francúzsku Francúzska revolúcia, v Rusku ju nezničila Októbrová revolúcia, v Poľsku ju nezničil fakt, že v roku 1944/1945 prevzali moc komunisti. Isteže, každá civilizácia dostáva natrvalo biľag obdobia, ktoré je pre ňu kľúčové. Francúzsko vďačí za všetko svojmu meštianstvu, tvorivému a silnému už pár storočí pred revolúciou. V tom istom čase sa v Poľsku rozvíjala kultúra šľachty a doteraz sa poľský sedliak či robotník oborí na Rusa, lebo pod jej vplyvom je vedený v množstve inštinktov, vďaka čomu oslovuje Rusa zlomyseľným označením „pán“.

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.