V rámci podpory Národného týždňa manželstva prinášame ďalšiu inšpiráciu zo Vzťahova. Dnes o tom, ako sa jeden druhému nestratiť, alebo o dôležitosti nekončiaceho poznávania sa navzájom. Práve ono poznávanie je ďalšou zo zručností, ktorá je ťažisková pre spokojný dlhodobý vzťah. 

Keď sa z manželov stanú iba spolubývajúci

Toto určite všetci dobre poznáte: veľa povinností v robote, rozostavaný dom, dve deti v puberte a jedno, ktoré sa akurát zmieta v nekončiacom období vzdoru. Obaja sa doma snažíte všetko ustáť, zvládnuť ten blázinec. Večer padáte do postele vyčerpaní, niekedy si už nedáte ani len pusu na dobrú noc. Hlavou vám preblysnú myšlienky na spoločný sex, ale únava ich rýchlo zaženie von oknom. Tak trochu máte pocit, že ten, kto vedľa vás zaspáva, je už len akýmsi spolubývajúcim či spolubojovníkom na bojovom poli, na ktorom ste sa ocitli. Ste spolu, ale akosi už vlastne neviete s kým. Áno, viete, že by ste mali tráviť nejaký čas aj sami, viete, že by bolo fajn porozprávať sa nielen o tom, čo je potrebné vybaviť, ale aj o tom, ako sa kto má, ako to zvláda. Ale nie je čas. Táto veta sa stala akousi zásterkou voči obave z toho, kým ten druhý je, kým sa stal. 

Príbeh, ktorý som opísala v úvode, vôbec nie je zriedkavým javom medzi nami. Niekedy má dramatickejší, inokedy záludnejší scenár, no výsledok býva rovnaký. Stratili sme sa jeden druhému. Pod rúškom dobrých úmyslov voči deťom, rodine, domácnosti, majetku, práci, kariére sme sa jeden od druhého vzdialili. Zmysel nášho snaženia, ktorý bol na jeho začiatku, naše spoločné šťastie, sa vytratil. Zomleli nás každodenné povinnosti. Podľahli sme akejsi nepozornosti voči detailom života svojho partnera. Rozmazali sa jasné kontúry poznania toho, čo má kto rád, čo ho teší, o čom sníva, čo potrebuje, čo ho, naopak, zarmucuje, kde ho tlačí topánka, čoho sa bojí. Ohrozuje nás nebezpečenstvo anonymity. 

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.