Od Sputnika k Sputniku. Prečo neveríme ruskej vede

Prečo sme neverili ruskej vakcíne? Lebo neveríme ruskej vede. A prečo neveríme ruskej vede? Lebo komunizmus. Lebo Rusi obsadili Krym.

V októbri 1957 radisti sveta, aj tí amatérski, zachytávali signál prvej umelej družice Zeme. Do vesmíru ju vyslal Sovietsky zväz a volala sa Sputnik. Pípanie Sputnika prebralo slobodný svet v čele s Amerikou a pripomenulo mu, že komunistickí Rusi (tak všetci hovorili sovietom) majú v dobýjaní vesmíru náskok.

Akosi sa to po 63 rokoch zopakovalo. V roku 2020, v roku covidu, sme veľa počúvali v médiách o vyvíjaní vakcíny, ale bolo to Rusko, ktoré koncom roka ohlásilo začiatok očkovania vlastnou vakcínou. Nazvali ju Sputnik. Som si istý, že to bol nápad niekoho, kto vedel, čo znamenalo vyslanie družice v tom roku 1957. Haló, sme tu, a zdá sa, že sme opäť prví… Niečo na ten spôsob.

Svetu to trvalo teraz trochu dlhšie ako v roku 1957, kým si to uvedomil. Možno preto, lebo vakcína nepípa. Ale teraz sa už bežne hovorí, že vakcína Sputnik je celkom v poriadku. O nič horšia ako produkt Pfizeru. Že vlastne Sputnik má jedinú chybu. Že ho na Slovensku, na rozdiel od Maďarov, nemáme. Aj by sme vraj vedeli celý národ zaočkovať za pár týždňov, ale nemáme čím.

Je to námet na zamyslenie. Ani nie tak o vakcíne, ale o politike a ruskej vede a o tom, ako ju vnímame.

Neveríme ruskej vakcíne, lebo komunizmus

Tak prečo sme neverili ruskej vakcíne? Lebo neveríme ruskej vede. A prečo neveríme ruskej vede? Lebo komunizmus. A lebo Rusi obsadili Krym. A tak ďalej.

Je to tak prirodzene ľudské. Tak ľudia myslia. Niežeby verili, že tento postoj je logicky odôvodnený. Je to len emócia. Mnohí si len želajú, aby to tak bolo, a preto o tom tak hovoria. Rusko je totiž politikum. Z dvoch dôvodov. Po prvé, z Ruska k nám prišiel komunizmus ako reálny politický systém. Že ako idea komunizmus prišiel do Ruska a potom aj k nám dávno predtým zo Západu, sa tak intenzívne nevníma. Po druhé, žijeme už niekoľko rokov v čase Druhej studenej vojny, keď sme s Rusmi, ako nám oznamuje NATO a niektoré médiá a politici, opäť nepriateľmi.

A keďže je Rusko politikum, je ním aj všetko, čo z Ruska prichádza. Preto za komunizmu bol hokejový zápas Československa so Sovietskym zväzom politikum. (Rozlišujem síce Sovietsky zväz a Rusko, ale v hokeji to bolo naozaj zameniteľné, lebo celé mužstvo bolo homogénne ruské, len jednu dekádu im to kazil skvelý Lotyš Helmut Balderis).

Preto je dnes aj ruská vakcína politikum.

Ako som niektoré ruské veci odkomunizoval, a teda depolitizoval

Za mladi som to pociťoval podobne. Niekoľko skutočností ma však odhovárali, aby som podliehal pokušeniu politizácie nepolitického.

O úrovni ruskej virológie či imunológie neviem nič okrem toho, že Iľja Mečnikov, židovsko-rusko-ukrajinský imunológ, ktorý pôsobil okrem iného na univerzite v Sankt Peterburgu, dostal v roku 1908 Nobelovu cenu za medicínu. V živote som sa však niečo naučil o úrovni ruskej vedy ako takej.

Predovšetkým aj trochu mysliacemu decku muselo byť jasné, že prvá umelá družica, ktorú vyslal Sovietsky zväz na obežnú dráhu, bola veľkým úspechom ruských technických vied. A samozrejme prvý kozmonaut vo vesmíre Jurij Gagarin, o ktorom sme počúvali v škole ako žiačikovia od rána do večera, bol úspechom ešte väčším.

Isteže nám to bolo všetko prezentované ako úspech komunizmu, na čo sme postupne, ako sme dospievali, reagovali alergicky. Veď sme si aj vydýchli, keď Američan Neil Armstrong stúpil v roku 1969 nohou na povrch Mesiaca. Zároveň sa však komunistickí ideológovia dopustili chyby, keď k oslavovaniu komunizmu pridávali aj zdôrazňovanie talentovanosti veľkého ruského národa. Keď nám napríklad zdôrazňovali, že Lavoisierov zákon zachovania hmotnosti by sa nemal volať Lavoisierov, ale Lomonosovov, lebo veľký Lomonosov na to prišiel skôr. Čo fakt prišiel. Človeka totiž napadalo, že čo mal Lomonosov spoločné s komunizmom? A najmä čo mali spoločné s komunizmom teoretické objavy Konstantina E. Ciolkovského, ktoré boli rozhodujúce pre neskoršie úspechy sovietskej kozmonautiky? Nuž nič, veď ich Konstantin Eduardovič publikoval už dávno za cára.

A tak mohla človeku napadnúť heretická myšlienka, že komunizmus môže byť úplná katastrofa, ale Rusi pritom fakt nemusia byť blbí. Čo aj napadla.

Ruskí matematici

Štúdiom matematiky som sa dostal k histórii vývoja matematiky. Videl som tam súperenie národov o najlepšie pozície. Už som na stránkach Štandardu spomínal, že na začiatku rozvoja novovekej matematiky stálo pred tristo rokmi súperenie Angličana Newtona a Nemca Leibniza.

V mojom rebríčku matematickej hitparády národov od polovice 18. storočia ďalších sto rokov kraľuje Francúzsko (Lagrange, d’Alembert, Laplace, Fourier, Cauchy). V 2. polovici 18. storočia bol síce najväčším velikánom Nemec Leonhard Euler, ale kam ho vlastne zaradiť, keď roky pôsobil v Rusku v Imperiálnej akadémii vied v Sankt Peterburgu, kde je i pochovaný?

V druhej polovici 19. storočia považujem za dominantný matematický národ Nemcov vďaka Cantorovi, Riemannovi, Hausdorffovi a ďalším. V Rusku Ostrogradskij (o toho sa pobijú i Ukrajinci) a Čebyšev signalizovali nástup Rusov. A tých považujem za najúspešnejší matematický národ 1. polovice 20. storočia.

Objavili sa hviezdy topológie Alexandrov, Urysohn, Tichonov, v teórii reálnych funkcií Luzin, Jegorov, v teórii pravdepodobnosti Kolmogorov, vo funkcionálnej analýze Sobolev a Pontriagin a záľaha ďalších. S menami matematikov sa oboznamuje každý študent matematiky, v prvých dvoch ročníkoch s tými francúzskymi a nemeckými menami, vo vyšších potom s mnohými ruskými. Napríklad Pavel Brunovský nám prednášal o „Pontriaginovom princípe maxima“.

A polovica z tých Rusov vyštudovala ešte za cára.

Kuriózny bol život Jevgenija Sluckého, matematika a ekonóma. Sluckij publikoval v roku 1915 prácu, ktorej hlavný výsledok je tzv. „Sluckého rovnica“, ktorú dnes možno nájsť bežne v učebniciach mikroekonómie v časti o teórii spotrebiteľa. Kuriózne je to tým, že krátko po jeho publikovaní v Rusku zvíťazil komunizmus, ktorý zmietol trhové hospodárstvo, ktorým sa mikroekonómia zaoberá.

Ruskí vedci ako obete i bojovníci proti komunizmu

Za komunizmu sa ruskí vedci správali tak ako i ostatní občania. Niektorí kolaborovali, niektorí chceli mať iba pokoj, niektorí boli jeho obeťami.

K jednej obeti som nadobudol aj osobný vzťah. V roku 1981 som sa stal víťazom celoštátneho kola v sútaži „O najlepšiu študentskú vedeckú prácu“. Vo svojej práci som okrem iného zovšeobecnil Jegorovovu vetu o konvergencii funkcií. O tom, kto bol Jegorov, som nemal tušenia. Po rokoch som zistil, že Dmitrij Jegorov, predseda Moskovskej matematickej spoločnosti, člen-korešpondent Akadémie vied, bol vedúcou osobnosťou sovietskej matematiky 20. rokov a tiež zbožným pravoslávnym kresťanom, kritizoval režim za perzekúciu cirkvi, čím sa dostal do konfliktu s komunistickou mocou. Najprv musel odísť zo svojej pozície v Ústave civilného inžinierstva, kde ho nahradil tiež známy matematik Čebotarev, zhodou okolností ateista. Čebotarev však bol obdivovateľom Jegorova a keď zistil, že nahradil Jegorova, ktorý musel odísť, zo svojej pozície odstúpil a odišiel na univerzitu v Kazani.

V roku 1930 sa konal zjazd sovietskych matematikov a súčasne prebiehal 16. zjazd komunistickej strany. Jegorov odmietol podporiť návrh, aby zjazd matematikov poslal pozdravný telegram komunistickému zjazdu. V tom istom roku bol uväznený spolu s filozofom Losievom. V roku 1931 zomieral po hladovke vo väzenskej nemocnici v Kazani. Posledné hodiny jeho života boli dramatické. Jegorovova lekárka Smirnická vydala Jegorovov úmrtný list, ešte keď žil, a dala ho previesť do svojho domu, kde na druhý deň zomrel v prítomnosti Čebotareva, manžela Smirnickej. Neuveriteľný príbeh.

O niekoľko rokov v politických čistkách utrpel aj Jegorovov žiak Nikolaj Luzin, kľúčová postava ruskej matematiky v 30. rokoch. V rámci stalinizácie matematiky, ktorá sa bolševikom zdala podozrivo apolitická, sa spustila v médiách kampaň proti členovi Akadémie vied Luzinovi a komisia Akadémie ho označila v roku 1936 za „nepriateľa skrývajúceho sa pod maskou sovietskeho občana”. Nebol zatknutý, do svojej smrti v roku 1950 však pôsobil na nevýznamných pozíciách.

Horšie dopadol slávny ekonóm Kondratiev, autor teórie dlhých ekonomických cyklov. Zatknutý v roku 1930, odsúdený na osem rokov väzenia, v roku 1938 ešte raz odsúdený a rovno na smrť, zastrelený ešte v deň vynesenia rozsudku.

Akademika Sergeja Koroľova si pamätáme ako otca sovietskeho raketového a vesmírneho programu. Je skutočným otcom Sputnika, ako je Ciolkovskij jeho starým otcom. Pod jeho vedením vyletel do vesmíru Gagarin. Koroľov bol v roku 1938 odsúdený na 10 rokov väzenia na sibírskej Kolyme; než sa tam dostal, tak mu pri vyšetrovaní dolámali čeľusť. Za pár mesiacov schudol na 45 kíl, život mu zachránilo len to, že konštruktér Andrej Tupolev si vyžiadal jeho preloženie do špeciálneho väzenia NKVD, v ktorom väznení inžinieri pracovali na sovietskom leteckom programe. Sám Tupolev, vedúci programu, neskorší akademik, tam pôsobil ako odsúdený väzeň. V roku 1953 Sergej Koroľov vstúpil do komunistickej strany, ktorá ho predtým skoro umučila.

V roku 1949 pri Semipalatinsku Sovietsky zväz úspešne odpálil pokusnú atómovú bombu. Stalinov rozkaz zostrojiť bombu stihol kolektív vedený akademikom Kurčatovom za štyri roky po zhodení americkej atómovej bomby na Hirošimu a Nagasaki. V Kurčatovovom tíme bol neskorší akademik Andrej Sacharov, ktorý sa o niekoľko rokov stal hlavnou postavou v projekte zostrojenia vodíkovej bomby.

V 60. rokoch sa akademik Sacharov dostával stále viac do konfliktu s komunistickým režimom, stal sa najvýznamnejším sovietskym disidentom a na dlhé roky bol úradmi poslaný do vyhnanstva v meste Gorkij (dnešný Nižný Novgorod). Koncom 80. rokov mu Michail Gorbačov umožnil stať sa opäť slobodným občanom.

V júni 1989 som bol ako pracovník Slovenskej akadémie vied služobne v Moskve. Na izbe v hoteli Minsk som sledoval priamy prenos z prvého zasadnutia Zjazdu ľudových poslancov, najvyššieho legislatívneho sovietskeho orgánu zriadeného v roku 1989. Práve rečnil čerstvo zvolený poslanec Andrej Sacharov. „Je to hanba, veľká hanba, čo sa dialo v tejto krajine…,“ hovoril. Andrej Sacharov zomrel o pol roka neskôr.

Ruskí vedci ako kolaboranti

Na druhej strane nemálo vedcov prepožičalo svoje meno do služieb komunistickej propagande. Čo sa matematikov týka, hanebne sa správali velikáni ako Kolmogorov, Alexandrov a Pontriagin. Pontriagin bol spolupodpísaný pod denunciačným listom proti Jegorovovi publikovanom v časopise Naučnyj rabotnik. Písalo sa v ňom: „Dlhujeme vďaku GPU (tajná polícia) za skvelú prácu… Kontrarevolucionári boli aj medzi matematikmi. Profesor Jegorov bol uväznený za členstvo v kontrarevolučnej organizácii.“

V roku 1936, v čase likvidácie Luzina sa do verejnej kampane proti nemu zapojili Pontriagin, Alexandrov a Kolmogorov. Pritom Kolmogorov a Alexandrov boli Luzinovými žiakmi.

Kolmogorov a Alexandrov ochotne poslúžili aj o desaťročia neskôr, v 70. rokoch, keď režim útočil na Alexandra Solženicyna potom, čo na Západe vyšlo jeho Súostrovie Gulag a Solženicyn emigroval. Obaja sa zapojili do mediálnej kampane proti Solženicynovi.

Komunisti ako prznitelia ruskej vedy

Sovietska/ruská veda bola čiastočne poškodená tam, kde bola znásilnená ideológiou. Už z princípu sa tieto škody prejavili v oblasti filozofie, kde naveky mal vládnuť marxizmus-leninizmus. Táto filozofia sa v jednej chvíli zrútila a rozpadla na prach, lebo jej už nikto súdny neveril.

Občas sa stávalo, že ideológia sebavedome vstúpila i do oblasti prírodných vied, ale skôr či neskôr sa to skončilo trápne. Biológiu a agronómiu prznili úplne pod Stalinovou ochranou svojimi nevedeckými teóriami desaťročia Trofim Lysenko a Oľga Lepešinská. Skutoční vedci, ktorí s nimi nesúhlasili, sa vystavovali nebezpečenstvu represií. V 60. rokoch proti Lysenkovi vystúpil i Andrej Sacharov.

Neskoré stalinské obdobie po roku 1950 bolo vo svete obdobím začínajúceho rozvoja počítačov a informatickej vedy, vtedy známej pod názvom kybernetika. Kybernetika bola označovaná sovietskymi ideológmi za reakčnú pseudovedu. Kybernetika bola napokon niekoľko rokov po Stalinovej smrti potichu rehabilitovaná.

Rozlišujme

Ruská veda bola vždy svetová a bolo v nej mnoho geniálnych osobností – okrem iného 19 laureátov Nobelovej ceny v prírodných vedách, ekonómii, či medicíne. A na jej význame nič nezmenil ani komunizmus, hoci sa o to občas, ako sme videli, snažil.

Vysoká úroveň vedy a nie až taká vysoká životná úroveň nie sú v protiklade, lebo to druhé sa odvíja najmä od kultúrneho usporiadania spoločnosti.

Podceňovať ruskú vedu znamená riskovať, že zrazu začujete nečakané pípanie Sputnika, ako sa to stalo v tom roku 1957.

Politizácia všetkého, aj toho, čo je nepolitické, škodí. Treba rozlišovať. Komunizmus bol globálnou katastrofou a stále som schopný tešiť sa, že je  preč.

Na ruskú politickú moc sme sa oprávnene pozerali a stále sa pozeráme ako na čosi, s čím sa nevieme stotožniť. Rusko má a bude mať svoje osobité problémy a aj si ich bude samo riešiť.

Ale vakcína Sputnik by tu na Slovensku pokojne mohla a mala byť.