Rozhovor s neurológom Martinom Janom Stránským o hodinách strávených pri internete, priateľstve na facebooku a úzkostiach, ktoré sociálne siete vytvárajú.

Profesor Stránský (64) je neurológ, pôsobil na katedre neurológie na americkej Yale university, ako lékar na Yale School of Medicine, momentálne žije v Prahe, kde vedie vlastnú kliniku a v Hněvkoviciach, kde pestuje vinič a má vlastné vinárstvo.

Profesor Stránský pochádza z významnej českej prvorepublikovej politickej a vydavateľskej rodiny. Jeho pradedo Adolf Stránský založil Lidové noviny (1893) a bol prvým ministrom obchodu v čs. vláde. Jeho starý otec Jaroslav Stránský založil spolu s Tomášom Masarykom revue Přítomnost, bol poslancom a neskôr ministrom spravodlivosti v exilovej aj čs. vláde po druhej svetovej vojne. Otec Jan Stránský stál s Pavlom Tigridom pri začiatku vysielania rádia Slobodná Európa. Martin Jan Stránský sa narodil v New Yorku, po návrate do Česka obnovil vydávanie časopisu Přítomnost, ktorá teraz funguje ako online portál.

Čo robia obrazovky, monitory či mobily s mozgom človeka?

Záleží na tom, akým spôsobom a ako dlho sa im vystavujeme. Je to veľký problém, ale musíme chápať aj pozitíva. Je to veľmi praktické, prenosné a poskytuje nám to prístup k informáciám. Uvediem príklad, niekto rád číta Shakespeara a cestuje 45 minút metrom do práce, takže je pre neho pohodlnejšie mať iPad alebo Kindle namiesto veľkej ťažkej knihy. Lenže koľko ľudí číta na obrazovkách klasikov literatúry? A sme pri tom, existuje aj zlý vplyv technológie, ktorá je portálom pre deti a mládež.

Opíšte ten problém.

Najskôr si uvedomme rozsah. Keď vezmeme všetky obrazovky sveta a zmeriame hodiny času, počas ktorých sa im ľudia venujú, zistíme, že celosvetová populácia trávi asi 60 percent svojho času na internete hraním videohier a na sociálnych sieťach. Zvyšných 40 percent ide na veci ako hľadanie lekára, vyhľadávanie v kartotéke, jednoducho praktické veci ako objednávky jedla, alebo keď taxikár hľadá, kde mu nastúpite do auta. Keď ale vezmeme tých 60 percent, znásobíme to hodinami a aplikujeme na ľudstvo, zistíme, že trávime neúmerné percento času aktivitami, ktoré neprinášajú vôbec nič. Žiadne zlepšenia funkcií mozgu, premýšľania, hovorenia, učenia a uvažovania, nič z toho. Keď si uvedomíme, že celosvetový priemer pozerania do obrazovky je zhruba od 3-4 hodín denne na Islande, ale až po 10-11 hodín vo východnej Ázii, narážame na obrovský problém. Priemerný človek strávi približne 6 hodín počas 60 percent svojho času tým, že sa stupidifikuje.

Pozeraním fotiek hlúpneme?

Stupidifikáciu používam ako metaforu a znamená to dve veci: stávame sa menej schopní a áno, stávame sa hlúpejší.

Všetky tieto technológie sú synonymom pokroku. Prečo hlúpneme?

Lebo pri akejkoľvek aktivite sa mozog prispôsobí tomu, že ju môže robiť lepšie, alebo ju uprednostňuje, ale je to vždy na úkor ostatných možných schopností mozgu. Ak chce niekto napríklad perfektne hrať tenis, môže ho cvičiť niekoľko hodín denne a pokiaľ má talent, môže sa stať profesionálom. Bude potrebovať manažéra, aby sa dostal z bodu A do bodu B a konzultanta, ktorý mu objedná letenky, ale mimo toho začne žiť v stereotype. Ak to robí niekoľko rokov, jeho mozog sa tomu prispôsobí do takej miery, že uprednostní trasy, ktoré na to používa a tie ostatné odpadnú. To nemusí byť samo o sebe zle, lebo ten človek môže byť spokojný, bohatý a vyrovnaný. Ale je závislý.

Jeden z dôvodov, prečo ľudia vyhľadávajú sociálne siete, je komunita. Komunita bola pritom ľuďom vždy prospešná. Aký je rozdiel medzi „priateľmi“ na sociálnej sieti a tými z reálneho života?

Nie je to komunita. Je to zoskupenie algoritmických dát, ktoré zhodou okolností majú pomenovanie, za ktorým je človek, ktorý ho spravidla vlastní, ale s výnimkou pár ľudí sme ich nikdy nevideli. Keby sme o nich prišli, ani by sme si to nevšimli.

Existujú neurologické a neurosociologické výskumy, ktoré zistili, že vybalansovaný mozog dokáže vstrebať maximálne 150 skutočne vierohodných a úprimných priateľstiev a známostí. Ak chcete niekoho skutočne poznať, jeho vek, záujmy, to, čo ho rozčúli a podobne, toto je maximálne číslo, okolo ktorého sa pohybujete. Ak sa dostanete k niekoľkým stovkám či tisícom, sú to len čísla, a vášmu mozgu je jedno, či je to Mao Ce-tung alebo váš sused, lebo mozog to berie ako falošnú podporu vlastného ega, ktorá je založená na falošných numerických a nie ľudských princípoch. Veríme v náš úspech a „šťastie“ na základe počtu priateľov a lajkov a nie na základe toho, ako sa cítime.

Foto: Matúš Zajac

Ak má človek 500 priateľov, ako ho to zmení v reálnom živote? Chodí predsa naďalej do práce, do školy, má rodinu, záľuby, stretáva sa s reálnymi ľuďmi. Ako mu to môže deformovať bežný život?

Je to veľmi zhubné a nebezpečné, lebo ten človek si neuvedomuje, že berie heroín a skôr či neskôr si to bude potrebovať odôvodňovať. Tým, že to akceptuje, má určité prežitky, ktoré sú preňho prioritné a málokedy sa stane, že si to prizná a ide k lekárovi. Sociálne siete fungujú na rovnakom princípe a sú návykové ako drogy. Zvyšujú rovnaké chemikálie a aktivujú rovnaké mozgové trasy ako drogy. Po prvé, si to daný človek neuvedomí, po druhé, všetci ľudia naokolo sú rovnakí, čo mu dáva určitý pocit legitimizácie jeho každodenného fungovania. Dostane sa do začarovaného kruhu, keď začne byť neurologicky závislý na počte ľudí, ktorí ho sledujú. Začne prežívať veci nie osobne, ale tak, že ich zdieľa iným ľuďom. To nesúvisí so skutočnou realitou ani skutočným šťastím. Je to úplne iluzórne a všetko sa odohráva v plochej dimenzii. Záver znie, že človek zistí, že nie je schopný riešiť určité veci, lebo jeho komfortná zóna sa zužuje.

Ako sa potom správa v reálnom živote?

Zle.

Čo to znamená?

Napríklad sa zabije.

Prečo?

Lebo je bezradný a je to posledná úľava, ktorá mu ostáva. Keď nie skutočne, tak metaforicky. Stiahne sa do seba, čo vysvetľuje 70-percentný nárast úzkostí a depresií u ľudí, ktorí majú 13-19 rokov oproti našej generácii. Nevedia, ako z toho von.

Robíte sociálne siete priamo zodpovedné za budúci nárast antidepresív?

Áno, ale za súčasný nárast spotreby antidepresív. Stopercentne. Máme presné štúdie, ktoré silno dokazujú, že nárast úzkostí a depresií súvisí s počtom hodín, ktoré strávite na sociálnych sieťach. Tí, ktorí sú tam napríklad tri hodiny, sú na tom dvakrát horšie než tí, čo sú tam hodinu a pol a zas o polovicu lepšie než tí, čo sú tam šesť hodín.

Aká časť populácie je voči tomu odolná? Že ju to nepoškodzuje napriek tomu, koľko času strávi online?

Zaujímavá otázka, či existujú nejaké gény proti tomu. Ja si myslím, že to súvisí s výchovou, obdobím a prostredím, v ktorom je daný človek vychovaný. Záleží aj na školách, sú také, čo od prvého ročníka zakazujú telefóny a sú také, v ktorých rodičia rozkazujú riaditeľovi, že ich dieťaťu nebude brať mobilný telefón, lebo ho potrebuje. Myslím, že od takýchto rozdielov veľa závisí.

Funguje to ale cez neurológiu a mozog, ktorý je ľudským orgánom. Každý ľudský orgán je do určitej miery tolerantný. Vezmime si napríklad alkohol, ten má nebezpečnejší vplyv na niekoho, kto má alkoholizmus v rodine, ale má vplyv aj na každého z nás. Existujú individuálne rozdiely, ale je veľmi dôležité pomenovať sociálne siete ako drogu, ktorá je nebezpečná pre ľudí. To nie je názor, ale fakt, na základe ktorého nadnárodné zdravotné a pediatrické organizácie odsúdili používanie obrazoviek hlavne pri mladých ľuďoch a malých deťoch, pri ktorých je to najnebezpečnejšie, lebo tu dochádza k neurofyziologickým a neuroanatomickým zmenám, ktoré doslova zabrzdia a poškodia vývoj detského mozgu.

Až tak, že je to nezvratné?

Je to vratné do dvoch rokov, v najhorších prípadoch.

Komu to viac škodí: malým deťom alebo tínedžerom?

Sú prípady, keď matka kúpi iPad pre bábätko a zavesí to nad kolísku – to je čistá katastrofa. Ak chcete stupidifikovať svoje dieťa, kúpte mu obrazovku, alebo ho pri obrazovke kŕmte.

Čo to robí so vzťahmi mladých ľudí?

Nevedia spolu komunikovať. Náš mozog sa učí na základe porovnávania a keď robí všetko stále rovnako, preferuje tie trasy, ktoré participujú na tejto akcii a ostatné neuróny a trasy odpadnú. Rodíme sa približne so stotisíc biliónom neurónov a prichádzame o desaťtisíc neurónov denne. Rodíme sa ako obrovské široké pole pšenice a každá skúsenosť, ktorú máme, počínajúc vzťahom s našou matkou ešte predtým, ako sa narodíme, vybuduje v tom poli cestu. Preferenčne budeme chodiť po tých častiach, ktoré sú už vychodené a skôr či neskôr to obilie, ktoré je naokolo, vypadne, lebo nie je elektronicky napojené na iné cesty. Keď má dieťa či tínedžer mobil a sedí v kaviarni s kamarátmi, ktorí celý čas pozerajú do mobilu, za pár rokov nedokáže napísať vetu, ktorá má pätnásť slov. Dokáže však napísať tri texty, z ktorých každý má tri-štyri slová, ktoré sú skrátené ako napríklad LOL, lebo ani nevie hovoriť, lebo mu chýba neurologický substrát. S takýmto človekom hovoríte a on na vás pozerá a má prázdny pohľad, ako keď čumí do počítača.

V relácii Do kríža ste hovorili, že sociálne siete nám neumožňujú medzi sebou súperiť. Ako ste to mysleli?

Umožňujú nám súperiť, ale je ľahšie niekoho ignorovať. Nebudem sa s vami predsa rozprávať, ak ma štvete.

Ale na facebooku sú aj mnohé hádky, kde si ľudia radi vyjasňujú veci.

Povedali ste krásne slovo: sú tam hádky a hádky nie sú diskusie. Sociálne siete fungujú tak, že v každom prípade sa jedná o uzavretý kruh, ktorý začína tým, že zdieľate nejakú svoju fotografiu alebo názor a čakáte na reakciu. Keď je reakcia palec hore, sme spokojní, ale ešte lepšia je reakcia s palcom dole, pretože s tým niečo musíme urobiť. Ak si myslíte, že hamburger, ktorý som vám poslal, nie je vôbec dobrý, musím vás predsa presvedčiť, že je dobrý, aby som posilnil svoju legitimitu a zvýšil hladinu dopamínu. To je kúzlo sociálnych sietí, a preto sa tam háda a nie debatuje. Debata znamená, že znížim prah očakávania a a priori si poviem, že nepotrebujem vyhrať, ale potrebujem participovať. V tom je obrovský rozdiel.

Považujete za významný rozdiel medzi twitterom, ktorý vás limituje na počet znakov a núti vás vyjadriť sa zaujímavo na malom priestore, a facebookom?

Naopak, je to veľmi chytré, lebo vás to núti byť dotieravejším a vzbudiť viac emócií. Teraz vznikol TikTok, ešte väčšia elektronická stupidifikácia ako twitter. Na twitteri sa aspoň hovorí, ale toto sú už len zvuky a vizuálne hlúposti. Ani nemusíme premýšľať, to je na úrovni toho, že prídem z tesca a vybalím mäso, ktoré hodím psovi, on ho zožerie bez ohľadu na to, čo to je, odkiaľ to je a koľko stálo. Je to úplne reflexné správanie na úrovni oslovenia tých najprimitívnejších pudov a tým to končí. Na twitteri je aspoň pár slov, hoci vidíme, čo s ním dokázal napríklad Donald Trump. Ukázal, ako fungujú medziľudské vzťahy, keďže najmocnejší človek riadil svet prostredníctvom pár slov.

Foto: Matúš Zajac

On riadil svet inak, ale neustále svojimi heslami mobilizoval časť verejnosti.

Áno, Donald Trump vytvoril svoj sociálno-sieťový fenomén. Bol prezidentom USA a 80 percent z celého počtu jeho tweetov bolo urážlivých alebo nezmyselných, ako to spätne vyhodnotil denník New York Times, ktorý teraz vydal zoznam všetkých jeho tweetov. Jednou z mnohých priorít ľudského mozgu je, že uprednostňujeme klamlivé a urážlivé správy, lebo tie nás môžu geneticky viac ohroziť.

Vidíte v sociálnych sieťach potenciál na nejaký pozitívny trend?

Absolútne nulový.

Existuje iná komunikačná digitálna technológia, ktorú považujete za užitočnú?

Vyhnem sa technológii, akú mám na mysli pri astronómii či medicíne, dobre? Všeobecne povedané nie, meriam to na základe dvoch vecí: spokojnosti a intelektuálnej schopnosti. Keď vidíme, že digitálna technológia je na jednej strane doposiaľ spojená s nárastom úzkostí a depresií a na strane druhej s hlúpnutím, neexistuje zatiaľ digitálna technológia, o ktorej by bolo vedecky dokázané, že tento negatívny trend nepodporuje.

Existuje ale výnimka, ktorou je starší osamotený človek, ktorý žije na dedine, má fyzický hendikep a napojí sa na skupinu na sociálnej sieti a komunikuje s ňou. Ale to je na úplne inej fáze, lebo oni si nemerajú lajky, neobzerajú fotky psíkov a jedla, ale pýtajú sa na úplne iné veci. Pomáha to napríklad pacientom, ktorí majú Alzheimerovu chorobu v počiatočnej fáze, je to prostriedok, cez ktorý si môžu vycvičiť isté mozgové funkcie.

Čo robí zmena medziľudských vzťahov s tým najzákladnejším vzťahom medzi mužom a ženou v mladej generácii?

Medziľudské vzťahy ako také začnú byť nerelevantné, lebo bude dôležitejšie, aby som zdieľal a dostával informácie.

Nás učili, že sexuálny pud je silnejší.

Nie je. Dva najsilnejšie pudy sú poznať to, čo nás môže ohroziť alebo zabiť, a pocit patriť do skupiny. Môžeme patriť do skupiny, aby sme boli populárnejší a získali lepšiu partnerku, ale tie skupiny z nás neurobia alfa samcov. Neexistuje tam konkurencia, tá je len medzi mnou, mojím mozgom a skupinou a daná žena do toho už nepatrí. Aj pre alkoholika je alkohol dôležitejší než žena, partnerka či dieťa. Títo ľudia začnú byť závislí na endorfínoch a rodina sa rozpadne. Mozog sa dostane pri tomto type závislosti do rovnakej polohy a tie kultúry, ktoré najviac pozerajú do obrazoviek, majú klesajúcu plodnosť. Napríklad Japonsko, ktoré má katastrofický negatívny pokles plodnosti, pretože ľudia pracujú najmä s digitálnymi technológiami. V súčasnosti desať percent Japoncov žije s gumenou manželkou, lebo je to jednoduchšie a sú schopní transferovať a dostať od nej, aspoň oni si to myslia, rovnaké pudy a pocity ako od živej Japonky.

Je medzi ázijskými národmi nejaká výnimka, ktorá to zvláda?

Nie. V tom zmysle, že zvládajú podporovať slobodu a nezávislosť nie. V tom zmysle, že posilňujú ich miestne paradigmy absolútne áno.

Znamená to, že z pohľadu neurológa sú spokojnejší a šťastnejší ľudia v Severnej Kórei ako v Južnej?

Nie, naopak. Ale majú to ľahšie v tom, že patria do jednej kolónie mravcov, ktorá nemyslí. Myslieť a riešiť je pre mozog veľmi nepohodlné. Je zhubné prísť domov, dať si večeru a povedať: dobre, pripravím sa na zajtrajšok tak, že sa niečo nové naučím. Radšej si ľahnem na gauč, vyložím si nohy a pozerám futbal. Je ťažké vybrať si tú prvú možnosť. Vkĺzneme do predvídateľnejšej pozície a stane sa z nás spoločnosť, kde sú úplne všetci rovnakí. To znamená, že ak niekto príde a vypne prúd, metaforicky povedané, neexistuje človek, ktorý by vedel dať šnúru naspäť do zásuvky. Genetický potenciál a schopnosť adaptovať sa na akýkoľvek stres je nulová.

Môžete nájsť to mravenisko, kopnúť doň a celé vzápätí reaguje, ešte ste ani poriadne nedokopli a už tam všetko funguje a chráni kráľovnú. Ochránia ju a všetko opravia. Ale môžete byť meter od mraveniska, poliať ho benzínom a hodiť tam zápalku a bude po nich, pretože tam niet nikoho, kto by vedel zabrániť tomu, aby ich vypálili.

Je to práve singularita, ktorá ničí ľudstvo, pretože sa stávame geneticky a neurologicky homogénnejší. Začíname premýšľať, nakupovať a rozhodovať sa čoraz viac rovnako a pripojme si k tomu balkanizáciu a polarizáciu spoločnosti a absenciu toho mať právo vysloviť „ja neviem“ alebo „nie je to tak“ a nebyť za to odsúdený v rámci cancel culture. Keď profesor povie, že rasizmus môže mať svoje zaujímavé biologické podnety, vyhodia ho z fakulty. Je to kultúra rušenia akéhokoľvek opozičného názoru a okamžitého odsúdenia, je to začiatok genetického konca, genetický fašizmus. Je to koniec schopnosti ľudstva prežiť, lebo záver je, že budeme tak dobrí a silní, ako sme diverzifikovaní.

Čo máte na mysli, keď hovoríte o konci ľudstva? Je to radikálny pojem.

Nie je. Každý druh zrejme s výnimkou aligátorov a krokodílov tu nebol dlhšie než pár miliónov rokov a to my ako homo sapiens určite nebudeme. Myslím si, že je naša filozofická a racionálna povinnosť uznať, že tu nemusíme byť večne a pravdepodobne ani nebudeme. Keď k nášmu každodennému životu pridáme túto perspektívu, ovplyvnilo by to mnohé naše myšlienky a rozhodnutia, a preto by sa diskusia uberala iným smerom.

Rozhovor vznikol ako spoločný rozhovor s Jurajom Šústom a Slavom Zrebným. Druhú časť, kde profesor Stránský hovoril o covide, budeme publikovať v najbližších dňoch.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0