Lipšicova najväčšia slabina

Nový šéf špeciálnej prokuratúry Daniel Lipšic nie je z fachu, to je jeho nevýhoda. No má aj čosi, čo ostatní kandidáti ponúknuť nevedia. Paradoxne tam, kde bolo vnímané jeho najslabšie miesto.   

Zvolenie Daniela Lipšica sa považovalo za politicky dohodnutú vec, no keďže dohoda v podmienkach súčasnej koalície znamená čosi ako vodu v koši, súťaž štyroch kandidátov sme mohli považovať za naozajstnú.

Tentokrát ale dohoda dohodou bola a Lipšic sa stal novým šéfom elitných prokurátorov. Mnohých toto rozhodnutie sklame, keďže nazmar vyšli traja špičkoví kandidáti s nespochybniteľným morálnym i odborným profilom, navyše s ťahom na bránku – presne takým, aký potrebujeme v dnešných časoch.

Bez významu nie sú ani námietky k Lipšicovému politickému pozadiu. Hoci v politike za sebou nemá vážne zlyhanie – minimálne nie morálneho rozmeru, – blízke väzby na najmenej dve z koaličných strán sa u nás považujú za vážnu prekážku. To je ale povrchný pohľad.

Prokuratúra je súčasťou exekutívnej moci a nie je dôvod nazerať na ňu inak ako na políciu, za ktorej šéfa zodpovedá sám minister vnútra. Slávny americký prezident John Kennedy si za generálneho prokurátora vybral svojho brata a nebol to zločin. Pravda, Amerika má inú právnu a politickú tradíciu.

No Lipšic má aj niečo, čo jeho protikandidáti nemajú. Dvadsaťročnú skúsenosť s bojom proti mafii na všetkých úrovniach. V politike presadil viaceré inštitúty, ktoré pomohli zápasu s organizovaným zločinom. Má za sebou riadenie rezortov s desiatkami tisíc zamestnancov, stál na čele rezortu spravodlivosti, keď sa prepisovali zákonníky. Aj to je skúsenosť, ktorá sa zíde v novej funkcii.

Práve väzby na politiku sú vraj jeho najväčšou slabinou. No teraz sa môžu ukázať ako jeho najväčší tromf. Ak bude potrebovať vo svojom boji presadiť čosi zásadné, nebude na škodu, ak bude silný aj v politickom zákulisí. Zvlášť ak vieme, že Lipšic nezvykne politický vplyv zneužívať na zištné ciele. V tomto je celkom overený.

Je tu ešte jedna vec, ktorú nepovažujem za druhoradú.

Predchádzajúce persóny riadenia generálnej či špeciálnej prokuratúry neprichádzali do úradu so zlou povesťou. Tú si získali až v úrade.

Ten základný problém teda znie takto: človeka, ktorý vo funkcii zlyhá, vieme odhaliť a zlyhanie pomenovať, no ako odhalíme v človeku potenciál zlyhania ešte predtým, než ho na sedem rokov zvolíme do fakticky neodvolateľného úradu? Ako vieme, že obstojí pod tlakom, ktorému nikdy predtým nečelil? Nevieme to. Ale o Lipšicovi v istom zmysle vieme viac ako o iných kandidátoch.

Daniel Lipšic v osobnom živote čelil množstvu konšpirácií a kompromitačných útokov zo strany tých najmocnejších. Je až neuveriteľné, ako to dokázal on – i jeho manželka – vôbec uniesť.

Lipšic bude opäť čeliť veľkému tlaku. Tlak biznisu, politiky a spojenectva temných sfér dokáže byť rafinovaný a zamotať hlavu aj najčestnejšiemu prokurátorovi. Pri Lipšicovi vieme, že takýmto pokusom už čelil a dokázal v nich obstáť. Ale aj autor tohto textu cíti, že je škoda nevyužitého potenciálu troch zvyšných kandidátov.

Je tu však aj jedna reálna slabina. Do úradu prichádza bývalý politik. Lipšic bol úspešný, ale nie vždy populárny politik. Svoju povesť a politickú minulosť si so sebou prinesie do úradu, časť oponentov nikdy nepresvedčí. Časť prokurátorov, sudcov, policajtov či advokátov v ňom bude naďalej vidieť politika. Čo presne to bude znamenať pre špeciálnu prokuratúru, to ešte len uvidíme. Už dnes ale možno povedať, že toto zvolenie sa stane precedentným. Ak môže byť špeciálnym prokurátorom bývalý politik Lipšic, môže ním byť aj iný politik v budúcnosti. Zmerať toto riziko dnes nevieme.

Tak či onak, zvolením Lipšica sa uzatvára jeden malý historický oblúk – na čelo Úradu špeciálnej prokuratúry zasadne človek, ktorý jeho vznik pred rokmi politicky presadil. Oddnes budeme pozorne a kriticky sledovať, ako sa v ňom sám osvedčí.