Páter Ján Hríb pôsobí ako piarista už 23 rokov v Prievidzi. Počas dvoch desaťročí pôsobenia si získal srdcia tisícok detí a za posledný rok sa jeho meno stalo známym nielen za hranicami okresu, ale aj Slovenska.

Venujete sa deťom. Ako vyzeralo vaše detstvo?

Mal som relatívne spokojné, príjemné detstvo. Vyrastal som v prostredí mesta Martin. Čo sa týka rodiny, tá nebola ideálna, pretože rodičia sa v mojich piatich rokoch rozviedli kvôli tomu, že otec pil. Pôvodne som evanjelik, obaja rodičia boli veriaci, mama bola katolíčka, otec evanjelik. Keď otec odišiel z rodiny, mama sa takpovediac prebrala z duchovnej letargie a začala intenzívnejšie žiť svoju katolícku vieru. A keďže som žil s ňou, pod jej vplyvom som v trinástich rokoch konvertoval. A hoci bola totalita, moja viera začala rásť cez katolícke spoločenstvá v Martine.

Ako ste sa dostali k piaristom?

Viera sa vtedy mohla deklarovať v rámci chrámu a svätých omší. Vo farnosti, kde som vyrastal, bolo spoločenstvo mladých, ktorí sa stretávali, spievali v zbore a mali rôzne spoločné aktivity. No hlbšia formácia prebiehala v rámci malých skupiniek, ktoré viedli pátri piaristi. Vlastne to bol aj prvý kontakt s nimi. Piaristi zhromažďovali mladých a chlapcov, ktorí chceli ísť viac do hĺbky. Tak sme my, miništranti vo veku od 15 do 18 rokov, vytvorili stretko.

A potom ste sa stali zasvätenou osobou.

V 89-tom som sa vyučil a začal som pracovať ako kuchár na Martinských holiach. Túžil som po kňazstve, no za totality nebolo možné ísť do seminára. Študovať mohol ísť len ten, kto absolvoval gymnázium s maturitou. A ja som nemal ani gymnázium, ani strednú školu s maturitou. Bral som to ako vysokú métu, ktorú som nemohol dosiahnuť. O reholiach sa vtedy veľmi nehovorilo. Ani piaristi, ktorí nás formovali, nemohli veľmi hovoriť o reholi. Celé to prišlo v období po 89-tom. Prišla sloboda, ja som bol kuchárom, ale zrazu sa objavila možnosť dokončiť si stredoškolské vzdelanie cez piaristov. Tak som si cez nich dokončil maturitu na štátnom gymnáziu v Trenčíne. Takto prebiehalo zoznamovanie s rehoľou a ja som si uvedomoval, že piaristi sú rehoľa, ktorá sa venuje deťom práve cez školu. A ja som nebol veľmi kamarát so školou. Boli aj iné rehole, napríklad saleziáni, no k nim ma to tak neťahalo. Tak som si povedal, že to skúsim u piaristov. Skúsil som a už je to 31 rokov, čo som mních.

Napriek problémom so školou ste sa rozhodli vstúpiť do rehole, ktorá sa venuje deťom práve školskou výukou. Prečo?

Je pravda, že som si vypestoval negatívny vzťah ku škole. Ale keď som vstupoval k piaristom, začal som zisťovať, že škola je celkom zaujímavá. Že sa to dá robiť aj inak, prišli nové možnosti a ja som pocítil, že by som mohol byť užitočný v oblasti vzdelávania. Okrem toho, že som mal byť kňazom a rehoľníkom, začal som si predstavovať službu v škole a páčilo sa mi to. Keď som sa ocitol v škole už ako páter, musím povedať, že som sa do nej zamiloval. A teraz sa v škole cítim veľmi dobre. Je to paradox, že ten, ktorý neznášal školu, v nej teraz pôsobí.

Čomu sa v škole venujete?

Zameriavam sa na vyučovanie náboženstva a najmä na prácu s malými deťmi na prvom stupni a v predškolskej výchove.

Ako vyzerá vaša práca s deťmi?

Moje pôsobenie vychádza predovšetkým z prítomnosti medzi deťmi. Nekladiem dôraz na metódy, ale predovšetkým na prítomnosť, na život s nimi v tom, čo prežívajú. Čiže okrem vyučovania príde k tomu, že sa hrám s deťmi, že idem s nimi na obed, popoludní s nimi trávim čas a vlastne celý deň. Pri starších deťoch potom prichádza aj sviatostný rozmer, tretiaci idú na prvé sväté prijímanie, štvrtáci už nadobúdajú praktickú skúsenosť života vo viere, takže tam pôsobím inak. Ale je aj veľa mladých, ktorí prichádzajú a tiež túžia po sviatostiach, po rozhovoroch, po duchovnom vedení. Nemám nejakú špeciálnu metódu pastorácie. Nemyslím si, že je najdôležitejšia metóda. Najdôležitejšie je mať deti rád a ukazovať im ten správny smer.

Páter Janko Hríb. Foto: Martin Petic

Rodičia mohli dobrovoľne dať v čase lockdownu deti do školy. Využili túto možnosť?

V škole máme teraz sedem detí, v škôlke osem alebo deväť.

Zvládajú deti dištančnú formu štúdia?

Deti aj učitelia sa naučili pracovať online formou. Deti sa vzdelávajú, ale chýba im osobný kontakt. Už by sa potrebovali vrátiť do školy. Ani nie kvôli vzdelávaniu, ale kvôli sociálnym väzbám, vzťahom. Lebo práve v kolektíve dieťa nadobúda životné zručnosti, učí sa komunikovať, prijímať aj toho, kto mu nepasuje, a vychádzať s ním, odpúšťať. Deťom chýba život v spoločenstve. Keď sú doma, sú síce v spoločenstve, ale vo veľmi obmedzenom a veľmi známom. A potrebujú aj cudzích, ktorí ich budú motivovať k určitému konaniu. Táto oblasť je podľa mňa ešte horšia ako samotné vzdelávanie, lebo vzdelávanie dostávajú, ale chýba im osobný kontakt.

Pandémia nás donútila hľadať nové spôsoby, ako slúžite deťom vy?

Rozhodne tým, že sa uzatvorili chrámy a nie je možné v nich slúžiť klasickým spôsobom, hľadali sa spôsoby, ako byť blízko k ľuďom. My v Prievidzi pôsobíme už niekoľko desaťročí a aj zo školy vyšlo veľa odchovancov, ktorí tu zostávajú aj cez spoločenstvá a slúžia. Takto vzniká komunita, ktorá sa snaží slúžiť. A títo mladí, ktorí sú zručnejší v digitálnych záležitostiach ako ja, zrazu ponúkli možnosť vysielať. Keďže ja pracujem s deťmi, tak vysielať týmto smerom, ponúknuť detské sväté omše. Išiel som do toho a myslím, že sme boli prví, ktorí ponúkli deťom sväté omše s nejakým programom. Vzniklo to úplne spontánne. Nevedel som si vôbec predstaviť, ako to bude fungovať a ako v tom môžem byť užitočný. Ale po niekoľkých mesiacoch vidím, že to ide.

Ste vďaka vysielaniu známejší, našli si vás cez internet aj iní ľudia?

V kruhoch detí a rodičov som sa asi stal známejší, no nepociťujem to v podstate nijako. Trochu som to pocítil v lete, keď sme mohli chodiť von. Vtedy som videl, že ľudia nielen z Prievidze ma spoznávajú a oslovujú, že sú vďační za službu, ktorú robím. Alebo raz som išiel po ulici v Kremnici a zrazu sa mi prihovorila jedna rodinka: „Páter Janko, vy to robíte veľmi dobre, super to je,“ a pozerám, že tých ľudí vidím prvýkrát! (smiech) Ono je to na jednej strane príjemné, ale na druhej strane si človek uvedomuje, akú má zodpovednosť za to, čo robí a ako to robí. Že to nie je len tak dať niečo von. Takže toto bolo trochu také pošteklenie (smiech), ale stále sa snažím k tomu pristupovať s pokorou. Lebo naozaj je to služba, v ktorej nejde o mňa. A som rád, že aj ľudia na Slovensku vnímajú, že to je nie moje dielo, že to je dielo rehole ako takej. Ale nielen nás rehoľníkov, ale aj mladých, ktorí sa zapájajú.

Vaše sväté omše majú niekedy tisícky pozretí. Aké je to slúžiť svätú omšu, keď v chráme takmer nikto nie je, ale na druhej strane kábla sú tisícky ľudí?

Nie je to štandardné, svätá omša, eucharistia je o spoločenstve, ktoré vytvárajú ľudia, a kňaz predsedá tomu zhromaždeniu. V rámci eucharistie sa stretávame s Kristom a posilňujeme vzťahy navzájom, ale aj s Ježišom. A toto, samozrejme, chýba. Keby sme mali takto slúžiť omše dlhodobo, minie sa to tomu, čo a prečo tá eucharistia je. Spočiatku, keď som bol sám v kostole s pár technikmi, bol to veľmi zvláštny pocit. Pýtal som sa sám seba, komu to hovorím? Hovorím a nikto mi neodpovedá. Musel som si zvyknúť na to, že „kukám“ do nejakého čierneho krúžku a predstavovať si, že tam na druhej strane niekto je. Dostal som aj zopár fotografií, takže som videl, ako sú rodiny v domácnosti pekne zhromaždené pred televízorom. Viem si teda trochu predstaviť, ako to asi vyzerá za kamerou. Ale nesústredím sa na to, aby som vnímal, že ten ma pozerá, tí ma pozerajú. Jednoducho slúžim svätú omšu takýmto spôsobom a je to na česť a slávu Božiu a pre dobro ľudí.

Po svätej omši mávate program pre deti. Ako to vzniklo?

Zaujímavé je, že toto som nikdy nerobil. Vzniklo to v podstate náhodou, keď som slúžil prvé sväté omše ešte v malej kaplnke. Vtedy mi napadlo, že v škole hrávam na gitare a spievam s deťmi, tak by som mohol zaspievať nejaké pesničky. Z toho vzišlo, že zahrám tri pesničky, medzi tým niečo poviem. Nejaký čas som to robil takto, no postupne sa to nabaľovalo. A keďže som pomerne kreatívny človek, mal som túžbu dať tomu niečo viac, aby to malo ešte hlbší význam. Tak sa prirodzene a spontánne pridávali aj rôzne postavičky, plyšáky a zvieratká. Pritom nemám naplánované na pol roka dopredu, čo sa bude diať, vymýšľam to z týždňa na týždeň. Baví ma tvoriť takto spontánne. Ja nie som profesionál a nechcem sa ani porovnávať s nikým, kto pracuje s deťmi. Musím si stále uvedomovať, že som kňaz a ako kňaza ma nezastúpi nikto. Posväcovanie druhých aj cez sviatosti je nezastupiteľné a na to nemôžem zabudnúť. Ale neznamená to, že kňazi nemôžu posväcovať aj iným spôsobom.  

CD pátra Janka. Foto: facebook/ Rehoľa piaristov na Slovensku

Ako ste prešli od troch pesničiek v kaplnke až k CD?

CD bola pre mňa nečakaná vec, pretože tie piesne nie sú autorské. Nie som tvorca piesní, hrávam ich väčšinou v rámci svojho pôsobenia v škole s deťmi, mnohé z nich už tridsať rokov. Nemal som ambíciu niečo vydávať, ale keďže sa tie piesne začali spievať v médiách a mnohé deti ich už nepoznajú, rozhodli sme sa ich znova ponúknuť. Napríklad taká Afrika čierna je tridsaťročný hit, na ktorom spočiatku všetci frčali. Hoci to hrávam už 30 rokov a je to pre mňa úplne obyčajná vec, deti na to stále idú. Táto pieseň vznikla v eRku, v Hnutí kresťanských spoločenstiev detí. Odtiaľ je veľa piesní, ktorých autorov nepoznáme. Ani pri tejto piesni sa nevie, kto bol autorom. Tie piesne sú jednoduché, ale deti majú radi jednoduché veci. Možno by som aj bol rád, keby sa mi podarilo zložiť niečo svoje, ale zatiaľ som k tomu nedošiel. Mám pocit, že na to nemám bunky, skôr som interpret.

Pre veľa detí sú to nové piesne, ale pre množstvo bývalých žiakov piaristickej školy sa viaceré piesne môžu spájať s časom na školách v prírode, v táboroch. Máte nejaké spätné väzby od ľudí, ktorí sa ozvali, že im to pripomína staré dobré časy?

V prvej vlne boli veľmi silné reakcie. Ozývali sa mi ľudia po 30-tich rokoch, že si ma pamätajú, keď som bol ako novic v Dolnom Dubovom pri Trnave a hral som tieto piesne na táboroch s piaristami. Veľmi ma to prekvapilo. Takto sa mi ozývali ľudia skade-tade, že si ma pamätajú a sú radi, že si ma pripomenuli. Takisto to bolo aj v Prievidzi pre mnohých mladých, ktorých som učil. Už sú dospelí a majú svoje rodiny, no pre nich to bola tiež nostalgia, návrat do detstva. Takže CD plní aj takýto účel. Som však presvedčený, že keby som nevystupoval v médiách a vydal by som toto CD-čko, málokto si ho kúpi (smiech). A keby si ho aj vypočul, asi by ho neohúrilo.

Aká pieseň sa najviac páčila deťom?

Deťom veľmi sadla Afrika čierna. Aj Ovečka 100večka, ktorej autor je Miro Jilo, je veľmi obľúbená. A tiež „ukazovačky“. Tie sú veľmi chytľavé a deti ich majú radi.

A ktorá je tá “vaša”?

Mám veľmi rád našu piaristickú hymnu V starom Ríme. Je to vlastne životopis sv. Jozefa Kalazanského. Táto pieseň vznikla v Trenčíne, keď v roku 1990 začínalo piaristické gymnázium v Trenčíne ako jedno z prvých cirkevných gymnázií na Slovensku. Text vymyslel jeden učiteľ a použil melódiu z piesne Spája nás nádej a láska. Deti v škole sú schopné túto pieseň spievať neustále. Ja ju mám rád, lebo nemáme veľa pesničiek s odkazom na svätého Jozefa Kalazanského. Čo ma mrzí, lebo rehole, ktoré pôsobia v mediálnom priestore, majú viac piesní, ktorými propagujú svojich zakladateľov. Ale teším sa, že máme takúto jednu, ktorá ide storočiami.

V tejto piesni sa spieva, že Kalazanský v očiach detí čítal pravdu o Bohu. Akú pravdu o Bohu zvestujú detské oči?

Rozhodne úprimnosť. Úprimnosť vo svojich postojoch, gestách, slovách. Som presvedčený a mám skúsenosť, že či plač, či hnev, radosť alebo čokoľvek, čo dieťa prejaví aj cez oči, je úprimné. A čím je dieťa staršie, postupne to stráca. Žiaľ, nabaľujú sa na nás veci a človek začína kalkulovať. Ale dieťa toho schopné nie je. Dieťa dáva von to, čo v danej chvíli pociťuje. A práve toto Ježiš zdôrazňoval. Preto im patrí Božie kráľovstvo. Lebo sú čisté. Nekalkulujú, nerozmýšľajú, nešpekulujú. A stále to vidím v deťoch. Samozrejme, príjemné veci sa prijímajú ľahšie, napríklad keď mi dieťa prejaví, že ma má rado. No niekedy sa prejavia aj inak a to už je trošku ťažšie. Ale človek musí prijímať aj to. Poviem si, je to úprimné, je to dobré, hehe.

Zmenili sa nejako deti za 30 rokov vašej služby?

Láka ma povedať, že áno. Ale nemyslím si, že to je správny pohľad, pretože deti sa nemenia. To, čo sa mení, je náš spôsob života, ktorý ich ovplyvňuje. Tak ako žijeme my dospelí ľudia žijú aj deti. Oni len odzrkadľujú náš spôsob života. Samozrejme, je to iné ako pred tridsiatimi rokmi, ale vôbec nehodnotím, že deti sú horšie alebo lepšie. Oni sú len také, akí sme my a aká je táto doba.

Museli ste zmeniť jazyk, ktorým komunikujete s deťmi?

Často sa mi stáva, že keď použijem metódu, ktorú som používal pred dvadsiatimi rokmi, zistím, že už nefunguje. Tiež som si uvedomil, že deti sú poznačené digitalizáciu v zmysle poznávania. Už omnoho skôr sa dostávajú k informáciám a sú nimi presýtené. Keď som v minulosti prišiel k prvákom a priniesol som vec, ktorou som chcel niečo vyjadriť, oni s otvorenými ústami sledovali, čo som priniesol a čo sa s tým stane. A teraz, keď prinesiem tú istú vec, pozorujem, že deti nereagujú. Oni sú už tak presýtené všetkým, že nie sú schopné žasnúť ako kedysi. Z tohto som trochu smutný, lebo vidím, že sa hranica detskej otvorenosti posunula smerom nadol. Deti sa nedokážu tešiť z vecí, z ktorých by sa ešte mali tešiť vo svojom veku. Takže vidím, že musím meniť spôsoby ako ich upútať a osloviť. Je to neustále hľadanie. Niekedy je to ťažké, lebo často som zakonzervovaný vo svojich predstavách.

Páter Janko s deťmi. Foto: startlab.sk

Čím to je, že deti strácajú schopnosti, ktoré im boli kedysi veľmi prirodzené?

Práve tým, že sú im už vo veľmi skorom veku ponúknuté veci, ku ktorým by ešte nemali mať prístup. Cez internet a médiá sa dostávajú k informáciám, ktoré nemusia byť vo svojej podstate zlé. Ale dieťa v piatich alebo šiestich rokoch nepotrebuje mať informáciu, ktorá je dôležitá pre 13- alebo 14-ročného. A dieťa sa k nej dostane, vníma ju a to formuje jeho dušu. Hoci tú informáciu ešte nevie racionálne zhodnotiť ani vyhodnotiť, už ju má v sebe.

Čo deti potrebujú?

Deti v tom mladšom veku potrebujú najmä absolútnu istotu. Istotu, ktorú môže dať funkčná rodina, istotu bezpečia. Že je tam otec, je tam mama, súrodenci, sociálne prostredie. Zároveň je to istota materiálnej úrovne, ktorá však nemusí byť vysoká. Je to bublina, ktorá funguje do určitého veku. Z tejto bubliny sa dieťa vekom postupne vymaňuje. V nej majú rodičia, učitelia, vychovávatelia aj my kňazi a všetci tí, ktorí vplývajú na dieťa, postupne ho pripravovať na to, že bublina raz praskne. A že sa raz to dieťa dostane do sveta, ktorý už nebude poskytovať bezpečie a zároveň bude musieť k tomu zaujať aj nejaký postoj. To, čo má dieťa pociťovať, je absolútne bezpečie, prijatie a láska v maximálnej miere.

Začalo sa to svätými omšami, potom prišlo CD, čo bude ďalej?

Ako ďalšie tromfnem Spievankovo a nahrám film (smiech). Najúžasnejšie na tomto všetkom je, že naozaj neviem, čo bude. Nerobím si žiadne plány, čo bude a ako bude alebo čo mám spraviť. V celom svojom živote to vidím ako cestu, ktorú mi Pán Boh ukazuje. Zdá sa mi, že od detstva mi Boh otváral dvere a ponúkal: „Poď týmito dverami!“ A je len na mne, či sa rozhodnem ísť alebo nie. Ale je pravda, že som sa nikam nemusel dobýjať. Toto vidím v osobnom živote cez všetko, čím som prešiel, cez moju rodinu a teraz to vidím aj v službe. A veľmi sa mi to páči. Je to dobrodružstvo, lebo človek nevie, čo ho čaká. No verím, že je to Božie a spolieham sa na Neho, že keď mi otvorí nejaké dvere, sú to správne dvere. Aj keď niekedy váham, či môžem do nich vstúpiť.

Takže to, čo príde, bude prekvapenie pre vás a aj pre ľudí.

Určite áno (úsmev).

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.