Pred viac ako 800 rokmi sa začali písať dejiny jednej z najväčších ríši sveta. Mongolské impérium sa v čase svojho najväčšieho rozmachu rozprestieralo od dnešného Bieloruska až po Kórejský polostrov, pričom Mongoli sa ako nájazdníci zapísali aj do slovenských dejín. Hlavne negatívne. Menej známe je, že pre vtedajší kresťanský svet však nebola Mongolská ríša len nepriateľom.

Pre Slovensko a strednú Európu všeobecne je obdobie mongolského (niekedy nesprávne nazývaného aj tatárskeho) vpádu bolestivou kapitolou. Do Uhorska vpadli Mongoli pod vedením Batuchána v marci roku 1241, rozhodujúca bitka sa odohrala pri rieke Slaná.

Mongoli vtedy porazili početne silnejšie uhorské vojsko a kráľ Belo IV. musel z bojiska utiecť. Cez Nitru sa dostal do Viedne, odkiaľ odišiel skrz Záhreb až do prístavného mesta Trogir. Krajina bola medzitým vystavená plieneniu mongolským vojskom až do polovice roku 1242.

Vypálené a vyvraždené boli mnohé dediny a mestá, mongolským útokom odolali jedine opevnené kamenné hrady ako Nitra či Spiš. Ľudia sa zvykli pred smrťou zachrániť jedine útekom do hôr alebo močiarov. To vo výsledku znamenalo, že nemal kto na jar zasiať úrodu a v Uhorsku následne vypukol hladomor. Traduje sa, že mu podľahol rovnaký počet ľudí, ako pri samotnom vyčíňaní Mongolov.

Vo výsledku zostali niektoré časti Uhorského kráľovstva vyľudnené, čo malo eventuálne za následok posilnenie nemeckej kolonizácie na našom území. Kráľ Belo IV., v obave z ďalšieho mongolského vpádu, prikázal vystavať nové kamenné hrady alebo prestavať staršie opevnenia na kamenné pevnosti. Ďalší mongolský vpád sa udial v roku 1285 a pustošil územia Šarišskej, Spišskej a Abovskej stolice. Tentokrát už však bolo Uhorsko vďaka vojenským reformám a novým pevnostiam pripravené. Uhorské vojsko Mongolov na hlavu porazilo.

Kto sa komu podrobí?

Zo stredoeurópskeho pohľadu prirodzene pozeráme na Mongolov takmer výlučne ako na krvilačných dobyvateľov. Menej známe však je, že istá časť vtedajšieho kresťanského sveta pozerala na Mongolskú ríšu ako na spojenca, alebo s touto myšlienkou aspoň koketovala.

Sám Džingischán bol vyznávačom domorodého náboženstva Mongolov –tengrizmu, avšak v religióznych otázkach bol pomerne tolerantný. Zaujímali ho odlišné náboženské a filozofické smery a prijímal rady od predstaviteľov kresťanov, moslimov, budhistov či taoistov. V otázke dobývania Mongoli veľké rozdiely nerobili. Podrobili si množstvo kresťanských, moslimských či iných štátov.

V prvej štvrtine 13. storočia došlo k prvým kontaktom európskych vládcov s Mongolmi. Existovali tu viaceré pokusy o spojenectvá, väčšinou s opakujúcimi sa vzorcami – Európania žiadali od Mongolov konverziu na (západné) kresťanstvo, Mongoli zase podrobenie a platenie tribútu.

Do tejto skupiny patrí napríklad list pápeža Inocenta IV. z roku 1245 nazývaný Cum non solum. Adresovaný Mongolom, doručený bol mongolskému chánovi Gujukovi. V liste pápež žiada, aby Mongoli neútočili na kresťanov, ani iné národy a vyzýva ich na mierové spolužitie.

Výzvy na mier však Mongoli chápali ako ochotu podrobenia sa. Gujuk zároveň neznalý postavenia pápeža v Európe preto odpovedal relatívne tradične – vyzval Inocenta IV., aby sa aj s ostatnými vládcami podrobil chánovi, prišiel ho navštíviť a vzdal mu hold.

Kresťanskí Mongoli

Iná situácia sa udiala na Blízkom východe v roku 1258. V tomto období vládol jednej z častí Mongolskej ríše zvanej Ílchanát chán menom Hülegü , ktorý v rámci ťaženia proti islamskému Abbásovskému kalifátu obľahol jeho hlavné mesto Bagdad. Po približne dvoch týždňoch Mongoli vstúpili do mesta, čím sa začal týždeň vraždenia a ničenia. Väčšina obyvateľov bola zabitá, kresťania však boli ušetrení.

Matka Hülegüho bola totiž nestoriánska kresťanka a chán mal vďaka nej kladný vzťah ku kresťanstvu. Nestoriánsku kresťanskú vieru vyznávali aj jeho obľúbená žena Dokuz Kathun a blízky generál Kitbuqa. Nestoriáni sa od katolíckej cirkvi oddelili ešte v 5. storočí v dôsledku christologických debát o ľudskej a božskej prirodzenosti Ježiša Krista. Pokračovanie našli najmä v tzv. východných cirkvách, ktoré získali istý vplyv na Blízkom východe a v Strednej Ázii.

Hülegü a jeho žena Dokuz Kathun. Zdroj: Wikipedia

Hülegü sa zrejme aj vďaka ich vplyvu pokúsil nadviazať spojenectvo s Francúzmi. V roku 1262 zaslal chán list francúzskemu kráľovi Ľudovítovi IX., v ktorom mu ponúka, že dobyje Jeruzalem v prospech pápeža a žiada kráľa, aby vyslal svoju flotilu lodí proti Egyptu. List však zrejme ku kráľovi nedorazil. Jeho jediný zápis sa zachoval vo Viedni.

Pred Mongolmi sa v tomto období taktiež sklonili dva blízkovýchodné kresťanské štáty – križiacke Antiochijské kniežatstvo a Arménske kráľovstvo v Kilikii. Arménom dokonca Mongoli pomohli dobyť niektoré stratené územia, Arméni zasa podporili Mongolov v útokoch na mestá Damask, Aleppo či Bagdad. Mongoli taktiež zachránili Antiochiju pred vpádom egyptských mamlukov v rokoch 1262 a 1263.

Kresťanskí spojenci

Od druhej polovice 13. storočia sa v Európe postupne pohľad na Mongolov menil, najmä na západe. Zatiaľ čo v Uhorsku sme mohli spomínať akurát tak na vraždenie a ničenie, ako aj hrozbu návratu mongolskej hordy, vo Francúzsku, Anglicku či Španielsku sa začal tvoriť obraz Mongolov ako spojencov kresťanov proti islamu.

Táto zmena bola zosobnená v pápežovi Klementovi IV., ako aj nástupcovi chána Hülegüho menom Abaqa. Abaqa bol budhista, ale ako jeho predchodca, aj on mal pozitívny vzťah ku kresťanom a s pápežom Klementom IV. si vymenili viacero listov. Chán Abaqa taktiež komunikoval s kráľom Aragónska Jakubom I. a všeobecne prisľúbil svoju podporu pre kresťanov.

Keď však došlo k výprave Jakuba I. do mesta Akkonu v roku 1269, Abaqa nemohol poskytnúť svoje sľúbené posily. V tej dobe bola totiž jeho ríša napadnutá v oblasti Chorasón v strednej Ázii, takže Mongoli vyslali na pomoc kresťanom len malý počet vojakov.

Koordinovanú akciu s Mongolmi sa podarilo vykonať až anglickému princovi Eduardovi počas 9. križiackej výpravy v roku 1271. Princ sa relatívne s malou armádou vylodil v Akkone a požiadal Abaqu o pomoc, ktorý súhlasil. Eduard sa mal zosúladiť s jeho generálom Samagarom, ktorý v tej dobe bojoval proti mamelukom s armádou o sile asi 10-tisíc mužov.

Eduard podnikol len niekoľko málo významných nájazdov proti mamelukom, ktoré však v konečnom dôsledku pomohli k uzavretiu desaťročného prímeria s Akkonom. Ako píše vo svojej knihe historik Reuven Amitai, išlo o „najbližšiu vec k skutočnej mongolsko-francúzskej vojenskej koordinácii, ktorá bola kedy dosiahnutá“.  

Pragmatizmus nadovšetko

Existovalo ešte viacero pokusov o aliancie či vratké spojenectvá. Istú dobu sa dokonca plánovala mongolsko-križiacka výprava, ktorú podporoval pápež Gregor X. Ten sa síce stretol so záujmom zo strany chána Abaqu, ale nezáujem o križiacke výpravy začal panovať na strane európskych mocností.

Tieto príbehy, ale aj mnoho ďalších, ilustrujú silný pragmatizmus vtedajších vládcov a zároveň názorovú rozličnosť stredovekého kresťanského sveta. Pre Slovákov, Maďarov, Poliakov či Rusov sú Mongoli čiernou stranou v dejinách. Pre Francúzov, Talianov či Grékov však predstavovali výraznú silu, ktorá mohla pomôcť poraziť moslimov na Blízkom východe.

Rozdielne vnímanie Mongolov ilustruje napríklad i krátky trend v Taliansku, kde sú v druhej polovici 13. storočia zachytené mená inšpirované Mongolmi, resp. mongolskými vládcami. Niektoré deti boli nazvané Hülegü, Grand Can (veľký chán) alebo Arghun. Dalo by sa povedať, že na krátky čas bola mongolská kultúra v Európe dokonca v móde.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.