Keby v Česku mali mať konzervatívci nejaké pútnické alebo posvätné miesto, tak by to, myslím, mohla byť hrobka kniežaťa Metternicha v Plasoch.

Neviem, či azda niekedy napadlo filozofovi Rogerovi Scrutonovi počas jeho častých návštev prednovembrového Československa ísť sa pozrieť do Plasov. To by určite bol pre tú britskú „esenciu konzervativizmu“ zaujímavý zážitok: otlčený český vidiek, mohutný kláštor premenený na sklady, internát a bunker pre prípad jadrovej vojny, kúsok ďalej hrobka v odsvätenom kostole, na ktorom je nápis Smútočná sieň.

Alebo napríklad pre Henryho Kissingera, ktorý v Prahe tiež párkrát bol. Pýtal som sa v tej hrobke milej a inteligentnej pani, ktorá tam sprevádza, keď jej zatelefonujete a dohovoríte sa s ňou, najlepšie na ďalší deň. Nevedela o tom, ale vraj sa tu občas niekto z cudziny zastaví, ale skôr tí, ktorí prídu do kláštora a potom zájdu sem, kúsok cez cestu, ku kostolíku, za ktorým je štandardný malomestský cintorín, na ktorom je zaujímavé, že sa tam vyskytuje niekoľko liatinových náhrobkov, ktoré na takýchto cintorínoch v Čechách len tak nevidíte. Kedysi, spomenula si tá pani, sa tu vraj objavil rakúsky veľvyslanec, položil kyticu, ale to už je vyše dvadsať rokov. Metternichovci v priamej línii vymreli v roku 1992 Pavlom Alfonsom, automobilovým pretekárom a do roku 1945 posledným majiteľom Plasov. Tak už sem nemá kto z rodiny jazdiť.

Henry Kissinger v roku 2016. Knieža Metternich mu bol politickým zmýšľaním veľmi blízky a mimoriadne ho docenil v svojej knihe Umenie diplomacie. Foto: wikimedia

Henry Kissinger, ktorý bude mať v máji 2023 sto rokov – verím, že sa dožije – bol ako lišiak diplomacie k Metternichovi, tomu comte de balance, kniežaťu rovnováhy, prirovnávaný a on sa tomu prirovnávaniu nebránil. Vo svojej knihe Umenie diplomacie mu venuje miesta ako nikomu inému. Možno si sem zašiel tajne? Ale vedeli tí muži o tom vôbec? Asi skôr nie, skôr by si mysleli, že je pochovaný vo Viedni, kde inde? Nemohol im to niekto poradiť? Trebárs Petr Pithart… Alebo páni Bratinka a Kroupa. Alebo Saša Vondra… A vie to tých pár našich konzervatívcov (niektorí azda vedia)? Teda, že ostatky toho najväčšieho a asi aj najúspešnejšieho európskeho konzervatívneho politika, ktorý po napoleonských vojnách upokojil zúrivo rozkymácanú Európu a tridsať rokov udržal zverenú monarchiu v mieri a prosperite (niekto by povedal „mŕtvolnom pokoji“), sú uložené v jednoduchej dubovej rakve v nenápadnom kostole v mestečku na sever od Plzne? A vedia to napríklad v Rakúsku (okrem toho dávno vymeneného veľvyslanca), kde by snáď mali mať k svojmu kancelárovi vzťah najbližší? Sebastian Kurz by sa k nemu možno opatrne prihlásiť mohol – pekná tvár, slušné vystupovanie, miláčik od pohľadu, ako Clemens zamlada. Aj keď on vlastne, striktne vzaté, Rakúšan nebol: bol to aristokratický kozmopolita, keď tak rýnsky Nemec narodený v Koblenzi. A tento „charmeur“ salónov [zvodca, pozn. red.], usporiadateľ Viedenského kongresu, najväčšej spoločenskej udalosti 19. storočia, sa z nejakého dôvodu rozhodol, že pochovaný bude kdesi v Čechách, medzi českými dedinčanmi, ktorí v Plasoch prevládali a ktorí mu v roku 1854, keď tam prišiel pár rokov pred smrťou na vizitáciu, ústami školskej mládeže slovensky priali: „Meno Metternich nech hlása / Každý otec dietkam svojim / A vlasť po sto rokov nech jasá / Nad Mužom Tým slovutným.“

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.