Keby v Česku mali mať konzervatívci nejaké pútnické alebo posvätné miesto, tak by to, myslím, mohla byť hrobka kniežaťa Metternicha v Plasoch.

Neviem, či azda niekedy napadlo filozofovi Rogerovi Scrutonovi počas jeho častých návštev prednovembrového Československa ísť sa pozrieť do Plasov. To by určite bol pre tú britskú „esenciu konzervativizmu“ zaujímavý zážitok: otlčený český vidiek, mohutný kláštor premenený na sklady, internát a bunker pre prípad jadrovej vojny, kúsok ďalej hrobka v odsvätenom kostole, na ktorom je nápis Smútočná sieň.

Alebo napríklad pre Henryho Kissingera, ktorý v Prahe tiež párkrát bol. Pýtal som sa v tej hrobke milej a inteligentnej pani, ktorá tam sprevádza, keď jej zatelefonujete a dohovoríte sa s ňou, najlepšie na ďalší deň. Nevedela o tom, ale vraj sa tu občas niekto z cudziny zastaví, ale skôr tí, ktorí prídu do kláštora a potom zájdu sem, kúsok cez cestu, ku kostolíku, za ktorým je štandardný malomestský cintorín, na ktorom je zaujímavé, že sa tam vyskytuje niekoľko liatinových náhrobkov, ktoré na takýchto cintorínoch v Čechách len tak nevidíte. Kedysi, spomenula si tá pani, sa tu vraj objavil rakúsky veľvyslanec, položil kyticu, ale to už je vyše dvadsať rokov. Metternichovci v priamej línii vymreli v roku 1992 Pavlom Alfonsom, automobilovým pretekárom a do roku 1945 posledným majiteľom Plasov. Tak už sem nemá kto z rodiny jazdiť.

Henry Kissinger v roku 2016. Knieža Metternich mu bol politickým zmýšľaním veľmi blízky a mimoriadne ho docenil v svojej knihe Umenie diplomacie. Foto: wikimedia

Henry Kissinger, ktorý bude mať v máji 2023 sto rokov – verím, že sa dožije – bol ako lišiak diplomacie k Metternichovi, tomu comte de balance, kniežaťu rovnováhy, prirovnávaný a on sa tomu prirovnávaniu nebránil. Vo svojej knihe Umenie diplomacie mu venuje miesta ako nikomu inému. Možno si sem zašiel tajne? Ale vedeli tí muži o tom vôbec? Asi skôr nie, skôr by si mysleli, že je pochovaný vo Viedni, kde inde? Nemohol im to niekto poradiť? Trebárs Petr Pithart… Alebo páni Bratinka a Kroupa. Alebo Saša Vondra… A vie to tých pár našich konzervatívcov (niektorí azda vedia)? Teda, že ostatky toho najväčšieho a asi aj najúspešnejšieho európskeho konzervatívneho politika, ktorý po napoleonských vojnách upokojil zúrivo rozkymácanú Európu a tridsať rokov udržal zverenú monarchiu v mieri a prosperite (niekto by povedal „mŕtvolnom pokoji“), sú uložené v jednoduchej dubovej rakve v nenápadnom kostole v mestečku na sever od Plzne? A vedia to napríklad v Rakúsku (okrem toho dávno vymeneného veľvyslanca), kde by snáď mali mať k svojmu kancelárovi vzťah najbližší? Sebastian Kurz by sa k nemu možno opatrne prihlásiť mohol – pekná tvár, slušné vystupovanie, miláčik od pohľadu, ako Clemens zamlada. Aj keď on vlastne, striktne vzaté, Rakúšan nebol: bol to aristokratický kozmopolita, keď tak rýnsky Nemec narodený v Koblenzi. A tento „charmeur“ salónov [zvodca, pozn. red.], usporiadateľ Viedenského kongresu, najväčšej spoločenskej udalosti 19. storočia, sa z nejakého dôvodu rozhodol, že pochovaný bude kdesi v Čechách, medzi českými dedinčanmi, ktorí v Plasoch prevládali a ktorí mu v roku 1854, keď tam prišiel pár rokov pred smrťou na vizitáciu, ústami školskej mládeže slovensky priali: „Meno Metternich nech hlása / Každý otec dietkam svojim / A vlasť po sto rokov nech jasá / Nad Mužom Tým slovutným.“

Za sto rokov, to bol rok 1954, vlasť jasala nad niečím úplne iným, aj keď už moc nejasala. V hrobke ležalo dvadsaťjeden členov rodu, ale asi sa to na Plzeňsku veľmi neprežívalo: však tiež Metternichov „spiatočnícky“ režim mal zlú povesť všeobecne, nielen u komunistov. Možno ešte teraz. Väčšinou si obyčajný človek pamätá to, čo mu uviazlo v hlave zo školy. A o Metternichovi sa v Čechách od istej doby hovorilo len zle. Môj obľúbený Eduard Bass v inak peknom Čítaní o roku štyridsiatomôsmom o ňom píše napríklad toto: „Bol úplný egocentrista, kultivovaný sebec, neskorý príslušník spoločnosti, ktorá vyslovila heslo: Po nás nech príde potopa.“ Lenže nič také Metternich nevyslovil, skôr sa tej potopy, teda revolúcií a vojen, bál, dalo by sa povedať, že ich nenávidel. „Však tiež Metternich,“ pokračuje Bass, „len odvracal potopu od svojho prehnitého blaženého sveta.“ To je skvelá veta! Odvracal potopu od „prehnitého blaženého sveta“. Sem s takým svetom! chce sa (niektorému) človeku zvolať. A hlboko sa ukloniť všetkým, ktorí sa o to snažili a snažia, vedomí, že vďaky nedôjdu. Po revolúcii 1848, ktorá znamenala koniec ako Metternicha (pre neho našťastie len politický – vtedy sa ešte politici nezabíjali), tak toho blažene prehnitého sveta, starý Metternich opakoval: „Ja som vám to hovoril.“ To už celkom v pokoji dožíval na svojich statkoch, najčastejšie sa zdržiaval na Kynžvarte [zámok v západných Čechách, pozn. red.], do Plasov sa chystal „posthumne“.

Jozef II. Foto:wikimedia

Ako sa sem ale kancelár vlastne dostal? Pred mesiacom som písal o plaskom cisterciánskom kláštore (Plaz na kríži v Plasoch), ktorého existenciu ukončil Jozef II. Vzorne spravované panstvo prešlo do správy náboženského fondu a od neho ho v roku 1826 odkúpila metternichovská kancelária za 1 100 050 zlatých. Keď sa bol v júli 1826 knieža prvýkrát v Plasoch pozrieť, páčilo sa mu hlavne okolie a oceňoval lesy. Prvé dojmy opísal svojej sestre Leontine: „Okolie je rôznorodé, a čo som videl, je naozaj príjemné. Plasy ležia v širokom údolí, ktorým preteká riečka, sú vidieť predovšetkým lúky. Najpozoruhodnejšie sú lesy, ktoré sa vyznačujú krásou a starostlivosťou.“ Zato skeptickejší bol k budovám kláštora, avšak nie z dôvodov estetických, ale povedzme praktických: „Z nádherného kláštora nebude nikdy príjemné obydlie, potreby sveta sú iné ako tie, ktoré majú dobrí mnísi, a čím viac je kláštor kláštorom, tým menej je zámkom a nemôže sa ním stať.“ Dobrý postreh… Metternich v tom čase nebol už žiadny mladík, päťdesiatku mal za sebou, pomaly začínal slabnúť aj jeho vplyv politický, vo Viedni sa cítil stále odstrčenejší, jeho predsa len trochu liberálnejší rival gróf František Antonín Kolowrat ho meter po metri vytláčal z centra moci aj od cisára a ohováral ho, že je ultrareakcionár. Keď umierajúci František I. v marci 1835 odporučil nešťastnému Ferdinandovi, ktorý sa naozaj k vládnutiu nehodil: Nič nemeň a dôveruj Metternichovi, zdalo sa, že v monarchii pôjde všetko starou cestou, ale to bol, samozrejme, omyl. A Metternich tušil, že časy sa menia a nad pokojnou epochou sa sťahuje opona. Začala sa doba predmarcová.

Metternich totiž nebol vôbec naivný. Musel v ňom byť silný praktický duch, pretože v Plasoch podnikol niečo, čo odporúčal aj pre mocnárstva. Teda podnikať, modernizáciu ekonomiky, rozvíjať to, na čo má inteligentné a pracovité obyvateľstvo predpoklady. Už pár rokov po kúpe panstva sa na okraji Plasov spustila železná huta, ktorá pri vysvätení v auguste 1829 dostala meno Huta svätého Klimenta, teda Metternichovho patróna. Pozostávala z vysokej pece, kuplovacej (skoro som napísal kopulovacej) pece s parným strojom, zlievarne, siedmich bucharov, dielne so sústruhmi, hoblíkmi a lismi etc. V roku 1843 zamestnávala vyše tristo robotníkov a produkovala všetko možné zo železa a hlavne liatiny (Kunstguss), čo bol veľmi progresívny materiál, z ktorého bolo kadečo: ozdobné vázy, zábradlia, sochy, liatinové kachle s ozdobnými mriežkami, svetlá, fontány, stĺpy gréckeho a iného typu… Po Plasoch nájdeme niekoľko tých krásnych predmetov, kandelábrov, vodometov a takých vecí, a to si možno predstaviť, koľko toho v priebehu času zobrali zberači kovu všetkého druhu.

Metternich, kresba Huga Bürknera. Foto: wikimedia

Zakladateľ huty teraz leží v jednoduchej krypte. Kóje pre rakvy sú opatrené liatinovou mrežou a ceduľkou z plaských hút. Na tej jeho je napísané: Clemens Wenceslaus Lothar Fürst von Metternich-Winneburg a doplnené K. K. Haus.Hof and Staats Kanzler etc. etc. etc. Gebor. den 15. Mai 1773. Gestor. den 11. Iuni 1859. Blízko jeho tri manželky, ktoré postupne prežil, rovnako ako milenky, ktoré tu ale, samozrejme, neležia, aj keď je možné predpokladať, že tie legitímne manželky by proti tomu nič nemali, ktovie, ako to mŕtvi majú, či sa nedohodnú a všetko si neodpustia. Tá pre nás určite najzaujímavejšia žena, vznešená „pani kňažná z Babičky“, vojvodkyňa Zaháňska [Zaháň – český názov poľského mesta Żagań, pozn. red.], ktorú Metternich pravdepodobne miloval naozaj a vášnivo práve v čase Viedenského kongresu, umrela tridsať rokov pred kniežaťom, ktorý kvôli nej upadal do stavu zúfalstva, alebo to aspoň v korešpondencii, ktorá po tom vzťahu zostala, veľmi šikovne predstieral. Tá je pochovaná v Żagańi, čo je teraz v Poľsku.

Tu v Plaskej hrobke s kancelárom ležia jeho legitímne deti (mal ich asi pätnásť) s manželkami a tiež pár predkov, ktorých kosti dal Metternich previezť z doterajšej hrobky na Kynžvarte do Plasov, napríklad svojho otca Franza Georga, ktorý zomrel v roku 1818, tu je od roku 1829, keď jeho syn začal upravený kostol svätého Václava ako rodinnú hrobku používať. On sám sa sem premiestnil v lete 1859. Už tu pre neho bolo prichystané miesto v strede tej prostej krypty. Schádza sa do nej po pár schodoch dole, pani rozsvieti žiarovku, potom tam už okrem jednoduchého kríža veľa nie je.

Text vyšiel pôvodne na českom portáli Echo24.cz. Vychádza so súhlasom redakcie.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.