Cigarety, drogy, krádeže. To bolo smerovanie Dávida Janočka v jeho dospievaní. Ako z toho vyšiel von a ako boj o jeho výchovu v kresťanskej rodine prežívala jeho mamina Beáta, porozprávajú obaja.  

SYN DÁVID

Je v poriadku, keď ti budem tykať?

Áno, samozrejme.

Skús opísať, ako vyzeral tvoj život v puberte.

Moja puberta bola živá a rebelantská. Tým, že som nebol najlepší študent, odrazilo sa to aj v mojej averzii voči škole a povinnostiam. Začal som viac chodiť von, čo ma dosť negatívne poznačilo, aj keď vtedy som si myslel, že je to cool. Okolo ôsmej triedy som začal s cigaretami, alkoholom, neskôr sa nabalila tráva. Pomaly som začal rodičom kradnúť peniaze. Svedomie sa mi rýchlo otupovalo. Na strednej škole som síce hľadal pravdu alebo duchovno, ale zároveň som vtedy odišiel od viery. Chcel som na veci prísť sám. 

Kedy prišiel v tvojom správaní obrat? 

Na strednej som spoznal kamaráta, ktorý ma asi najviac vtiahol do sveta drog. Po prvom roku školy ma vyhodili. V to leto som sa skôr náhodou dostal na jedny Oázové duchovné cvičenia. Modlilo sa tam, spievalo a bolo tam asi päťdesiat mladých. Ja som ich vnímal ako ľudí, ktorí sú mimo. O kresťanoch som mal predstavu, že sú to slušáci, ktorí nevedia, o čom je život na rozdiel odo mňa. Prvých päť dní som tam strašne nechcel byť.

Čo bolo ďalej?

Keď som sa zmieril s tým, že to tam budem musieť vydržať do konca, prišla mi na rozum taká myšlienka: Bože, ak si, tak sa mi ukáž, dávam ti moje posledné dva týždne života. Od toho dňa sa mi začali diať momenty, ktoré ma premieňali. Nazval by som to duchovným dotykom. Odrazu som sedel vpredu a plakal som pri piesňach, ktoré sa spievali. Odovzdal som tam pri modlitbe svoje problémy, ktoré som si niesol, a veci sa začali veľmi hýbať vpred. Niektoré závislosti odišli zo dňa na deň, na niektorých som ešte musel popracovať. Opäť som mohol začať študovať. Vzťahy v rodine, najmä s maminou, sa začali obnovovať. Našiel som tiež smer, čo chcem v živote robiť. 

Dávid Janočko. Foto: Matúš Zajac

Ako žiješ dnes?

Odstrihol som sa od starých kontaktov a našiel si spoločenstvo, s ktorým zdieľam svoje prežívanie. Zmenil sa môj pohľad na život, viem, že je niečo viac. Aj dnes mám problémy, no snažím sa od nich neutekať. Spoznal som Lekára, s ktorým sa dá všetko zvládnuť. 

Tvoj osobný príbeh a objavenie viery chodíš rozprávať do väzníc aj detských domovov. Aké sú reakcie poslucháčov? 

S kapelou Lámačské chvály chodíme spolu evanjelizovať do väzníc. Je to veľké dobrodružstvo. Nerád porovnávam svedectvá a nemyslím si, že moje je to naj, ale myslím si, že mám istú výhodu oproti ľuďom, ktorí nezažili podobné obrátenie. Rozprávam väzňom, ako som žil na ulici a kradol, tým si získam ich sympatie, pretože mi rozumejú. Keď prídem do väzníc, zvyčajne na úvod poviem, že keby neexistoval Boh, tak dnes sedím medzi vami. Podobne to vnímajú aj deti v detských domovoch, pretože aj ony lietajú v rôznych problémoch. Reakcie sú dobré, mnohí sa vedia stotožniť s mojím príbehom. Dostávam tiež veľa reakcií od rodičov detí, ktoré žijú podobne ako ja v minulosti. Prichádza mi aj veľa správ a prosieb o modlitbu. Možno aj cez moje svedectvo dostávajú rodičia nádej, že situácia s ich deťmi sa môže zmeniť k lepšiemu.

Momentálne študuješ maturitný ročník na elektrotechnickej škole. Si obklopený spolužiakmi s rôznymi postojmi a návykmi. Čo ti pomáha udržať sa a nespadnúť naspäť do starých koľají?

Niektoré veci boli pre mňa po mojom obrátení zázračné. Napríklad to, že som prestal brať drogy či kradnúť. Ale priznávam, že prídu chvíle, keď ma veľa vecí z minulosti stále láka. Vtedy mi najviac pomáha modlitba a osobný vzťah s Ježišom. Veľmi podstatné je pre mňa spoločenstvo, ktoré ma najviac drží a dáva mi silu. Mať okolo seba správnych ľudí so správnymi názormi na život je kľúčové. 

Vravíš, že teba Boh náhle uzdravil zo závislostí, bez tvojho pričinenia. Čo by si povedal tým, ktorí roky bojujú so závislosťami a nevedia sa z nich nijako vymaniť?  

Aj dnes sa na mnohých závislostiach snažím pracovať. Každý s niečím zápasí. Ale myslím si, že okrem už spomenutej modlitby, je dôležité ísť krok za krokom. Postupne napredovať a každý deň vyhrávať malé boje. Nepozerať sa na to, že som včera padol. Pretože človek môže byť aj v depresii, ak sa mu nedarí na sto percent v tom, čo si zaumieni. Ja si už svoje zápasy bez viery v Boha neviem predstaviť, ale pre tých, ktorí sú neveriaci, je to asi len o motivácii a pevnej vôli. 

Dávid Janočko. Foto: Matúš Zajac

V tvojom živote je od obrátenia dôležitý aj aspekt služby. Na čom momentálne pracuješ?

Teraz počas korony robíme s Lámačskými chválami každý mesiac live streamy, ktoré sú zamerané na vzťahy a odpustenie. Volajú sa Nie 7, ale 77 krát. Rozoberáme tam vzťahy v rodine, medzi manželmi a podobne. Každý live stream je zameraný na inú tému. Je to platforma, ktorú sa snažíme ponúknuť ľuďom, ktorí majú vzťahové problémy, a vidíme v životoch ľudí mnoho pozitívnych reakcií a konkrétne zmeny.

Čo podľa teba dnes najviac chýba mladým ľuďom?

Myslím si, že žijeme veľmi rýchlu dobu plnú atrakcií, ktoré však nie sú kvalitné. Niektorí mladí hľadajú eufóriu či zážitky sveta, kde sa len dá. Iní zasa žijú na sociálnych sieťach a porovnávajú podvedome svoje životy s klamlivými obrazmi o živote druhých. Najviac im všetkým podľa mňa chýba pravá láska. K sebe samému, navzájom vo vzťahoch, v rodinách a tak ďalej. Ja som vo viere objavil, že som milovaný a mám talenty, ktoré do mňa boli vložené Stvoriteľom, aby som ich mohol rozvíjať. Mladým podľa mňa v živote často chýba to nájdenie seba.

Venuješ sa aj kresťanskému rapu. Čo to pre teba znamená?

Od malička som mal rád hudbu a cez texty, ktoré som skladal, som vždy vypísal to, čo som prežíval. Keď som sa obrátil a rozlišoval som, čo ďalej so životom, rozhodol som sa, že s rapom skončím, aj keď som ho miloval a veril som, že som v ňom dobrý. Cítil som však, že Boh chce, aby som rapoval pre neho. Dovtedy som ani netušil, že existuje kresťanský rap. Začal som teda tvoriť kresťanské texty a zrazu som sa ocitol v štúdiách, kde by som sa asi nikdy nedostal. Alebo som hral na koncertoch pred tisíckami ľudí. Otvorilo mi to cestu zdieľania a evanjelizovania viery v omnoho väčšom meradle. Je to moja záľuba a vášeň od malička a som vďačný, že to môžem robiť pre Neho.

Beáta Janočková. Foto: Matúš Zajac

MAMA BEÁTA

V jednom vašom svedectve ste opísali Dávidovo obrátenie ako „zázrak v priamom prenose“. Ako ste to mysleli?

Zázrak v priamom prenose znamená, že sa pozeráte na zmenu, ktorá je neuveriteľná. Vnímate, že je urobená nadprirodzene a odohráva sa pred vašimi očami postupne každý deň. Vedela som, že to pri Dávidovi nebola akási prirodzená zmena. Po jeho obrátení sa s ním stalo čosi neuveriteľné a pokračuje to dodnes. Ten začiatok bol však naozaj nezvyčajný, nadprirodzený. 

Ako by ste opísali váš vzťah s Dávidom počas búrlivých rokov a ako sa zmenil a vyzerá dnes?

Vzťahy sú ťažké, keď nefungujú. Rodič miluje svoje dieťa za každých okolností. Avšak každodenné fungovanie je narušené, ak syn príde domov opitý alebo zhúlený. Vtedy sa veľmi ťažko dávajú najavo prejavy lásky. V tom čase som ani nevidela cestu k dobrému vzťahu, aj keď ma to trápilo. Škrípalo to. Naše cesty boli rozídené, zmenilo sa to Dávidovým obrátením. Dnes je náš vzťah na úplne inej rovine. Rozprávame sa, smejeme sa, spolu riešime problémy, naša vlnová dĺžka je rovnaká. Samozrejme, aj sa pohádame, ale celkovo je doma dobrá atmosféra.

Ste mamou štyroch detí, s Dávidom ste si prežili ťažké obdobie, keď vás odmietal, ba podľa jeho slov priam nemal rád. Máte spätne radu pre rodičov, ktorí vychovávajú rebelujúce dieťa? Je niečo, čo pomáha?

Nestavala by som sa do pozície radkyne, ale asi by som odporučila nestratiť vieru, že to môže byť lepšie. Za seba môžem povedať, že som o mnohých zlých veciach, čo sa diali, ani nevedela. Spätne som bola zo seba aj prekvapená, že napriek tomu, že som študovala mnohé situácie ohľadom problémov vo výchove, doma som si ten daný problém neuvedomila. Bola to knižková štúdia a ja som si to nevšimla. V súčasnosti je doba, keď sa dieťa zavrie na štyri hodiny do izby, a rodič to popri bežných povinnostiach nevníma. Dnes by som si na to dala pozor. Keď dieťa uniká do svojej izby na dlhý čas, niečo nie je v poriadku. Tiež som nevnímala napríklad miznutie financií. Možno ma však to, že som niektoré veci nevidela alebo si nevšimla, aj uchránilo od toho, aby som sa psychicky zosypala.

Beáta Janočková. Foto: Matúš Zajac

Myslíte, že v prípade, keď rodičia výchovu nezvládajú podľa ich predstáv, je na mieste požiadať o pomoc ďalšiu osobu? Ak áno, kto by to mal byť?

Určite áno. V puberte dieťa odmieta rodičov. Ak mu tú istú radu dá rodič a kamarát, je to sto a jedno. Preto si myslím, že je dôležité v tomto období začleniť dieťa do spoločenstva, ktoré má na neho dobrý vplyv. Som vďačná, že sa to u nás podarilo. V prípade pretrvávajúcich problémov by som však hľadala pomoc aj v odborných kruhoch a inštitúciách. 

Akú rolu zohráva rodič v živote dospievajúceho a mladého človeka? Mal by byť viac autoritou alebo sprievodcom?

Mal by byť sprievodcom. Rodič zohráva veľkú rolu, aj keď ho dieťa odmieta a je to ťažké. Mladý človek síce potrebuje odstrihnúť tú pupočnú šnúru od rodičov, aby sa mohol rozvíjať, avšak je to obdobie. Dospievajúci až neskôr pochopí, koľko načerpal doma. Ak je rodina zdravá, vštepuje do detí genetickú výbavu – do jeho vzťahov, budúceho manželstva, rodiny a podobne. 

Ako riešite konfliktné situácie dnes?

Rozhovorom. Veľa sa u nás rozprávame. Niekedy je to pokojnejšie, niekedy emočnejšie. Snažíme sa byť viac racionálni. Sú však isté momenty, keď si povieme, že na toto už vplyv nemáme a naše dieťa si musí prežiť veci samo. Vieme, že sa nezhodujeme, ale musíme ho nechať. Dávid má devätnásť rokov a rozhoduje sa sám, a my sme už v pozícii poradenstva. 

Beáta Janočková so synom Dávidom. Foto: Matúš Zajac

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0