Etienne Cornevin zanechal po sebe na Slovensku hlbokú stopu

Tento Francúz prišiel na Slovensko ešte počas komunizmu, aby objavil miestnych maliarov, ktorí nemohli vystavovať. S uznaním ich zaraďoval do špičky európskeho umenia.

Novinár Alexander Balogh už dlhé roky publikuje v periodikách Sme a Denník N v rubrike Kultúra. Píše o výnimočných osobnostiach a zoskupeniach v kultúre spred tridsiatich rokov a premosťuje nimi obdobie komunizmu so súčasnosťou. Balogh je jeden z posledných pamätníkov, ktorý sa vyše 50 rokov pohyboval v tomto prostredí. Bol súčasníkom a svedkom alternatívneho pohybu v kultúre za komunizmu a v čase slobody sme ho rovnako stretli všade, kde sa prezentovala alternatívna kultúra. Mohli by sme povedať, že Šaňo Balogh je celoživotný patrón tohto prostredia.

Alexander Balogh napísal v roku 2016 knihu o Jánovi Langošovi Strážca pamäti, za ktorú dostal Cenu Dominika Tatarku. Teraz vyšla jeho nová kniha Etienne Cornevin. Z Paríža do slovenských ateliérov.

Z Francúzska na Slovensko

Etienne Cornevin sa narodil v Kamerune, ale pochádza z Bretónska, vyštudoval na parížskej Sorbone filozofiu. Aby sa vyhol vojenskej službe, prijal možnosť robiť lektora francúzštiny v cudzine. V roku 1976 prišiel na Slovensko, najprv do Prešova a potom pôsobil desať rokov v Bratislave. Cornevin inklinoval k výtvarnému umeniu, rýchlo sa skontaktoval so slovenskou a s českou alternatívnou výtvarnou scénou a stal sa jej najväčším propagátorom vo Francúzsku.

Za Etiennom na Slovensko prišla aj jeho manželka Arlette, ktorá pochádza z Belgicka. Je profesorkou španielskeho jazyka a literatúry. Zaslúžila sa o preklady Milana Rúfusa, Dušana Mitanu či textov Dominika Tatarku, Alty Vášovej, Miloša Žiaka, Františka Švantnera a Alberta Marenčina do francúzštiny. Na konci Baloghovej knihy je rozhovor s Arlette, ktorá dopĺňa obraz o Etiennovi a ich pobyte na Slovensku.

Etienne sa v Bratislave najviac zblížil s rodinou výtvarníkov Igora a Evy Minárikovcov, ale postupne sa zoznámil a spriatelil so všetkými výtvarníkmi, ktorí za komunizmu žili mimo oficiálnych štruktúr a v roku 1990 založili skupinu A – R (Avance – Retard): Milan Bočkay, Klára Bočkayová, Marián Meško, Marián Mudroch, Igor Minárik, Otis Laubert, Vlado Kordoš, Dezider Toth, Daniel Fischer a Ladislav Čarný.

Samozrejme, cez týchto ľudí sa zoznámil s Rudom Filom a Jozefom Jankovičom. Spoznal tiež Zuzanu Bartošovú, Ladislava Snopka a Janu Geržovú. Z českej výtvarnej scény obdivoval Adrienu Šimotovú, Jiřího Kolářa, Ladislava Nováka a Jiřího Hynka Kocmana. O všetkých týchto ľuďoch písal, mnohým otváral výstavy, neskôr písal do ich monografií. Šaňo Balogh jeho texty v knihe spracúva a dáva do kontextu tej doby a ich vzájomných stretnutí.

Hlboká stopa v našej spoločnosti

To, že sa Etienne Cornevin spriatelil práve s týmito ľuďmi, nebola náhoda. Etienne bol čistá duša, jeho priateľ z mladosti Claude Greis o ňom povedal: „Jednou z najstarších spomienok, ktorú si na Etienna uchovávam, bolo to pravdepodobne po šesťdesiatom ôsmom roku, sú večerné prechádzky po meste, kde sme hovorili o filozofii a umení.“

V podobnej atmosfére a priateľstve žili spomínaní výtvarníci v časoch normalizácie. Boli oddaní svojmu umeniu, neznášali akýkoľvek kompromis, stretávali sa, usporadúvali domové výstavy, vymieňali si výtvarné albumy, posielali si na Nový rok PF-ky, čo boli malé, krásne originály či grafiky.

Etienne považoval ich umenie za špičku vtedajšieho európskeho umenia, vonku však vtedy už platili iné pravidlá umeleckého marketingu. To bolo jedným z Etiennových sklamaní, že francúzsky divák a výtvarná kritika neprejavili o nich veľký záujem. Skupina A – R považovala Etienna za svojho „zahraničného“ člena.  V roku 2009 mu udelila významnú cenu Christmas 2009, album výtvarných prác jej členov a nositeľov tejto ceny.

Sú osobnosti, ktoré sa medzi nami znenazdajky objavia, žijú s nami, obohacujú prostredie, v ktorom sa pohybujú, a navždy ho už poznačia. Etienne Cornevin bol jedným z nich. Zomrel 2. mája 2016 ako 66-ročný na ťažkú chorobu.

Autor tohto článku dostal od Etienna Cornevina na konci roku 2015 „PF 2016“.  Je na ňom 12 obdĺžnikových obrázkov, na ktorých sú bežné veci ako citrón, pomaranč, banán. A ich tiene, možno ako stopa, ktorú za sebou aj ony zanechávajú. Bol to mesačný kalendár na rok 2016. Toto PF mi denne pripomína nášho dobrého kamaráta Etienna Corneviena.

Šaňovi Baloghovi patrí vďaka, že svojou knihou aj po Etiennovi zanechal na Slovensku trvalú stopu, ktorou naše prostredie poznačil.

Kniha Alexandra Balogha Etienne Cornevin. Z Paríža do slovenských ateliérov vyšla vo vydavateľstve N Press, s. r. o., v roku 2020.