Choroba. Akokoľvek pekne to slovo vyslovíme, neprináša so sebou príjemné pocity. Skôr sa spája s tmou, bolesťou, stratou zamestnania, sociálneho statusu, nádeje a niekedy aj života. Sú to pocity, na ktoré nechceme myslieť, aby sme si ich, nebodaj, neprivodili, no keď sa to stane, tu a teraz, neostáva nám nič iné, len im čeliť. Otázkou ostáva, ako by sa mali k ťažkej situácii, ktorú so sebou choroba či ťažký úraz prináša, postaviť kresťania? Je pre nás choroba koncom radostných dní?

Pre mňa osobne bol rok 2020 nielen „rokom covidu“, ale aj rokom, kedy som s manželom kráčala po ceste dvoch ťažkých diagnóz, ktoré nám prišli do života. Obe náhle, bez oznámenia, no prudko a s plnou parou. V tomto období sa vo mne striedali rôzne pocity, niekedy až hnev voči sebe či ľuďom okolo nás a priznám sa, dokonca aj voči Bohu. Totiž, keď do života vstúpi ťažká okolnosť, svet sa neprestane točiť. Život ide ďalej, účty treba platiť, jedlo variť, treba upratovať, starať sa o deti a v mojom prípade ešte aj pripravovať sa na štátnice. A v tomto zmätku hľadať to najdôležitejšie – nádej a blízkosť Boha – znie občas ako nemožná vec. 

Ako prejsť náročnými obdobiami bez toho, aby sme stratili radosť a nádej?

Blízkosť

Je až príliš ľahké zabudnúť na modlitbu, keď sa topíme v strachu, bolesti a beznádeji. No je to úplný začiatok, bez ktorého sa nepohneme ďalej. V spoločnosti sa kladie veľký dôraz na to byť silný a nedávať najavo svoje pocity. No keď v modlitbe vyznávame svoju slabosť, vzdávame sa pocitu, že všetko musíme zvládnuť len vlastnými silami. Zároveň otvárame Bohu dvere a dovoľujeme mu konať v našich životoch. Blízkosť Boha je podobná blízkosti človeka. Blízkosť vzniká zo vzťahu, priateľstva a vzájomnej dôvery. Potrebuje čas a skutočnú túžbu. 

Nádej pre budúcnosť

„Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami – hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej.“ (Jer 29, 11)

Každý z nás o niečom sníva a tieto sny nám dodávajú vášeň a túžbu žiť, bojovať a milovať život. Aj keď sa naše priority môžu v čase choroby zmeniť, je dobré hľadať drobné radosti a tešiť sa z nich. Nezanevrieť úplne na to, čo sme si v živote predsavzali a snažiť sa napĺňať ich do maximálnej možnej miery. Zároveň je dôležité poznať svoju hodnotu, to, kým sme, a mať to vryté hlboko v srdci, pretože teraz, viac ako inokedy, je naša identita skúšaná. 

Nezostať sám 

V Biblii sa píše, že kde sú dvaja alebo traja v jeho mene, tam je aj On medzi nimi. Hoci je pravda, že v núdzi spoznáme pravých priateľov, je dôležité rozlíšiť, či sa aj my sami nevzďaľujeme od svojich priateľov a neodmietame ich pomoc. Chce to veľkú dávku pokory ozvať sa, no je to dôležité, pretože vo vojne sú potrební ľudia, na ktorých sa môžeš spoľahnúť a ktorí ti podajú pomocnú ruku. A toto je možno vojna vášho života.  

Veriť v uzdravenie

„Všetko robte tak, ako najlepšie viete, ostatné prenechajte Bohu.“ (sv. Matka Tereza) 

Počas choroby sa môže stať, že dospejeme do bodu, keď sme urobili maximum, a ostáva nám jediné – čakať a veriť.

Viera v uzdravenie prináša nádej a nádej dodáva silu a radosť v boji proti ťažkostiam. 

Vo svete je mnoho svedectiev o tom, ako boli ľudia zázračne uzdravení a mnoho z nich som osobne počula a aj zažila. Skúsme hľadieť na Boha ako na toho, ktorému nič nie je nemožné. Niekedy sú zázrakom aj malé či veľké pokroky, ktoré prichádzajú vďaka múdrym zdravotníkom. Myslím, že Boh má všemožné cesty a je na nás, či v nich vidíme jeho.

Odovzdanosť a život v radosti

Nakoniec považujem za dôležité, aby tento čas nebol len časom strachu. Znie to nemožne? Chvíľu to trvá, no rozhodnutie pre radosť je tou najkrajšou cestou v ťažkosti. Prijímam, čo sa deje, a túžim sa smiať, žiť každú chvíľu naplno. Nepríde to samo, rozhodnutie pre radosť je potrebné robiť každé ráno, v každej ťažkej chvíli opäť a nanovo. 

Ťažké situácie ako choroba či úrazy neprichádzajú, keď sme na ne pripravení. Nezasvietia reflektory, nepostriekajú nás „akože potom“, my v krásnom oblečení s make-upom hrdinsky bojujeme a istotne zvíťazíme. Nie. Vlastne v takýchto situáciách nevieme vôbec nič. Až na jedno. Že Boh je vždy dobrý a na dosah.

V mojom živote Boh víťazí a učí ma milovať život. Keď som si išla preberať diplom po štátniciach, nevedeli ma nájsť v zozname. Hľadali, hľadali, až som sa bála, čo sa to deje. Po dlhej chvíli prišli pracovníčky s inou knihou, kde bolo len moje meno. „Pani Lucia, už vieme, kde je problém. Vy ste jediná skončili s červeným diplomom.“ A mne vtedy došlo, ako Boh miluje robiť veci naviac. Ako nás rozmaznáva a chráni. Vtedy som si spomenula na manžela s dolámanou panvou a zistenou vážnou srdcovou vadou, na môjho dojčeného synčeka, za ktorým som chodila cez prestávky, a dlhé hodiny v nemocnici pri starostlivosti o iných, všetko počas covidu, keď sme si nemohli na polovicu semestra nájsť stráženie. To všetko bol mix okolností, ktorý by mi pred pár rokmi prišiel nemožný zvládnuť. Teraz už viem, že keď sme Bohu blízko, nie je nič nemožné. A teda ani vyliečiť dolámanú panvu a úplne uzdraviť srdce.  

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.