Vidím priestor pre silné konzervatívne médium

Denník Štandard vznikol presne pred tromi mesiacmi, rozprávali sme sa pri tejto príležitosti s jeho majiteľom Petrom Núñezom.

Vznik Štandardu bola vaša iniciatíva. Kedy a prečo vám táto idea napadla?

Bolo to počas minulého roku. Tak ako veľa ľudí, viedol som aj ja poväčšine akademické debaty o tom, ako fungujú médiá na Slovensku, prečo je to tak a nie inak. A potom sa debaty preklopili do momentu, keď som si uvedomil, že je na mne, aby som len netrúsil reči, ale aj niečo urobil.

Čo myslíte pod tými akademickými debatami?

Slovenské médiá som dlhodobo vnímal tak, že mi ich ponuka nevyhovuje, pretože som konzervatívnejší ako to, čo ponúkajú. Cítil som, že mediálny priestor je prechýlený na liberálnu stranu, prekážalo mi to ako čitateľovi. Príliš často som nesúhlasil, aj keď išlo o top články od top redaktorov, rád som si ich prečítal, ocenil som ich, ale svet vidím inak.

Som televízny a filmový producent, podnikateľ, keď niekde vidím medzeru, tak sa do nej často vrhnem, aby som to využil. A v jednej fáze som si povedal, že to, o čom sme sa bavili o otázku vyššie, je vlastne šanca, podnikateľská príležitosť, a ak do toho pôjdem, mám šancu priestor obsadiť.

Keď funguje médium, ľudí zaujíma, kto to platí. Ako je financovaný Štandard?

Som investor a v tomto okamihu ho platím ja z poctivo zarobených a zdanených príjmov. Mal som predstavu, že základný kapitál média, aby sa mohlo rozbehnúť, by mal vystačiť na 14 až 18 mesiacov.

Na stránke sme už oznámili, že menšinovým majiteľom a investorom je švajčiarska investičná spoločnosť Saidler & Co. Ako k tomu došlo?

V živote sa mi prihodili viaceré zázračné veci, toto je jedna z nich. Bol som v rokovaniach so slovenským investorom, rátal som s ním a stretávali sme sa ešte pred vznikom Štandardu, avšak tesne pred podpisom zmluvy sme sa rozhodli, že do projektu spoločne nepôjdeme. A úplne nezávisle, na úplne inom projekte, ktorý som riešil o dva dni neskôr, ma človek, ktorému som ponúkal televízny projekt, predstavil Švajčiarom, ktorí majú väzby na Slovensko a majú záujem investovať na Slovensku. Tak som spoznal Saidlerovcov. Rozprávali sme sa, v rámci predstavovania som im povedal, že zakladám konzervatívne médium a pred dvomi dňami som sa nedohodol s investorom o nákupe 20 percent, spýtali sa na cenu a na mieste potvrdili záväzný záujem. Po troch mesiacoch je dohoda podpísaná a rodina Saidler vlastní 20 percent akcií Vydavateľstva Štandard.

Meno a spoločnosť Saidler & Co. je u nás neznáme, kto je rodina Saidler?

Je to pôvodne rakúska rodina, vlastnia rodinnú investičnú spoločnosť Saidler and company, nesmierne silnú, investujú do kryptomien, fin-techu a médií. Rodina sa venuje globálnemu biznisu, žijú vo Švajčiarsku, ale k Slovensku evidentne cítia silnú osobnú afinitu. Zrejme to súvisí s tým, že pani Saidlerová emigrovala v roku 1962 zo Slovenska do Viedne, do Rakúska. A až neskôr sa celá rodina presídlila do Švajčiarska. A aj tam cítia a ctia svoje korene. Saidlerovci sú zmýšľaním a postojmi konzervatívna katolícka rodina, uvedomujú si hodnotu toho, že Slovensko má silnú náboženskú a civilizačnú tradíciu, ktorá sa drží aj pod náporom dnešných dní.

S vaším menom sa spája najmä televízna zábava, produkovali ste Superstar a mnohé ďalšie zábavné programy. Konzervatívne médium je predsa len niečo iné, jeho rola je iná. Prečo si myslíte, že je potrebné, aby takéto médium fungovalo?

Je to pragmatizmus. Chýbalo mi médium, ktoré ma baví a s ktorým sa viem stotožniť, pokrýva moje videnie sveta. Ale je tu aj podnikateľská rovina, verím, že takýchto ľudí ako ja je veľa a že ich bude dostatočne veľa na to, aby to médium uživili a aby sa Štandard stal podnikateľským úspechom.

Ako hodnotíte výsledky po prvých troch mesiacoch?

Myslím, že je to fajn. Po prvom mesiaci sme mali 144 000 unikátnych návštev, v druhom 168 000 a v treťom sme prekročili 220 000. Myslím, že je to sľubný začiatok.  

Mediálna scéna prešla v posledných rokoch veľkými zmenami, vzniklo veľa nových a často veľmi malých médií. Aké vidíte riziká, v čom vidíte istoty?

Riziko je pomerne jednoduché, ak sa v mojom odhade mýlim, stratím niečo cez pol milióna eur. Istoty žiadne nie sú.

Žijeme v dobe, keď majú na médiá vplyv rôzne nové technologické novinky, sociálne siete ovplyvňujú a menia čitateľov, mení sa fungovanie reklamy, vidíte v tom skôr riziko či niečo iné?

Vždy to tak bolo. Všetko sa neustále mení. Myslím si, že ani človek, ktorý financoval prvé vydanie tlačenej Biblie, si nemohol byť istý, ako to dopadne. Mojim ľuďom často opakujem, že keď v Amerike vznikli rádiá, tak kapely sa báli a útočili na ne, vypaľovali ich, lebo si mysleli, že to bude znamenať koniec živej hudby. Keď sa vymysleli platne, zľakli sa rádiá, že nebudú potrebné, keď prišli CDčka, zase si všetci mysleli, že to skončí, potom prišlo streamovanie hudby, do toho sa miešalo pirátstvo, problém za problémom prichádza, stále sa to opakuje a každý si myslí, že zlatá doba sa končí. Ale keď sa na to pozriete z nadhľadu, zistíte, že autori a interpreti, teda tí, ktorí tvoria obsah, sú kráľmi vždy, v každej situácii. Že ich zlatá doba len mení formu. A moje pole podnikania, aj v televízii, aj vo filme a teraz aj v Štandarde, je tvorba obsahu. Ak bude obsah dobrý, ak si dokáže nájsť kritickú masu čitateľov, nájde sa aj spôsob, ako to zmonetizovať.

Žijeme v istej politickej a ideologickej realite, kde na jednej strane silnie tlak na obmedzovanie slobody slova, na druhej strane bujnie svet klebiet a povrchností. Ako vidíte túto bažinu, kde je pevná pôda, ale kde nie?

Nevidím to ako bažinu, myslím si, že každá generácia vedie svoj vlastný boj, a je len na nás, ako to ustojíme. Neexistujú žiadne pevné kritériá, ten, kto bol pred desiatimi rokmi symbolom slobody a demokracie, napríklad nejaký majiteľ sociálnej siete, sa dnes stáva najväčším nebezpečenstvom a ohrozením. Ale o päť rokov zase môže byť všetko inak.

Ľudia vás nepoznajú v takejto role, nepoznajú vaše politické názory...

…veď ja ani nejaké vyhranené politické názory nemám a som v princípe hrdý nevolič. Pamätám si, ako za komunizmu masírovali ľudí s tým, že volebné právo je volebná povinnosť. A ja som šťastný, že dnes to nie je povinnosť, ale právo. A využijem ho, len ak som si istý, že chcem niekoho naozaj podporiť, čo sa stalo za tridsať rokov možno trikrát vo všetkých typoch volieb. A napriek tomu, že všetky médiá bubnujú pri každých voľbách na poplach, mobilizujú, naliehajú, vydierajú, že niečo musím – veľmi, ale naozaj veľmi si užívam, že nemusím. Včítane toho, že viem, že môj hlas sa prerozdelí. Nevoliť je moje právo a je to super. Žiadna dilema menšieho zla.

Po voľbách predsa dochádza k zlomom a výsledky volieb ich priamo ovplyvňujú.

Samozrejme, toho som si vedomý a je to tak v poriadku. Je mnoho vecí, v ktorých som sa zásadne mýlil. Keď sa rozdelovalo Česko-Slovensko, považoval som to za tragédiu, ale dnes viem, že Mečiar s Klausom urobili to najlepšie, čo mohli urobiť. Vzťah Česka a Slovenska bol gordickým uzlom, ktorý sa stále viac a viac zamotával, a to čo sa stalo, je z môjho pohľadu a s tridsaťročným odstupom to najlepšie, čo sa mohlo stať. Ak by bolo referendum, hlasoval by som jednoznačne proti a pokazil by som to.

Európska únia, ďalšia veľká téma, váš názor?

Z EÚ sa teším, je veľmi dobre, že tu je a že sme jej členmi. Aj keď je to moloch a úradnícka štruktúra a treba byť opatrný, aby účelom tohto molochu nebola samotná jeho existencia, ale lepší život v Európe. A aj mimo nej. Deväťdesiate roky, keď bol vstup do EÚ pre Slovákov chimérou a snom, sú už ďaleko za nami, na všeličo zabúdame, ale stačí si sadnúť do auta a ísť sa pozrieť do Srbska. Tam pochopíte, kde by sme boli. Srbi mali smolu, my sme mali šťastie. 

EÚ tiež prichádza vývojom, rastie ideologický tlak, čo Európu nanovo rozdeľuje, prvý veľký štát opustil úniu. Aké riziká vnímate pri pohľade do budúcnosti?

Británia predsa mala ambivalentný vzťah k EÚ od začiatku. Najprv v nej nebola. Potom bola. A teraz zase nie je. Európska únia sa zväčšuje a posilňuje, ale Británia je v úplne inej situácii. Za posledných sto rokov sa z najväčšej imperiálnej svetovej veľmoci stala pomerne bezvýznamná krajina. A podľa mňa s tým sa ťažko vyrovnať. V roku 1945 byť pánom Indie a v roku 2020 sa dohadovať so slovenským premiérom ako s rovnocenným partnerom, to nie je jednoduchá situácia.

My sme z generácie, keď bol svet rozdelený na slobodný a bohatší Západ a neslobodný komunistický blok. Dnes svet funguje inak, staré delenia ho nevysvetľujú a hrozí, že onedlho bohatší a dnes už demograficky silnejší svet na čele s Čínou, bude otvorene neslobodný.

Žiadne staré delenia nikdy nevysvetľovali nové delenia a každá generácia musela ustáť výzvy, aké tie predchádzajúce generácie nepoznali. Dúfajme a snažme sa, aby sme my v tých svojich obstáli so cťou.

Je Rusko pre nás hrozbou?

Rusko má podľa mňa imperiálne postoje a zmýšľanie. Tak ako USA, tak ako Británia, tak ako Čína. Čo nie je a priori ani dobré ani zlé, impériá a imperiálne zmýšľanie sú prirodzeným javom. Na druhú stranu vnímam, že tá istá vojna, ktorú viedol Lermontovov Kaukazský zajatec, je tu aj teraz. Čečensko aj Náhorný Karabach sú podľa mňa len aktualizovaným pokračovaním vojen medzi Osmanmi a Rusmi o sféry vplyvu a nemyslím si, že by bolo pre nás dobré, ak by Rusi prehrali. Vtedy a ani teraz.

Keďže na Štandarde má značný priestor aj náboženstvo a ľudia si vás nespájali s kresťanstvom, aký je váš vzťah ku kresťanstvu?

Kresťanstvo je pre mňa vnútorné ukotvenie. Želal by som si, aby som mal silnejšiu osobnú vieru, myslím to úprimne, viera je úžasná vec, bol by som rád hlboko veriacim človekom, ktorý dokáže veľkú časť svojich starostí odovzdať Bohu. Nie som však tento typ kresťana. K pravidelným návštevám kostola ma viedla mama, s čím som, samozrejme, bojoval a dosť som vyhrával. Potom ma k tomu doviedla manželka a som za to veľmi vďačný. Som päťdesiatnik a je to pre mňa pravidelná súčasť života a životných rituálov.

Kresťanstvo je úžasný komplex sociálnych a kultúrnych vzťahov, ktoré sú našej krajine prospešné. A usmievam sa, ak niekto z krajiny s takou kontemplačnou tradíciou, akú má Slovensko, so Skalkou pri Trenčíne, s kartuziánmi zo Slovenského raja a z Červeného kláštora, objavuje čaro kontemplácie v Bhutáne. A potom adoruje tento brutálny teokratický režim. Alebo Indiu s jej šialenou kastovou štruktúrou vychádzajúcou z hinduizmu. Otázku rovnosti každej ľudskej bytosti majú kresťania vyriešenú už dvetisíc rokov a Slovensko vďaka pristúpeniu ku kresťanstvu už viac ako tisíc. Nič ako kasta nečistých u nás, na rozdiel od Indie, chvalabohu, neexistuje.