Akú moc majú v Kremli vplyvové skupiny, akú priatelia Putina a kto sú mocnenci. O postavení a moci týchto skupín na politiku štátu píše Vasil Lipitsky.

Zrejme každý čitateľ tohto článku už počul, že Rusko je autokracia a vládne tam tvrdou rukou prezident Vladimir Putin. Témou tohto článku je, že to nie je celá pravda.

Rusko je po formálnej stránke prezidentský režim so širokými – skoro maximálne možnými – právomocami hlavy štátu. Z dobre informovaných zdrojov však vieme, že Putin v poslednej dobe ustúpil od bežných štátnych záležitostí a venuje sa predovšetkým stratégii a geopolitike. Má to viacero dôsledkov, okrem iného aj to, že jeho podriadení majú možnosť konať a rozhodovať nezávisle na ňom. Pričom prezident len málokedy zasahuje do ich činnosti. Do istej miery to vytvára chaotickú situáciu v riadení štátu, čoho sme posledné týždne a mesiace svedkami.

Kremeľské zvony. Foto: berto/flickr.com

Autori konšpiračných teórií to samozrejme nechcú priznať, vo všetkom hľadajú zákulisné schémy a mechanizmy. Tie podľa nich určujú reálnu politiku, za ktorou, ako si myslia, je nejaký tajný premyslený plán.

Niektorí ruskí politológovia hovoria o existencii tzv. vplyvových skupín vo vedení ruského štátu. Ak rozumiete po rusky, je pomerne ľahké nájsť a prečítať si hypotézy o tom, kto ich tvorí. Nemyslím si, že je to úplne korektné. Ak takéto skupiny naozaj existujú (čo nie je preukázaný fakt), je zrejmé, že nie sú formalizované, a najmä ony samotné sa nevnímajú ako niečo holistické.

Je len prirodzené, že okolo tejto témy budú vždy vznikať fámy a klebety, ale ako je to naozaj, tak to – obávam sa – nikto nevie. Mám podozrenie, že ani sám Putin.

Nemožno vylúčiť, že príčinou je aj to, že podobné skupiny (ak vôbec existujú) sa zrejme aktivizujú iba dočasne a len na to, aby riešili nejaký konkrétny problém, kde sa záujmy ich členov zhodujú. V iných prípadoch sa môžu tí istí ľudia správať či už sami, alebo spolu s inými spojencami, úplne inak. Ak máte pocit, že je to komplikované a neprehľadné, tak tomu rozumiete správne. Preto sú napokon aj tieto vzťahy zvonku ťažko a zle identifikovateľné. Kremľológia nebola nikdy vedecky presná disciplína.

Napriek tomu vidieť mocné osoby, ktorých niektorí experti považujú za lídrov vplyvových skupín. Súčasne nie je jasné, do akej miery ide o reálny fakt a do akej o mediálny obraz.

Uvediem konkrétny príklad: v roku 2011 bol v Rusku založený vyšetrovací výbor, tzv. „Sledkom“. Ide o samostatný orgán, ktorý vykonáva vyšetrovania trestných činov a je priamo podriadený prezidentovi. Jeho predsedom je od založenia skúsený právnik Alexander Bastrykin.

Alexander Bastrykin (vľavo) s Dmitrijom Medvedevom. Foto: TASR/AP

Boj proti kriminalite je veľká téma, Sledkom a jeho predseda sú vďaka tomu takmer na dennej báze spomínaní v médiách. No nielen kvôli tomu. Často čelia obvineniam z používania trestného práva na potlačenie opozičnej činnosti. V dôsledku toho je Bastrykin démonizovaný, minimálne časť verejnosti ho vníma ako hlavného nepriateľa politických a občianskych slobôd, aj ako neformálneho lídra skupiny bezpečnostných úradníkov, takzvaných „mocnencov“.

Osobne si myslím, že ide iba o produkt medializácií. Má funkciu, ktorá neustále púta pozornosť novinárov. Médiá jednoducho nemajú dôvod, aby rovnako často spomínali ďalšie bezpečnostné služby a ich šéfov, preto vzniká ilúzia, že za všetko môže jeden človek – Bastrykin. Má to aj svoju odvrátenú stranu: keby sa v Rusku zmenila politická situácia, mohlo by ho to vyjsť draho. No je veľkou otázkou, či Bastrykin rozhoduje naozaj sám, zvlášť v dôležitých prípadoch, ktoré majú politickú závažnosť.

Špekulatívna a konšpiratívna verzia tvrdí, že sa takto pred verejnosťou demonštratívne objavujú len niektoré z mocných figúrok, kým hlavné postavy sa skrývajú v tieni. Niektorí experti sú si istí, že tou skutočne mocnou skupinou nie sú nejakí štátni úradníci, ale len tzv. „priatelia Putina“ – jemu najbližšie osoby, ktoré pritom vôbec nevykonávajú verejné funkcie. To ich má údajne chrániť od verejnej pozornosti, sú tak ukrytí v tieni vysokopostavených oficiálnych osôb. Ale dôkazy na to zjavne chýbajú.  

V roku 2004 bývalý predseda Štátnej dumy Ivan Rybkin vyhlásil, že miliardár Gennadij Timčenko podniká spolu s Putinom a v jeho prospech. Predtým nebolo toto meno široko známe, Timčenko býval vo Fínsku (dodnes je občanom tejto krajiny), jeho aktivity teda neboli z Rusku viditeľné.

Gennadij Timčenko. Foto: wikimedia

Keď sa na to Putina na tlačovke priamo spýtali, vyzeral mierne prekvapene, odpovedal, že ho pozná, ale nikdy s ním, ani nikým iným nemal spoločný biznis.

Timčenko na oplátku zažaloval autorov kompromitujúcich obvinení a na súdoch vo Fínsku a Londýne vyhral obidva prípady. To špekulácie o jeho finančnom vzťahu s Putinom trochu utíšilo.    

Timčenko naozaj oddávna pozná Putina. Sú dobrí priatelia ešte z čias, keď pôsobil v Petrohrade, spolupracovali v športe, v zákulisí rôznych športových podujatí. Nikto ale nedal na stôl dôkazy, že by okrem toho existovala aj nejaká tajná činnosť. Myslím si, že rozhodnutia nezávislých súdov v zahraničí tomu zasadili bodku.         

Trošku inak vyzerá situácia okolo ďalších starých priateľov prezidenta, bratov miliardárov Arkadija a Borisa Rotenbergovcov. Arkadij sa zoznámil s Putinom ešte v roku 1964 na školských tréningoch džuda. V roku 1968 sa k nim pripojil Boris, odvtedy sa objavovali spolu v rôznych športových činnostiach a organizáciách.

Arkadij Rotenberg s Vladimirom Putinom. Foto: wikimedia

Na začiatku 90. rokov sa z bratov stali podnikatelia. Veľký úspech sa dostavil po roku 2000, keď bol Putin zvolený za prezidenta. Dostávali výhodné zákazky od štátnych korporácií a firiem, niekedy to vyzeralo podozrivo. Niektoré zdroje tvrdia, že bratia dokázali využiť aj štátnu moc, aby si privlastnili cudzí majetok.

Preto v roku 2014 uvalila vláda USA na nich sankcie, zdôvodnenie znelo, že ide o osoby, ktoré využívajú prepojenie s úradmi štátu na vlastné obohacovanie. EÚ sa pripojila k sankciám trochu neskôr a uvalila ich iba na Arkadija, ale súd EÚ ich čiastočne zrušil. Znamená to, že ich vzťah s Putinom je akoby medzinárodne uznaný.  

Gennadij Timčenko a Arkadij Rotenberg. Foto: wikimedia

Nie je však úplne jasné, do akej miery Putin osobne a vedome podporuje bratov Rotenbergovcov. Jeden z nich s humorom tvrdil, že by ich biznis asi nebol taký úspešný, keby médiá nešírili informácie o ich priateľstve s prezidentom. Je pravdepodobné, že úrady akceptujú Rotenbergovcov v obave, že v opačnom prípade by spôsobili nespokojnosť hlavy štátu.

Treba tiež povedať, že firmy bratov Rotenbergovcov sú efektívne, dobre fungujú a spĺňajú dodávky včas a dosť kvalitne. V súčasnom Rusku to nie je častý jav.

Dôležité je aj to, že tak ako v prípade Timčenka, aj tu ide výlučne o hospodárske a finančné otázky. Nie sú známe žiadne dôkazy, že by „priatelia Putina“ ovplyvňovali priamo štátnu politiku v iných jej odvetviach. To isté možno povedať ešte o jednej osobe, často spomínanej v súvislosti s vplyvovými skupinami.            

V roku 2016 boli zverejnené tzv. Panama Papers (Panamské dokumenty), čo je súhrn dokumentov odhaľujúcich skryté finančné operácie politikov a oligarchov z rôznych krajín sveta, vrátane Ruska.

Boris Rotenberg. Foto: wikimedia

Ruská verejnosť aj experti boli prekvapení, keď v zoznamoch Panama Papers videli viacerých svojich krajanov, okrem spomínaných bratov Rotenbergovcov sa tu objavilo aj úplne nové meno vo svete politiky a podnikania. Najprv sa zdalo, že došlo ku chybe. Ako miliardár sa tam objavil inak skromný hudobník a violončelista Sergej Roldugin. Bol identifikovaný ako miliardár a vlastník firiem, ktoré mali obrovské obraty.

Rýchlo sa ukázalo, že je to najlepší priateľ Putina a krstný otec jeho staršej dcéry. Putin o ňom sám povedal: „Je pre mňa ako brat. Kedysi, keď som nemal kam ísť, išiel som k nemu a tam spal a jedol.“

Otázka je jasná, ako je možné, aby violončelista zarábal také obrovské peniaze? On sám tvrdí, že podniká už od roku 2006, že bol úspešný a podarilo sa mu zarobiť. Médiá mu ale hneď pridelili úlohu Putinovej „peňaženky“. Predpokladá sa, že prezident mu verí do takej miery, že z neho urobil strážcu svojho osobného kapitálu a nominálneho vlastníka podnikov, ktoré zarábajú v jeho prospech.

Zrejme ani netreba dodávať, že ide opäť iba o domnienky bez akýchkoľvek dôkazov. Ak sa však vrátime k otázke, ktorú rieši tento text, tak ani v tomto prípade nikto nikdy neobvinil Roldugina, že má vplyv na politické alebo personálne rozhodnutia štátu.

Sergej Roldugin. Foto: wikimedia

Naopak, treba poznamenať, že keď mal Roldugin administratívne problémy vo svojej odbornej činnosti (a to naozaj mal!), preukázateľne nedostal zo strany Kremľa žiadnu podporu.

Preto si dovolím tvrdiť, že koncept „priatelia Putina ako tajomná vláda Ruska“ je dosť pochybný, celkom iste nedostatočne podložený. Môj osobný názor je, že tento koncept vznikol pod vplyvom skúseností z čias Borisa Jeľcina, keď v Kremli naozaj o všetkom rozhodovala rodina predchádzajúceho prezidenta a niekoľko jemu najbližších, najmä vedúci jeho ochranky. Len pripomeniem, že Jeľcin napriek tomu zostáva pre ruskú opozíciu a jej zahraničných podporovateľov vzorom demokratického lídra.

Vráťme sa teda k úvodnej otázke, kto teda vládne v Rusku? Obávam sa, že odpoveď je úplne banálna: moskovská a miestna byrokracia, nespočetné množstvo úradníkov, ktorí de facto sprivatizovali celú krajinu. V rôznych kombináciách v rôznom čase vytvárajú „skupiny“, presnejšie povedané dočasné vzťahy, aby dosiahli svoje ciele. Dnes je pre nich prezident Putin skôr arbitrom v prípade konfliktov než vyššia sila. To neznamená, že pred Rusmi je jednoduchá budúcnosť.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.