Možno to poznáte. To, čo vás kedysi napĺňalo, na čo ste sa tešili a robilo vám to radosť, je dnes zdrojom znechutenia. Ráno sa vám nechce vstať z postele, i keď vás v ten deň nečaká žiaden zubár, ani pohovor u riaditeľa školy vášho syna. Niečo nie je v poriadku.

To niečo sa naozaj vkráda do života nečakane, pomaly, väčšinou bez povšimnutia toho, ku komu sa to vkráda. Spôsobuje nechuť, smútok, únavu, negativizmus a akúsi nepríjemnú vnútornú bolesť na duši.  

To niečo sa volá vyhorenie. Existuje niekoľko kníh a desiatky odborných článkov o vyhorení. Presná definícia hovorí, že vyhorenie je „stav únavy a frustrácie navodený úplným oddaním sa veci, spôsobu života či vzťahu, ktorý však nesplnil svoje očakávania.“ (Herbert J. Freudenberger, 1974). Má niekoľko stupňov. Podľa toho, na ktorom stupni sa človek nachádza, je ľahšie alebo ťažšie sa znova „zapáliť“. 

Možno je to rýchlosťou doby, možno tým, že človek dnes (vďaka Bohu) rieši viac aj svoje vnútro a prežívanie situácií či vzťahov. Termín vyhorenia sa však v našom slovníku začína opakovať čoraz častejšie a u kohokoľvek – u zamestnancov, kňazov, hercov, spevákov i šéfov veľkých korporácií. Žiaľ, aj u matiek na rodičovských dovolenkách. A je to len niekoľko mesiacov, čo som sa s ním rozlúčila aj ja, po troch dlhých rokoch boja.

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.