Cirkevný právnik Duda: Zakázať účasť na omši sa nedá

Ak niekto príde na faru a požiada o sväté prijímanie, tak prosím pekne pôjdem do kostola a to sväté prijímanie mu dám, vraví v rozhovore kňaz a cirkevný právnik Ján Duda.

Na Slovensku máme zrušené verejné slávenie omší. Nikde v kanonickom práve však nie je možnosť zrušenia omše. Viaceré body hovoria skôr opak. Napríklad Kódex kánonického práva v kánone 843 hovorí, že „posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú.” Taktiež kánon 528, §2 hovorí, že „farár sa má starať, aby sa najsvätejšia Eucharistia stala stredobodom farského zhromaždenia … a osobitne, aby (veriaci) často pristupovali k sviatostiam najsvätejšej Eucharistie a pokánia.” Kánon 387 zas hovorí, že „diecézny biskup… má sa stále snažiť, aby veriaci zverení jeho starostlivosti slávením sviatostí rástli v milosti a aby poznali a žili veľkonočné tajomstvo.” Môžu teda kňazi a biskupi zakázať veriacim účasť na omši?

Na to je veľmi jednoduchá právnická odpoveď. Zakázať sa to nedá, ale z rozumných dôvodov oddialiť áno. Zámerne som použil slovo z rozumných dôvodov. To znamená, že je otázne, nakoľko je rozumné oddialiť vysluhovanie sviatostí, nakoľko je v situácii, ktorú žijeme rozumné oddialiť svätú omšu, to je otázka, pred ktorou stojím aj ja.

Aký je rozdiel medzi oddialením a zákazom?

V rozumných dôvodoch. Uviedol by som takýto príklad. Ak mi niekto zavolá o druhej v noci, že sa chce vyspovedať a nie je tam nebezpečenstvo smrti, tak poviem, že mu sviatosť nevyslúžim, lebo žiada nerozumne. Rozumne sa žiada cez deň, nie v nočných hodinách. V takomto prípade je možné to oddialiť do času, kedy tá rozumnosť nastane. Samozrejme iná vec je, ak ide o nebezpečenstvo smrti a ide o večnú spásu. V takomto prípade som povinný ísť vyslúžiť sviatosť aj o druhej hodine nadránom.

V prípade, ktorý spomínate, asi každý chápe, že sa jedná o oddialenie. Ale my sme v situácii odďaľovania od 1. januára. Jedná sa v našom prípade o oddialenie? Nie je to de facto zákaz?

Problém je v tom, že my sväté omše slúžime. Diecézni biskupi aj farári máme povinnosť v nedele a v prikázané sviatky slúžiť sväté omše za veriacich. Toto si plniť musíme, nakoľko len vládzeme. A myslím, že si to aj všetci plníme. V tomto zmysle sväté omše sú. Ja a iní kňazi ich taktiež slúžime aj cez týždeň.
Na druhej strane, za súčasných okolností sú to omše bez účasti veriacich. Ale treba povedať, že počas týždňa veriaci nemajú z kanonického zákona povinnosť zúčastniť sa svätej omše. Keď sa jej zúčastnia, je to pre ich duchovné dobro a sme radi, že môžeme vyslúžiť takéto duchovné dobro.
Iná otázka sa však týka nedele a účasti na svätej omši v nedeľu. Avšak aj účasť na omši v nedeľu je vecou len cirkevného príkazu, nie príkazu Božieho. Boží príkaz, čiže tretie prikázanie Desatora, stanovuje povinnosť zasvätiť deň Pánovi, ale už konkrétne, akým spôsobom to zasvätiť, to už spresňuje cirkevná legislatíva. A tá hovorí, že za normálnych okolností by sme mali byť účastní na sv. omši, ak nás od toho neospravedlňuje nejaký vážny dôvod. Ale aj od účasti na nedeľnej omši je možné oslobodiť dišpenzom.
Samozrejme, je tu potom otázka, ako máme zasvätiť Pánov deň a splniť tretí príkaz Desatora. Nie je to otázka len na biskupov, ale aj na kňazov a veriacich. Myslím, že súčasná situácia, ktorú žijeme, je aj výzvou, či netreba nanovo premyslieť, akým spôsobom prežiť, respektíve zasvätiť Pánov deň, aby sme splnili aj tretie prikázanie desatora a možno aj spresnili výklad tretieho prikázania Desatora pre mimoriadne okolnosti.

Ak by veriaci prišiel na omšu, ktorú koná kňaz súkromne, môže mu kňaz zakázať účasť na svätej omši?

Môže apelovať na jeho rozumnosť. Ale sám pre seba si kladiem otázku, nakoľko by som si dovolil urobiť také niečo, že by som ho dal z kostola vyviesť. To by som neurobil.

Mali by sme objasniť, čo je to vlastne rozumnosť. V Škótsku, kde je veľmi podobná situácia ako na Slovensku, biskupi argumentujú, že neexistuje rozumný dôvod, prečo by mali byť kostoly zatvorené, ak neexistuje žiadny dôkaz o tom, že sa po sprísnení opatrení v kostoloch šíri koronavírus. Rovnako argumentovali aj francúzski biskupi, ktorí vo svojej žalobe voči vláde tvrdili, že neexistuje žiadny rozumný dôvod, prečo by v obrovskej katedrále malo byť na omši účastných len 30 ľudí.

Chápem to. Tu je to už na rozhodnutí biskupa. Myslím si, že to, akou mierou posúdi, čo je rozumné a čo nerozumné, je iba na jeho rozhodnutí. K tomu nemám čo dodať.

Prečo ale slovenskí biskupi posudzujú rozumnosť inak ako škótski či francúzski biskupi?

Nemám problém s tým, že existuje rozdielnosť v posúdení. S čím mám trošku väčší problém, je skôr spôsob komunikácie, pretože si myslím, že by to mal byť úsudok alebo rozhodnutie každého jedného diecézneho biskupa. Nemalo by sa o tom nechať komunikovať len hovorcu konferencie biskupov. Veriaci jednotlivých diecéz majú svojho pastiera, ktorý je za nich zodpovedný. Je to ich diecézny biskup a hoci si možno niektorí veriaci myslia, že konferencia biskupov je nadradený orgán biskupovi, nie je to tak. Nadriadeným každého jedného diecézneho biskupa je v rímskokatolíckej cirkvi iba pápež. U gréckokatolíkov je situácia trochu iná, tam je nadriadeným eparchiálneho biskupa metropolita a najvyšším podľa noriem práva pápež. No podľa mňa by mali jednotliví biskupi prevziať iniciatívu. Radi by sme počuli hlas našich biskupov, našich konkrétnych pastierov.

V Kanade to istý biskup údajne vyriešil tak, že kňazom nariadil osobnú karanténu.

Nevidím v tom nariadení zmysel. Čo to je nariadiť karanténu? Každé rozhodnutie musí byť rozumné. Sme v mimoriadnej situácii a tu vždy konfrontujem predovšetkým sám seba a moje konanie v súvislosti s tým, čo robila prvotná cirkev. Vieme, že ísť v prvotnej cirkvi, v časoch prenasledovania kresťanov na svätú omšu znamenalo hrozbu trestu smrti. Svätý Cyprián i emeritný pápež Benedikt XVI. spomínajú prípady, keď sa tak stalo, že kresťanov prichytili na svätej omši. Ich odpoveď bola Non posumus, nemôžeme konať inak, nemôžeme byť bez nedeľnej svätej omše. To znamená, že cítili vo svedomí, že byť účastní a žiť svätú omšu v nedeľu, je pre nich bytostne dôležité, že riskovali aj stratu svojho pozemského života. Z tohto hľadiska sa často zamýšľam aj nad súčasnou situáciou.

Prijmime tento príklad a pokúsme sa o porovnanie s prvotnými kresťanmi a ich situáciou. Niekedy už mám pocit, akoby som ani nebol katolík. Nepotrebujem nedeľnú omšu, ani svätú spoveď, ani eucharistiu i keď predtým sa mi od malička hovorilo, že toto sú veci, ktoré musím vykonávať. Nariadenie však znie, že o sviatosti majú žiadať len tí, ktorí sú v ohrození smrti. Čo teda robiť?

Ak niekto príde na faru v tejto chvíli a požiada, že chce sväté prijímanie, tak prosím pekne pôjdem do kostola a to sväté prijímanie mu dám. Alebo ak niekto príde a povie, že sa chce vyspovedať, tak ja ho vyspovedám. Alebo ak treba vyslúžiť pohrebné obrady alebo sobáš, ja som povinný to urobiť. 

U vás sa to však klasifikuje ako výkon vášho povolania. No ak by veriaceho, ktorý za vami prišiel, niekto udal, tak by mohol dostať pokutu až do výšky 1 600 eur. Dnes, v 21. storočí v demokratickej krajine nemôžem ísť legálne na spoveď a prijať eucharistiu. Nemal by sa teda niekto veriacich zastať?

Vy rozmýšľate v kategóriách demokracie. Ja to vidím z hľadiska duchovnej potreby. Ak to naozaj niekto cíti, že to je jeho duchovná potreba, ja som povinný mu vyhovieť. Je to moja kňazská služba. A ak by ste zaplatili pokutu, tak ja budem prvý, kto sa vás zastane a budem platiť pokutu ja. Opakujem, v žiadnom prípade by som nedovolil, aby veriaci platil pokutu a ja nie. Ja sa musím postaviť tomu tvárou v tvár. Predsa nebude veriaci platiť pokutu za to, že prišiel a požiadal o sviatosť, lebo to cítil a chápal tak, že potrebuje prijať sviatosť. 

Ale mať takýto stav je predsa nesprávne a nespravodlivé. Nemali teda biskupi spraviť niečo viac?

Ja od biskupov neočakávam ani nejaké veľké rokovania s vládou. Nemyslím si totiž, že biskup je nejaký manažér či vyjednávač a my ostatní sme výkonní práporčíci. Nie, oni sú kňazi, pastieri svojho ľudu. Skôr od nich očakávam, že budú vykonávať svoje úlohy v oblasti munus regendi, to znamená úlohy spravovať, munus docendi, teda úlohy vyučovať a munus sanctificandi, teda úlohy posväcovať. My potrebujeme, aby najmä toto robili. Potrebujeme toto vidieť a zažiť, a v tom dodajú aj nám kňazom aj veriacim smelosť, rozvahu…

Viete to povedať aj konkrétnejšie? Čo konkrétne by ste očakávali, že by malo prísť v tomto čase korony od biskupov, aby sa naplnili tieto ich tri úlohy?

Proste to konať. Tým, že biskup ide, že vyučuje, že on sám ide sláviť svätú omšu, že ide medzi veriacich, povzbudzuje a navštevuje kňazov, alebo im zatelefonuje, že ich povzbudzuje, to všetko patrí do rámca tých troch úloh Krista, ktoré má kresťan plniť.

Kritik by vám odpovedal, že to predsa biskupi robia.

Iste, niektorí sa snažia, je ich vidieť i počuť. Ale rovnako je pravda, že po niektorých akoby zľahla zem a nevie sa, kde sú a čo robia. Ide o osobný príklad biskupov, ten naozaj potrebujeme. Posväcujeme, vyučujeme a spravujeme aj svojím príkladom.

Nie je nariadenie našej vlády porušením ústavy alebo Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou? 

Či to je alebo nie je porušením ústavy, je vec, ktorú môže rozhodnúť iba ústavný súd, ak k tomu bude mať dôvod. Ale treba povedať, že zásahy štátu do záležitosti cirkvi sa v dejinách vždy vyskytovali. Štát to vždy robil a netreba si myslieť, že dnes to bude inak. Potom, aj keď sa snažím dôverovať ľudskej spravodlivosti, čo sa mi nie vždy darí, úprimne a dôsledne dôverujem Božej spravodlivosti. Ale rozumiem, áno, treba sa dožadovať aj ľudskej spravodlivosti na svetských a cirkevných súdoch.

Vo Francúzsku vláda nariadila maximálnu kapacitu na omši na 30 veriacich. Tam však biskupi hovorili, že to je závažné porušenie práva na náboženskú slobodu a to isté napokon skonštatoval aj súd, ktorý vláde nariadil, že sa má s cirkvami dohodnúť inak (vláda preto zmenila nariadenie z 30 osôb na omši na 30 percent kapacity chrámu). Francúzski biskupi sa vtedy vyjadrili, že ich povinnosťou je zabezpečiť slobodu náboženského uctievania. Prečo to slovenskí biskupi nevidia rovnako ako francúzski?

Opäť nemám problém s tým, že nezmýšľajú rovnako. Ale otázka, ktorú si musím klásť a hľadať na ňu odpoveď, je pre mňa iná. Svetská vrchnosť má dbať o dobro občanov na tomto svete. To je jej úloha. Cirkev je iná spoločnosť, ktorej cieľom je spása božieho ľudu, to definuje aj kánon 1752 – najvyšším zákonom cirkvi je spása duší, má zabezpečiť dobro duchovné. A teraz tá otázka, kde je tá hranica medzi iniciatívou štátu a zabezpečovaním pozemského dobra a na druhej strane, tým, aby cirkev mohla vykonávať svoju službu a zabezpečovať veriacim duchovné dobrá? Kde je tá pomyselná červená čiara? Alebo poviem to ešte ináč, kam až môže cirkev ustúpiť a kde už musí povedať dosť, lebo už sme za čiarou?

Otázka ale nie je len, kde je tá pomyselná červená čiara, ale či by sa aj naši biskupi nemali viac biť o svoju vec? Veď aj vy sám ste hovorili, že najvyšším zákonom v kanonickom práve je spása duší. No a my predsa vieme, že bez prijímania eucharistie a spovede je spása náročnejšia. Nie sme protestanti, a preto koncil v Tridente v reakcii na reformáciu ustanovil, že kto tvrdí, že nepotrebujeme prijímať sviatosti, je vlastne heretik.

V tomto zmysle s Vami úplne súhlasím. Biť sa za Božiu vec, za vec svojej spásy by sa mali biskupi, kňazi i veriaci. Nemám problém priznať, že máte plnú pravdu, že bytostne potrebujeme prijímať sviatosti, potrebujeme ohlasovať evanjelium spásy, potrebujeme duchovné usmernenia. Je to otázka, nad ktorou by sa mali biskupi, kňazi, ale aj veriaci zamýšľať. A súhlasím s vami, že by sme pre to mali mnohé veci nanovo premyslieť a robiť viac. 

Nemáte pocit, že zrušením svätých omší sme povedali, že sviatosti vlastne človek nepotrebuje? Že dôležitejšie je sedieť doma alebo ísť nakúpiť. V jednom článku autor písal o tom, že môže ísť na smetisko vyniesť smeti, ale nemôže ísť na spoveď vyprázdniť smeti svojej duše.

Áno, článok som zaregistroval, ale priznám sa, že ja by som si takto otázku nikdy nepostavil, že môžem ísť na smetisko a nemôžem sa ísť vyspovedať. Myslím si, že vyspovedať sa môžem ísť, len je otázka, či to chcem. Každý veriaci aj v dnešnej dobe má možnosť ísť sa vyspovedať. Len je otázka, či ide. Verím, že kňazi sú na farách a že tam majú telefón. Treba zavolať a pýtať sa, hľadať cestu, ako sa to dá, nie, ako sa to nedá.

Myslíte si, že žaloba na vládu by mala na ústavnom súde šancu na úspech?

Ak by sa niekto našiel a podal ju, tak by sa ňou pravdepodobne ústavný súd zaoberal a vyriekol nejaké stanovisko. Otázka je, či by to riešil rýchlo. Obvykle sa tie súdy ťahajú roky, nechcem povedať desaťročia. Ja osobne, aj keď som cirkevný právnik a cirkevný sudca, vidím takéto súdne procesy len ako krajnú možnosť. U priateľov to tak nefunguje, že sa súdia. Priatelia sa vedia dohodnúť a nastaviť si rozumné pravidlá fungovania. A štát a cirkev by mali sa správať k sebe ako priatelia.

Povedali ste, že priatelia sa nesúdia, no priatelia si zároveň nerobia ani to, čo spravil štát cirkvi na Slovensku.

Áno, s tým súhlasím. Nechcem nikoho kritizovať ani sa ho dotknúť, no vždy je to aj otázka toho, nakoľko si to dá cirkev diktovať. To nie je len problém štátu, ale aj problém cirkvi.

V predvianočnom čase sa vo viacerých dekanátoch, aj v mojom stalo to, že viacerí kňazi museli ostať v karanténe. V mojej farnosti prebiehali sväté omše len vďaka rodákom, ktorí sú už na dôchodku, alebo nemajú farnosť. Mohol by v takýchto prípadoch dekan zakázať spovedanie, aby mal napríklad dostatok kňazov na vysluhovanie omší počas sviatkov?

Určite nie. Nemôže. Môže povedať len takú vec, aby urobili všetko pre to, aby dodržiavali opatrenia a hygienické zásady, ktoré treba zachovať. Ale rozhrešenie predsa môžeme dať aj na dva metre. Kajúcnik môže byť od nás aj na dva metre. Ale zakázať, to predsa nejde. Ja zákazy nepovažujem za riešenie. A možno sa dotknem aj takej veci, že minulá doba, resp. doba pred koronou, ktorú sme žili, bola veľmi mäkká.

V čom?

V tom, že sme si nežili zle. Keď príde tvrdšia doba, ako napríklad doba bývalého režimu, tá kreuje aj v cirkvi silné osobnosti. A nemyslím len v biskupskom zbore. Môžem menovať Mons. Viktora Trstenského alebo Silvestra Krčméryho, ktorý bol laikom, alebo kardinála Korca, ktorí, keď niečo povedali, tak to malo vážnosť a aj štátne autority sa nad tým zamýšľali. Zase mäkká, pohodlná doba kreuje aj medzi kňazmi, laikmi a biskupmi osobnosti, ktoré sú mäkšie, respektíve nemajú silu, a tým myslím aj seba, postaviť sa zoči-voči a tvárou v tvár a zastať istú líniu a povedať nie takto, ale takto.

Ako prežívate čas odlúčenia od veriacich?

Už som kňazom vyše 30 rokov a kňaz si musí na istý druh samoty zvyknúť. No v súčasných okolnostiach sme už takí samotári, že žijeme ako mnísi či pustovníci. Doba nás tlačí ku kontemplatívnejšiemu spôsobu života. Nie je to teda ani pre kňazov v pastorácii jednoduché, to treba priznať. Náplň kňaza je dnes modlitba, liturgia hodín, čítanie písma, odslúženie svätej omše, modlitba ruženca. Potom je tu práca, teda venovať sa veriacim, pripravovať sa na bohoslužby, zvlášť na nedeľné bohoslužby. Lebo, keď vysielam svätú omšu, musím do pomerne krátkych viet vtesnať výklad evanjelia, čo tiež nie je jednoduché. A je vidieť, či sa na to pripravujem alebo nie. A potom mi treba ísť nakúpiť, pripraviť si jedlo, alebo sa starať o seba, vyprať a tak ďalej. Prídu veriaci, ktorí chcú nejakú službu, povenovať sa im, povzbudiť ich, lebo my nemôžeme byť naladení pesimisticky, zvlášť, keď celá doba, ktorú žijeme, je pesimistická. My potrebujeme dať pozitívny a nádejný impulz, nie ešte viac biť ľudí, lebo doba nás bije dosť. Treba vlievať ľuďom nádej, aby sme v tom temnejšom videní sveta, respektíve beznádeji sveta vliali svetlo viery nádeje a lásky. A to nemôžete robiť, ak takúto nádej nenosíte najprv v sebe samom, ktorú treba čerpať u Boha.

Zdá sa vám, že sa to deje? Sme nádejou?

Tu by som si dovolil zopár poznámok, o ktorých premýšľam sám v sebe. Po prvé si myslím, že by to chcelo, aby sme už teraz premýšľali nad novými formami pastorácie. Všetci sme boli doposiaľ upätí na kostol, na svätú omšu, nehovorím, že to nebolo správne, bolo to správne. Ale pýtam sa, či je správne iba čakať? Nemali by sme akcentovať iný spôsob pastorácie? V minulosti sme možno kládli menší dôraz na rodiny a rodinnú či domácu cirkev. Myslím si, že teraz sa k tomu budeme musieť vrátiť a akcentovať to. Je veľmi dobré, že pápež František vyhlásil Rok svätého Jozefa. To je opäť, ako keby dal dôraz na rodinu.

Ďalej, doposiaľ stálo všetko viac menej na biskupoch a kňazoch. Nemalo by to do budúcnosti byť tak, že to bude viac stáť na rodinách? Alebo na jednotlivcoch, diakonoch, laikoch? Ja si myslím, že diakoni a laici stále nemajú primerané miesto v našej cirkvi. Všetko muselo prejsť odobrením kňaza, odobrením biskupa. Ale však my sme dospelí kresťania.

Po tretie, čakáme, že sa veci dostanú do normálnych koľají. Ale dostanú sa? Budú rodiny viac pohromade, než boli pred pandémiou? Ja si myslím, že život nebude rovnaký ako predtým, ale tvrdší. Že klesne životná úroveň. Ale nateraz sa zdá, že my len čakáme, že sa všetko vráti do normálnych koľají. Obávam sa, že sa to ešte dlho nemusí vrátiť do normálnych koľají. A my aj tak nijaký recept nehľadáme.

Po štvrté, žijeme tu stále viac a intenzívnejšie život osamotenosti. Tá osamotenosť na nás kňazov tiež istým spôsobom dolieha. Zvládame to? Nemal by som preto viac času stráviť na telefóne a poznať svojich veriacich po mene, že im zavolám? „Vážený pane, drahý brat v Kristu, ste zdravý, netreba vám pomôcť?” Nemal by diecézny biskup aspoň hodinu za deň tráviť pri telefóne a zavolať kňazovi: „Pán farár, prosím ťa, vládzeš platiť účty za kostol? Máš z čoho? Si zdravý? Nechýba ti niečo? Môžem ti nejako pomôcť? Chcem ťa povzbudiť ako brat v Kristovi.”? Netreba akcentovať a pripravovať iný spôsob spirituality? Sú to otázky, o ktorých v týchto dňoch premýšľam.

Nie je však takáto cirkev príliš milosrdná? Nechýba nám aj cirkev, ktorá by nám povedala, že máme naďalej prichádzať na liturgiu, prijímať sviatosti a podobne? Nechýba cirkvi trochu viac vyžadovania toho, čo učí?

Rozumiem Vašej otázke. Ale mám ľuďom pripomínať našu ľudskú biedu? Je mojou pastoračnou úlohou pripomínať, že sme prach, že umrieme, že máme veľa nedostatkov? To ľudia predsa sami vedia. To vieme všetci, koľko je v nás biedy. Ja som skôr za to, že pastoračný prístup je o tom, aby som to neriešil až príliš. O tom som napr. čítal u kardinála Martiniho, bývalého milánskeho arcibiskupa, ktorý hovorí, že Jánovo evanjelium nehovorí ani tak o hriechoch, ale predovšetkým hovorí o tom, ako pán Boh miluje svet a človeka, že Boh prišiel na svet, stal sa človekom a vykúpil nás. Toto je to radostné posolstvo a toto je posolstvo, ktoré nezakrýva ani neuľahčuje ťažkosti nášho života, ale pripomína nám, že Boh v tejto našej biede, ľudskej biede nás samých nenechá. Samozrejme, že to musíme hlásať pravdivo a nezakrývať, ak niečo hriechom je, tak máme tvrdiť, že to nie je hriechom. To vždy hriechom je. Ale zdôrazňovať nebudem hriech, ale Božie milosrdenstvo, Božiu lásku.