Jeho poslaním a vášňou je sprostredkovávať živého Boha, ktorý ohromne miluje človeka. Obľubuje loptové kolektívne športy, siahne skôr po brožúrkach ako po knihách, rád varí a skúša nové veci. V kapucínskom kláštore žije trinásť rokov a pred tromi rokmi bol vysvätený za kňaza. Gvardián kapucínskeho kláštora v Bratislave, brat Tadeáš (34), hovorí o kláštornej karanténe, duchovnej službe v čase pandémie, ľudských trápeniach i o tom, ako sa zmieriť s Bohom, keď nie je možné pristúpiť ku spovedi.

Bratislavská komunita kapucínov strávila vianočné sviatky v karanténe, niektorí bratia zápasili s koronavírusom. Ako to u vás v kláštore vyzeralo?

V povinnej karanténe sme boli od 12. decembra. Zlé bolo, že keď sme mali ísť na testy, štyrikrát bol niekto nový pozitívny. Preto sa nám karanténa predlžovala. Brata, ktorý bol pozitívny, sme presťahovali do izby, kde mal svoje WC a sprchu. Vždy sme pridelili niekoho, kto sa oňho staral, ak bolo niečo treba, a nosil mu jedlo. Ja som väčšinou ostal pri tom, že som volal bratom, ako sa majú a čo potrebujú, a modlil sa. Nikto nemal priebeh, ktorý by ho dohnal do nemocnice. Stratili čuch, mali slabosť, nejaké teploty, no nie extrémne.

Na Štedrý večer sme každému, kto bol chorý, priniesli večeru s darčekom ku dverám a zaspievali koledu. V niektorých okamihoch bola situácia napätá, lebo sme stále museli meniť naše plány. Pri štedrovečernom stole sme sa smiali. Top darček bol, keď brat chcel pod stromček zdravie a dostal najnovšie číslo časopisu Zdravie (smiech).

Foto: Matúš Zajac

Pociťujete to, že ste teraz ako komunita intenzívnejšie spolu, aj ako výzvu? Ak áno, v čom a ako to zvládate?

Pravdepodobne tak ako iné domácnosti, aj my sme viac spolu a teda aj viac narážame a musíme si vyjasnovať veci. Niekedy to zaškrípe a po pár dňoch a spoločných modlitbách sa zasa učíme vzájomne sa prijímať. Myslím si, že Boh nám ukazuje, ako málo vieme milovať. A v tomto čase to je silno vidieť. Ja tento čas hodnotím veľmi pozitívne. Núti ma prichádzať k Bohu a prosiť o milosť milovať aj toho brata, ktorý mi až tak nesedí. Prinútilo ma to upraviť svoj osobný režim a pridať na časoch modlitieb. Čím sme viac s Bohom, tým sme citlivejší, vnímavejší na jeho podnety a prejavy pozornosti. Raz som sa tak posťažoval, že nie je sneh, a na druhý deň to nebola pravda. Takto reálne a konkrétne Boh koná v maličkostiach. Len treba byť vnímavý.

Situácia nám prináša možnosti pracovať v kláštore a ako sa hovorí, je tu roboty ako na kostole (úsmev). V prvej vlne sme prerobili ozvučenie a vymenili vstupné schodisko. Pokračujeme ďalej v úpravách kláštora. Taká pikoška, keď bol druhý brat pozitívny, ostrihal som si bradu, ktorá sa mi páči, ako prejav, že Bohu dávam to, čo som „pestoval“ viac ako tri roky. Verím, že Boh sa aj nad takýmto prejavom milo pousmeje (úsmev).

Foto: Matúš Zajac

Ako sa vyrovnávate s opatreniami a obmedzeniami aktuálnej situácie v oblasti vašej služby?

Nemôžeme spovedať, ale môžeme telefonovať a počúvať ľudí a byť im nablízku. Nemôžeme slúžiť verejné sväté omše, ale môžeme vysielať, a tak povzbudzovať a sprostredkovať stretnutie s Milovaným aj cez približne polhodinovú dennú adoráciu. Samozrejme, aj v osobnej modlitbe za ľudí. Vždy v sobotu všetci kňazi slúžia svätú omšu za našich rodičov, súrodencov, ľudí, ktorí k nám chodia do kostola, ktorí nám pomáhajú, podporujú nás duchovne alebo materiálne, za dobrovoľníkov, príbuzných a známych a tých, čo to potrebujú. Takýto úmysel majú bratia nielen teraz počas obmedzenia, ale aj počas bežného roku. Je to tak v každom našom kláštore na Slovensku. Bratia pokračujú aj v online stretnutiach a prípravách ku sviatostiam dospelých a šiesti učíme náboženstvo. Nezisková organizácia Doma u Kapucínov (DuK), ktorú zastrešujeme a sú v nej zapojení aj bratia, funguje za prísnych hygienických opatrení. Potraviny roznášame spolu s dobrovoľníkmi viac ako šesťdesiatim rodinám.

Spomínate telefonické rozhovory s veriacimi. Riešite s nimi ťažkosti spojené s pandémiou?

Ľudia chcú prežiť. Boja sa smrti, aj toho, že stratia prácu, a sú „na prášky“. Psychológovia majú preplnené ambulancie, nemocnice zlyhávajú a Tesco spokojne funguje a hocikto si tam môže nakúpiť. Ste meter od predavačky a premelie sa tam kvantum ľudí. Berieme človeka tak, že potrebuje iba jesť. Zabúdame, že človek je telo, duša, duch, a kňazi sa nemôžu porozprávať s človekom. Ak čakáme, že toto na človeka nijako nezapôsobí, sme veľmi naivní. Ľudia hľadajú spôsob, ako byť vypočutí. Myslím si, že keby som zavesil na internet, že som pozitívny, ale viem spovedať vonku s odstupom dva metre a s rúškom, ľudia budú chodiť. Ľudia sa boja niečoho úplne iného a potrebujú svoje vnútro dať von.

Riešite teda s ľuďmi aj problémy v manželstve, vo vzťahoch? Alebo sú to skôr strachy z toho, čo bude?

Je to celé o vzťahoch. Ľudia sú spolu zavretí a zrazu to, čo neriešili, čo im neprekážalo, je vidieť. Ak doposiaľ o tom spolu nekomunikovali a riešili len povrchné veci, ktoré vyskakovali, teraz sú nútení riešiť veci, ktoré sú oveľa hlbšie, oveľa viac sa ich dotýkajú a sú s nimi v kontakte stále. Keď človek nie je naučený si sadnúť a vypočuť jeden druhého, kto to ako vníma, nepočúvame sa, len sa hádame, a potom napätie rastie. Priznávam sa, že nemám odvahu zavesiť niekam verejne svoje telefónne číslo, lebo by som ten nápor nezvládal.

Foto: Matúš Zajac

Ako reagujete na trápenia, s ktorými sa vám ľudia zverujú? Čím je možné ich povzbudiť?

Vidím, že rady typu „Pán Boh vás miluje, nebojte sa, bude to dobré” človeku nestačia. Som veľmi rád, že som absolvoval kurz kresťanského koučingu a viem ľudí vypočuť. A niekedy človeku naozaj stačí, že ho len vypočujem a som ticho, a on mi povie: Ďakujem. Nepotrebuje radu. Len sa potrebuje porozprávať s niekým, koho nevidí 24 hodín denne. Už len to, že mu neskáčem do reči, že mu nedávam rady, mu pomáha. A keď položím otázku, ktorá mu otvorí nejaký nový obzor, je vďačný. Dávať všeobecné rady je málo účinné a možno aj zbytočné, ale vypočuť ho a dovoliť mu, aby hľadal svoj spôsob riešenia, je niečo, čo človeka veľmi mení.

Začiatkom novembra sa na facebooku objavila informácia o tom, že chodíte ulicami Starého mesta a ste k dispozícii na spoveď či duchovný rozhovor. S akými reakciami ste sa stretli? Využili ľudia túto možnosť?

Ľudia mi mnohokrát písali aj na facebook, aj na stránku otázky, kde sa nachádzam, kde budem. Naschvál som konkrétne neodpovedal, len párkrát som napísal, že budem na tej a tej ulici, keď sa niekto chcel a potreboval stretnúť. Ľudia, ktorí len hľadali a chodili z kostola do kostola, ma aj zastavili a pýtali sa, kde sa dá vyspovedať. Tak som ich vyspovedal ja. O tomto bol môj zámer, nechcel som ľudí naháňať. Povedal som len: Bože, idem von a ty si pošli, koho chceš. Kto chce, ten ma nájde. Tí, ktorí ma našli, boli šťastní, a niektorí mi vyslovene povedali, že ma cielene hľadali, lebo chceli ísť na spoveď, ale nie do kostola. Lebo sa v sakrálnom priestore necítia dobre, po niekoľkých rokoch bádaní, hľadaní viery, sa necítia hodní tam ísť.

Brat Tadeáš v uliciach Starého mesta. Foto: facebook/Kláštor kapucínov Bratislava

Takže to bolo do určitej miery spojené aj s istým druhom evanjelizácie?

Pripomenulo mi to začiatky, keď som nosil habit a vnímal som, ako ľudia na mňa pozerajú, lebo chodiť v štóle tiež nie je bežné. Ale nestretol som sa s nijakou negatívnou reakciou. Inšpiráciou mi bol jeden brat, ktorého som videl vo Viedni. Sedával v parku a spovedal. Bol som ešte študent a vtedy som si povedal: Toto by som chcel. Byť k dispozícii úplne každému. Až neskôr som si uvedomil, že tento sen mi Boh naplnil takto.

Chystáte sa opäť do ulíc, ak to opatrenia umožnia?

Uvidíme, ako sa veci vyvinú, aký bude záujem, či sa bude dať, aby ľudia prišli na spoveď k nám do záhrady. Ak sa bude dať chodiť sem, nemám potrebu robiť niečo špeciálne. Vtedy to bolo o tom, že keď to klasické nemôžem, hľadám, čo môžem. Budem jednoducho hľadať možnosti, ako byť čo najviac k dispozícii. Ak to bude v kláštore, tak to bude v kláštore. Ak vonku, tak vonku.

Máte v tomto období skúsenosti s tým, že veriaci majú na vás mimoriadne požiadavky? Nejaké špeciálne pozitívne či negatívne zážitky?

Ľudia sa pravidelne pýtajú, či sa dá prísť na spoveď. Žiadajú odslúženie svätej omše. Tiež rôzne typy pomoci materiálnej aj finančnej a duchovnej. Ľudia mi píšu o rôznych ťažkých situáciách spojených s obmedzeniami aj chorobou. Odslúžil som svätú omšu a modlil sa. Boh mi aj takýmto spôsobom ukazuje to, že je dôležité modliť sa za ľudí a že to má význam a silu. Pomáha to nielen im, ale aj mne. Dostávam aj boľavé maily typu: Čoho sa bojíte? Koho poslúchate, Boha alebo štát? A podobne.

Medzi penitentmi ste známy tým, že na konci spovede rád rozdávate ľuďom bonbóny. Čo vás k tomu vedie? Má to nejaký hlbší zmysel alebo je to len milá pozornosť?

Pre mňa je to veľmi jemný, možno až „trápny“ symbol toho, čo Boh robí a ako miluje človeka. Hľadal som, ako vniesť do sviatosti zmierenia to, aby ten človek naozaj odchádzal šťastný. Je super, ak človek pochopí, že to nie je o pocite. Ale sme ľudia a taký jednoduchý prejav – nech sa páči, to je pre vás – vidím, ako ľuďom žiaria oči a sú šťastní. Keď niekto povie, že nemôže, lebo má cukrovku a podobne, tak mu poviem, nech spraví niekomu radosť. „Aha, dobre, ďakujem.“ Ľudia aj vďaka tomuto zistia, že som človek ako oni, viem sa usmiať a spraviť pekné gesto, ktoré ma stojí veľmi málo a má veľmi veľký efekt.

Momentálne ľudia nemajú možnosť pristupovať k sviatosti zmierenia. Čo môžu robiť, keď cítia potrebu zmieriť sa s Bohom? Existuje alternatíva spovede pre tento čas?

Zvykli sme si, že sa hocikedy dostaneme ku kňazovi a vyspovedáme sa, no neriešime podstatu sviatosti zmierenia. Väčšinou nás netrápi, ako je to medzi Bohom a nami, alebo nami a druhými, ale to, že my sa cítime zle. Preto prichádzame a chceme odpustenie a po spovedi sa cítime lepšie. Keď sa tak necítime, máme pochybnosti, či bola spoveď dobre vykonaná. Realita spovede však nie je o emóciách. Je o tom, že verím, že mi Boh prostredníctvom kňaza odpúšťa hriechy. Je o viere. Aby som sa zmieril s Bohom, potrebujem pomenovať svoj hriech, vyznať, že je mi to ľúto a viac to v živote nechcem. Aj Vatikán vydal inštrukcie, že v čase pandémie, keď sa nedá dostať ku klasickej sviatosti zmierenia, kontakt s Bohom vieme stále spraviť, no je to ťažšie. Zmieriť sa s Bohom je, že poviem: Je mi to ľúto. A potrebujem uveriť, že Boh ma miluje a že mi odpúšťa. To je najťažšie. Uveriť tomu, aj keď to nepočujem od kňaza. Neskôr, keď to bude možné, vyznám sa z hriechov aj na spovedi.  

Foto: Matúš Zajac

Tieto dni sú pre mnohých aj skúškou viery. Niektorí sa na Boha dokonca hnevajú, sú sklamaní či strácajú dôveru v jeho dobrotu a moc. Máte pre nich nejakú radu, povzbudenie, ako takouto skúškou prejsť?

Povedať úprimne, ako to cítim: „Bože, nevnímam ťa, nevidím ťa, ako si toto všetko mohol dopustiť, som na teba naštvaný, som nervózny alebo mám úzkosť.“ A zrazu zistím, že Boh ma počúva. Len potrebujem prekonať strach – toto môžem Bohu povedať? Modlitba je rozhovor. Rozhovor v domácnosti niekedy znamená, že sa kričí. Alebo že hodíš niečo o zem. Aj to je rozhovor. Ukazujem Bohu, že som na tom zle. „Učili ma, že si milujúci Otec, tak s tým niečo rob!“ A aj ten milujúci Otec povie: „Konečne si dokázal povedať, že si na tom úplne zle.“ Pravda nás oslobodí. Povedz konečne Bohu, čo skutočne cítiš. Aký bude výsledok, neviem. No myslím si, že cesta pravdy a úprimnosti je veľmi dôležitá. Veď Ježiš sám hovorí: „Ja som cesta, pravda a život.“

Je niečo, čo vám v tomto čase, možno aj skrze koronu, Boh hovorí?

Mne Boh hovorí, že ma má rád. Aj keď je to ťažké a náročné, keď z môjho vnútra vychádzajú na povrch veci, ktoré by som nechcel, vnímam, že Boh ma má rád aj takého. Učím sa tomu veriť. Je to ľahšie vtedy, keď sa aj ja cítim dobre. Prichádzam na to, že Boh mi nikdy nechce zle, lebo aj keď sa spätne pozriem na veci, na ktoré som nadával a ktorým som sa bránil, s odstupom času vidím, že Bohu vďaka. Učím sa Bohu dôverovať.

Minule som sa pri adorácii pozeral na eucharistiu, no v pozadí bol kríž. Zistil som, že keď prídem pred Ježiša s tým, že toto mi prekáža a tamten mi prekáža, On sa z toho kríža len pozrie a ja vidím, ako trpí On a v podstate ma odzbrojí. Že toto sú hlúposti. Neostáva mi nič iné, len povedať mu, že má pravdu. „Riešim hlúposti a len chcem, aby mi bolo dobre, aby som ja netrpel. A pozerám sa na Teba, ktorý si na kríži a trpel si za mňa. Prišiel si ma učiť, čo je to láska, a ja chcem lásku, ktorá ovieva mňa, a nie lásku, ktorú mi ukazuješ Ty – že trpíš.“ Boh niekedy nehovorí nič, len ma odzbrojí v mojich nadávkach a nepokojoch, a zistím, že nemám čo povedať, len: „Bože, uč ma to, pre čo si prišiel na zem.“

Eva Hrešková a brat Tadeáš. Foto: Matúš Zajac

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.