Kňazské povolanie nie je len o duchovnej službe v kostole či spovednici, ale aj o fyzickej práci v momentoch, keď je najviac potrebná. Na východe sa začiatkom mesiaca desiatky kňazov bez nároku na akýkoľvek honorár pustili do odbremenenia vyťaženého zdravotníctva. Vidno ich všade, od skladov až po prvú líniu. S jedným z nich som sa bol pozhovárať.

Cestovanie na východ Slovenska počas tvrdého lockdownu môže byť nečakaný zážitok. Radosť z neho však opadá pri uvedomení si faktu, že cieľovou destináciou je miesto, ktoré sa stalo symbolom toho, prečo sa mu politické špičky venujú aj na Slovensku – preplnená nemocnica.

Reč v našom príbehu je o tej prešovskej, kam som sa zo západného Slovenska vďaka vyľudneným diaľniciam, pripomínajúcim notoricky známe scenérie z westernových filmov, presunul tempom, ktoré by za iných okolností zaváňalo porušením dopravných predpisov.

Pri vstupe do jej areálu som sa telefonicky ozval človeku, vďaka ktorému som túto cestu meral. „Spoznáte ma podľa dlhej brady,“ zakončil náš krátky iniciačný rozhovor, zaplnený najmä mnohými údajmi potrebnými na navigovanie na presné miesto stretnutia. Fakultná nemocnica J. A. Reimana je viac ako jedna či dve budovy. Je skôr malým zdravotníckym mestečkom, kde sa nachádza množstvo samostatne stojacich oddelení, pavilónov či špecializovaných centier od A po Z.

Sklady aj prvá línia

Po obligátnom zmeraní teploty a preukázaní sa účelom návštevy som zaparkoval priamo v areáli. Pár desiatok metrov ďalej, pred niekdajšou geriatriou, ma už čakal môj respondent. Kňaz Dalibor Ondrej pôsobiaci vo farnosti Veľkej Lodiny. Hovoril pravdu, podľa brady ho naozaj bolo poznať, bez ohľadu na to, že som si ho v podstate nemal s kým pomýliť.

Za Ondrejom som však neprišiel pre jeho duchovné služby, ale spoznať ho v trochu atypickej, svetskej pozícii. Je jedným z desiatok kňazov východného Slovenska, ktorí sa začiatkom roka rozhodli vyhrnúť si rukávy a na vrchole krízy pomôcť personálu preťažených zdravotníckych zariadení.

On sám je koordinátorom prešovskej skupinky. Zvyšní sa dočasne usídlili napríklad v Košiciach, Bardejove, Svidníku, Snine, Trebišove či v Humennom. Tam podľa aktuálnej potreby pomáhajú pri vstupoch do nemocníc, kde merajú telesnú teplotu, vykonávajú rôzne administratívne úkony, vypisujú formuláre a vidno ich aj v skladoch s medicínskym materiálom a vybavením. Osobitnou skupinou sú farári, ktorí slúžia priamo na COVID oddeleniach.

Rezervy stačia, no za bežných okolností

„COVID poschodia sú tu štyri,“ vysvetľuje mi kňaz súčasné obsadenie budovy v minulosti určenej na pomoc tým najstarším pacientom, a dnes tým najviac skloňovaným. „Ale neviem presne ktoré, majú to trochu poprehadzované,“ dodáva a skúša hádať čísla poschodí. V duchu si aj z pozície nealarmistu vravím, že na ochorenie, ktoré sme pred vyše rokom nepoznali, to nie je málo. „Majú vytvorené rezervy pre akútne prípady, ale neviem, ako by to bolo, keby sa stala nejaká hromadná nehoda autobusu alebo niečo podobné,“ zamýšľa sa. V čase mojej návštevy v tomto zariadení ležalo okolo 90 COVID pacientov.

Budova s COVID oddelením. Foto: archív autora

„Usmerňujeme ľudí pri vstupe do nemocnice a meriame im teplotu. Najmä v týchto mrazoch bolo lepšie, že nás bolo viac a mohli sme sa prestriedať. Traja kňazi a jeden diakon, ktorým to zdravotný stav umožňuje, pomáhajú na COVID oddeleniach. Na ne-COVID oddeleniach dlhodobo chorých, geriatrie a onkológie máme po jednom kňazovi, v nemocničnom sklade vypomáhajú dvaja kňazi,“ vysvetľuje mi podrobne.

On sám dva dni vypomáhal priamo na oddelení s infikovanými pacientmi, kde mal na starosti administratívu, a počas celej šichty v nepriedušnom ochrannom obleku vydržal bez jedla, pitia a potreby ísť na toaletu. „Ale neviem si predstaviť fungovať takto dlhodobo, je to veľmi náročné,“ vraví s rešpektom o členoch personálu, pre ktorých je práca v nepohodlnom odeve každodennou realitou už niekoľko týždňov. Neskôr dodal, že títo pracovníci majú zabezpečenú bavlnenú spodnú bielizeň priamo od nemocnice, nakoľko bývajú extrémne spotení aj v zimných mesiacoch. Chvalabohu.

Nahrádzajú pacientom kontakt so svetom

„Neviem akým zázrakom sa stalo, že mi dali do rúk pero a papier a povedali, že budem koordinátorom prešovskej skupiny kňazov,“ začudoval sa po tom, ako sme sa z exteriéru presunuli do vstupnej haly, kde jeho pracovisko predstavoval malý pult s pár základnými vecami. Angažovanie tohto druhu pritom nie je úplne nové, nakoľko on a niektorí iní kňazi pomáhali ako dobrovoľníci už pri prvom plošnom testovaní v novembri.

Pracovisko otca Dalibora Ondreja. Foto: autor

Korene spojenia duchovných a nemocníc pritom siahajú oveľa ďalej do minulosti a aj na Slovensku už dlhé roky máme klasických nemocničných kňazov. Ale zdravotníci si tento nový druh kooperácie podľa Ondreja pochvaľujú najmä v tom zmysle, že ich prítomnosťou sa vylepšila atmosféra v oddeleniach.

„Nahrádzame zdravotníkom aj pacientom kontakt s vonkajším svetom, pomáhame so sanitárnymi prácami, lebo nemáme zdravotnícke vzdelanie, vysluhujeme duchovné sviatosti. Veľa sa rozprávame s pacientmi a snažíme sa ich priviesť na iné myšlienky, lebo ležať celé dni na posteli v obklopení ľudí v skafandroch veľmi neprospieva psychike,“ opisuje Ondrej azda najhodnotnejší rozmer svojej práce.

Nie trest, ale výzva

Ako sme stáli oproti sebe niekoľko poschodí pod COVID oddeleniami, prišiel čas na otvorenie malého filozofického okienka. Ondrej odmieta koncepciu niektorých kresťansky založených ľudí, ktorá vraví, že nový koronavírus je trestom od Boha a stavia ho skôr do roviny civilizačnej výzvy. „Nie som nadšený, keď niekto pandémiu prezentuje ako útok na veriaceho človeka, pretože vírus nerozdeľuje medzi náboženským presvedčením. Vo všetkých príležitostiach je možnosť pokušenia aj víťazstva,“ dodáva s tým, že nie vždy možno nájsť vinníka každej ťaživej situácie. Niektoré okolnosti sú skrátka také, aké sú.

„Čau, ako?“ pýta sa kňaz neznámeho muža, ktorý mal namierené k východu z budovy. „Lepšie,“ odvetil mu pán s miernym povzdychom. „Je tam menej ľudí?,“ kladie otázku Ondrej a dostáva kladnú odpoveď. „To som rád, večer čakaj e-mail,“ končí sa konverzácia. Dozvedám sa, že šlo o diakona, ktorý odchádzal priamo z COVID oddelenia. Zároveň tým padla odpoveď na moju pripravovanú otázku, či už máme vrchol pandemickej krivky za sebou a či sa klesajúce štatistické ukazovatele prejavujú aj v praxi, v menšej vyťaženosti nemocníc.

„Tí, čo pracujú na COVID oddeleniach, si dohadujú svoje pracovné zmeny priamo so sanitárnymi sestrami. Ale my ostatní sa striedame a robíme si rozpisy na celý týždeň, ktoré si posielame. Tiež sa ubezpečujeme, či niekto náhodou neochorel, a riadime sa naďalej podľa rozpisu,“ približuje kňaz obsah večerných e-mailov.

Personál pri práci. Foto: autor

Keď smútok strieda smiech

Počas práce v prostredí, ktoré sa, pochopiteľne, asociuje najmä so smútkom a bolesťou, však zažil aj úsmevné momenty. Atmosféra radosti napríklad zavládne vždy, keď si blízki prídu pre svojho príbuzného, ktorý svoj zápas vyhral. „A to je jedno, o aké nemocničné oddelenie ide,“ dodáva.

„Ďalšiu veselú situáciu som zažil, keď som pracoval na bráne a pýtal sa ľudí, na aké vyšetrenie idú a či nemajú nejaké príznaky. Po určitom čase išla pani, ktorá odpovedala, že sa ide dať zaočkovať, ale ja som automaticky spustil klasické otázky o potenciálnych príznakoch a potom mi došlo, že ide na očkovanie. Povedal som jej teda, že zrejme žiadne príznaky mať nebude a môže prejsť, ale ona mi odvrkla, že práve očkujeme lekárov, a nie debilov,“ opisuje Ondrej, pričom situáciu vyhodnocuje s nadhľadom. „Možno sa len zle vyspala.“

Z nášho dialógu, ktorý stále osciloval niekde medzi všeobecnou situáciou s ochorením COVID a jeho dočasnou každodennou prácou, vyplynulo, že nastal určitý posun vo vzťahu občana a zdravotníctva. Pred pandémiou sa nás podľa Ondreja medicína týkala najmä vtedy, keď sme potrebovali určité vyšetrenie či zákrok, no teraz má vraj problém presah nie len na COVID pacientov, ale aj na nás všetkých.

Nie som ten typ, ktorý by všetko negoval

„Pandémia ukázala veľmi veľa pravdy. O spoločnosti, o nás samých, o vzťahoch a charakteroch ľudí a o tom, ako sa dokážu správať. Či myslia len na seba alebo dokážu rešpektovať aj to, že niekto môže potrebovať pomoc. Zo začiatku sme tlieskali zdravotníkom, robili nákupy starším. Niekde to pokračuje, inde nie. Vieme sa nadchnúť a zapáliť pre nejakú vec, ale tak rýchlo vieme aj zhasnúť. Chýba nám trochu vytrvalosti,“ nazdáva sa.

Ochorenie pritom kurióznejším spôsobom zasiahlo aj do jeho osobného života. Od prvého júla ho príslušný arcibiskup poslal na nové pôsobisko, no kontakt s veriacimi má veľmi obmedzený a vzájomné spoznávanie sa vo farnosti sa sťažuje. „Boli sme zvyknutí napríklad na požehnávanie domov na Troch kráľov, ale teraz nebolo nič z toho. To bola vynikajúca príležitosť spoznať tých ľudí doma,“ sťažuje sa, no stále s pokorou.

So zákazom účasti verejnosti na bohoslužbách však podľa vlastných slov nemá najmenší problém. Rozumie síce presvedčeniu, podľa ktorého je to pre duchovný život dôležité, no táto situácia vraj nie je taká raritná a vo svete je obmedzená omša bežná, či už v dôsledku vojen alebo prírodných katastrof. „Nie som ten, ktorý by šiel všetko negovať. Pozerám sa na to, čo dobré sa dá z toho vyťažiť pre seba, pre spoločnosť či pre svoj duchovný život,“ vraví s tým, že počas práce má napríklad množstvo času na čítanie kníh, keď ľudia práve do zariadenia neprichádzajú.

Usmerňovanie prichádzajúcich pacientov. Foto: archív autora

Stačil jeden moment

Azda najsilnejší zážitok mal Ondrej v nemocnici v súvislosti s istým mužom z Prešova, s ktorým sa osobne poznajú a ktorý mal oboch rodičov naraz hospitalizovaných na COVID oddelení. Vo chvíli, keď už jeho mame nebolo pomoci, sa mu tento pán ozval. „Povedal mi, počuj, máš tam kolegu, odkážte rodičom, že ich máme radi,“ uviedol smutne s tým, že šlo o niečo, čo im nemohol povedať osobne, lebo by ho do izby nepustili. „Už len táto jedna skúsenosť je to, prečo som tu ochotný byť, dokým budem môcť,“ dodáva odhodlane.

Zhodou náhod zmienený muž, vo veku zhruba 50 – 60 rokov, o pár minút vkročil s taškou do budovy nemocnice. Z jeho slov, ktoré si začal s kňazom vymieňať, bolo poznať, že odchod jeho mamy v pokročilom veku na onen svet prijal vyrovnane. „Nepustili ho, lebo sa mu zhoršilo dýchanie, srdce je ale v norme, no zhoršili sa mu obličky,“ spustil muž o svojom stále žijúcom otcovi, ktorý podstupuje bližšie nešpecifikovanú injekčnú liečbu. Neskôr ho čaká tabletková, a ak vraj zaberie, otca by mohli prepustiť.

„Vieš, čo mi povedal? Počúvaj, ak ma nezoberieš domov, vydedím ťa,“ vraví Ondrejovi s úsmevom na tvári. Otcovi je v nemocnici podľa jeho slov už dlho. „Jemu by stačilo, ak by sa dožil toho, keby išiel ešte raz na chalupu,“ zmieňuje sa muž o svojom otcovi, ktorého vek kolíše možno okolo osemdesiatky. „Uvidíme, to už je v Božích rukách, ani nie v doktorových,“ uzavrel ich spoločnú tému.

O kloktaní slivovice

Stojac pri nich s vedomím, že už takmer všetko podstatné zaznelo a ja sa nikam neponáhľam, som ďalej počúval ich dialóg. To sa síce nepatrí, ale vzhľadom na relatívne stiesnené podmienky vo vstupnej hale sa tomu nedalo vyhnúť.

Obaja sa napríklad posťažovali na nelogickosť niektorých vládnych opatrení a chaos, s akým sa prijímajú. Reč prišla aj na otváranie škôl, ku ktorému by sa malo pristúpiť za podmienok COVID testov žiakov absolvovaných pomocou kloktania. „Ja by som bral kloktanie, ale slivovicu keby dali, kto by proti tomu protestoval?“ zahlásil Ondrej. Neskrývajúc svoj smiech som si uvedomil, že dnes z tretieho najväčšieho slovenského mesta odcestujem s lepšou náladou, ako som pôvodne očakával.

Krátko po tom, ako som si fotil pozornosti v podobe sladkostí pre zdravotníkov a ako sa spomínaný pán rozlúčil, sa mi Ondrej posťažoval na celkovú atmosféru v našej vysokej politike. „Je normálne, že opozícia sa bije s koalíciu za normálneho stavu, ale keď už oni medzi sebou sa nevedia nejak zorientovať, že kde je sever, tak mi to príde až tragické. Nie komické, ale tragické,“ vyhlásil.

Pozornosti určené pre zdravotnícky personál. Foto: archív autora

Fotografia bez koláčikov

Do priestoru vzápätí vstúpil chlap, ktorý mohol mať približne 20 rokov a držal si oko. Vďaka tomu ani nebolo treba skúmať, ktorého špecialistu hľadá. „Choďte na tretie poschodie, na očnú pohotovosť,“ usmernil ho Ondrej a ukázal mu schody, po ktorých sa na miesto dostane.

Svoj zmysel pre humor v sebe nezaprel ani vtedy, keď som mu ozrejmil, že do článku potrebujem jeho fotografiu. „Môže byť s tými koláčikmi?“ spýtal sa ma zo srandy s vedomím, že z takejto veselej fotografie nič nebude. Keď sme našli aké-také vhodné miesto na vyhotovenie záberu, kňaz po oslovení pani sediacej na informáciách prejavil ďalšiu zo svojich zaujímavých schopností – rýchlo prepnúť zo slovenčiny do východoslovenského nárečia.

„Idzete se so mnou odfotic?“ opýtal sa ženy, ktorá bola po celý čas schovaná za okienkom, kde plynula jej 12-hodinová služba. Jej výraz po tejto otázke bol veľavravný. „Taka je šumna a nechce se,“ povzdychol si vtipne. „Veď vo fotošope upravíte,“ uviedol po krátkom pózovaní.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0