Deti sú vystresované, pomôcť im môžu poradenské centrá. Rodičia by mali byť trpezliví a s deťmi o všetkom komunikovať, hovorí riaditeľka odboru inkluzívneho vzdelávania Svetlana Síthová.

Uskutočňujú sa výskumy, ktoré sú zamerané na psychologické a vzdelanostné zmeny u žiakov v dôsledku dištančného vzdelávania? Ak áno, aké sú ich výsledky?

Ministerstvo školstva má výsledky najmä z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, ktorý sa týmto javom zaoberá. Zatiaľ je výskum v procese zberu dát, takže komplexné výstupy ešte nemáme. Sme však neustále v kontakte s poradenskými zariadeniami, ktoré registrujú zvýšenú potrebu žiakov o ich služby, čo nepriamo potvrdzuje, že dopad na emocionálne prežívanie detí existuje. V akom rozmere, zrejme zistíme, keď sa vrátime do bežného režimu fungovania. Množstvo psychológov z poradenských centier a priamo zo škôl predikuje, že tie zmeny a dopady budú nemalé.

Môžeme podľa vás očakávať, že deti budú v budúcnosti vo väčšej miere potrebovať psychologickú pomoc?

Pomôžem si výskumami zo zahraničia, kde máme parciálne závery. Žiaľ, áno. Netýka sa to len detí, ale nás všetkých. Stresový faktor vidieť na nás dospelých a tiež na deťoch, ktoré sú ešte citlivejšie na rôzne zmeny. Tým, že ide o situáciu, ktorú naše generácie nezažili, dopady určite pozorovať budeme. Z historického hľadiska spoločnosť zažívala rôzne pandemické epochy, ale bola to iná generácia detí než je dnešná. V minulosti neboli deti atakované takou masovou informovanosťou o tom, čo sa deje. Naše deti tieto informácie majú vo veľmi veľkom rozmere a nemôžeme ich ochrániť. Trvá to príliš dlho na to, aby sme sa s nimi nerozprávali o tom, čo sa deje.

Aké bude mať dištančné vzdelávanie dopady na ich opätovné začlenenie do kolektívu?

Závisí od toho, aký ten žiak je. Deti, ktoré sú extroverti a potrebujú byť v spoločnosti, majú predpoklad viac sa tešiť z návratu medzi deti. Introverti, ktorí sa potrebujú učiť byť v kolektíve, ale aj žiaci s rozmanitými potrebami, môžu mať rôzne väčšie problémy. Budú musieť mnohé zručnosti, napríklad v rámci sociálnych vzťahov, komunikácie či fungovania v režime školskej triedy, nadobúdať do istej miery nanovo.

Ako to vnímajú učitelia?

Naši učitelia vždy boli okrem učiteľov aj bútľavou vŕbou, oporou, tútorom aj psychológom. Teraz sa nimi stávajú ešte viac. Po návratoch detí do škôl bude sociálny rozmer nemenej dôležitý než edukácia. U niektorých detí a žiakov sa môžu objaviť problémy s návratom do kolektívu, respektíve do školského režimu ako takého. Keď si my, dospelí, predstavíme, aký náročný je pre nás návrat do pracovného procesu po pár týždňoch dovolenky, vieme približne určiť, čo musia prežívať deti.

Aký je dopad dištančného vzdelávania na sústredenosť detí?

Komplexne možno povedať, že aj deti a žiaci, ktorí predtým nemali ťažkosti so sústredením, ich teraz majú. Žiaci, ktorí sa predtým radi učili, majú k učeniu zrazu odpor, lebo je to monotónne, chýba im dynamika na hodinách a osobný vklad pedagóga. Z pozície ministerstva ako aj našich priamo riadených organizácií ide o prirodzený sprievodný aspekt a preto už v prvej vlne bola reakcia v redukcii rozsahu učiva. Napriek tomu si uvedomujeme, že je nemalá časť žiakov, u ktorej ťažkosti v sústredení pretrvávajú, či dokonca narastajú.

Môžete porovnať stres, ktorý zažívajú pri prezenčnej a dištančnej forme vzdelávania?

Nemáme na to ukazovatele, ale z praxe môžem povedať, že stres pri dištančnom vzdelávaní je väčší. Deti sa neučia priebežne, ale nárazovo, čo nezanechá také dlhodobé pamäťové stopy. Stres sa navyše prenáša na rodičov, ktorí sú teraz v role učiteľov, a preto ich adolescenti menej rešpektujú. Menšie deti sú v strese, keď im vypadne mikrofón či kamera. Tým, že to trvá dlhšie, sa stres stáva menším, ale permanentným. Dlhodobý stres je pre telo horší ako jednorazový intenzívny, lebo má vplyv na fungovanie celého organizmu.

Môže sa to odraziť na schopnosti zvládať v budúcnosti stresové situácie?

Na to sa mi odpovedá veľmi ťažko, nemám z čoho vychádzať, ide len o domnienky. Čokoľvek, čo predikujeme, by malo byť podložené skúsenosťami a faktmi. Skôr sa bojím toho, ako budú deti vedieť zvládať rozdelenie úloh a fungovanie v bežnom režime. Oveľa dlhodobejšie problémy budú mať tí, čo sú dlhšie doma, čiže druhé stupne základných škôl a stredoškoláci. Môžeme predpokladať, že budeme mať veľmi veľkú skupinu detí, ktoré budú ťažko nabiehať do školského režimu. Čo sa týka stresu, je možné, že pre náročnosť súčasnej situácie budú v budúcnosti vyhodnocovať mnohé situácie ako menej náročné a budú vedieť stres lepšie zvládať. Na strane druhej môžeme mať aj negatívne predikcie.

Čo môžu v tejto situácii robiť rodičia?

My, dospelí, sme pre deti zrkadlom. Ak nám dochádza trpezlivosť, deti to vidia a učia sa podľa toho. Tým, že je situácia dlhodobá, možno aj rodičia, ktorí boli pozitívne naladení a hľadali konštruktívne riešenia, sú teraz nervózni. Deti viac než situáciu vnímajú správanie svojich rodičov a spôsob, akým reagujú a učia sa podľa týchto modelov.

Ako by si mohli rodičia udržať schopnosť ovládať sa pred deťmi?

Rodičom je vždy ťažké odporúčať, akí by mali byť, pretože rodičia sú vždy najlepší, akí môžu byť, a snažia sa pre dieťa urobiť maximum, ale sú tiež len ľudia. Odporúčam im, aby boli spontánni, ale úprimní. Nech sa s deťmi veľa a na rovinu rozprávajú. Ak vybuchnú pred televíziou, nech vysvetlia, že sa im nepáčilo niečo, čo tam odznelo, ale mohli reagovať inak. Je dôležité prechádzať si s deťmi, aké reakcie mohli byť z našej strany lepšie.

Akí by mali byť rodičia vo vzťahu k deťom počas dištančného vzdelávania?

Je mimoriadne dôležité, aby sme im udržali každodenné návyky. Veľmi apelujem na rodičov, aby neupúšťali od pravidelného režimu. To znamená ráno vstať, umyť sa, obliecť, naraňajkovať podľa časového harmonogramu. Mám dokonca fintu od mojej kolegyne psychologičky, dať si na stôl lístoček s nápisom „Som v škole“. Je dôležité vybrať si vhodné oblečenie, nech deti nie sú v pyžame. Deti majú tendenciu ísť spať v neskoršom čase a potom sú unavené na prvých hodinách. Treba to kontrolovať.

Taktiež rodičom odporúčam komunikovať s učiteľmi, špeciálnymi psychológmi a asistentmi, ak vidia, že dieťa to nezvláda. Odborníci poznajú tieto deti a vedia im dať rady. Máme tiež poradenské centrá. Rodičia nemusia byť učiteľmi, len nech ostávajú dobrými rodičmi. Nech sú trpezliví napriek tomu, že koronakríza trvá dlho. Ak deťom odovzdáme, že vieme byť trpezliví, aspoň niečo si z tej situácie vezmú.

Aký dopad má dištančné vzdelávanie na rozvoj závislostí na sociálnych sieťach a internete?

Vzhľadom na požiadavky trávia deti na počítači denne 10 – 12 hodín. Online priestor využívajú nielen na výuku, ale aj na komunikáciu a spoločné hranie. Nie sme však naučení zachovať digitálnu psychohygienu a čas za počítačom obmedziť na nevyhnutný. Mali by sme to prestriedať s pobytom v prírode či časom stráveným s rodinou. Rodičia musia obsahovo aj časovo obmedzovať pobyt v digitálnom priestore, lebo sa to môže prejaviť nárastom úzkostí a depresií v čoraz nižšom veku detí. Sme vo veľmi nešťastnom čase, keď je ohrozená kybernetická bezpečnosť detí.

Mohli by sme sa preniesť do úrovne vzdelávania. Aký je výpadok výučby niektorých predmetov? Hovorí sa o problémoch s cudzími jazykmi či zemepisom.

Pri mnohých predmetoch je odporúčané redukovať to na hlavné vzdelávacie oblasti…

…predmety, ktoré sa neredukujú, sú zrejme len tie primárne, však?

Áno. Pre prvý stupeň je to písanie, čítanie a počítanie. Pre iné stupne napríklad slovenčina a matematika. Ale začnem inak. Učebné osnovy, ktoré máme v školách, sú dlhodobo prehustené. Deti sa učia na dejepise o dobe bronzovej, ale na chémii sa ešte neučia, čo je to bronz. Neučí sa všetko v rozmere, v akom by sa malo, ale nie je to ani možné, lebo deti nemôžeme za počítačom držať denne sedem hodín.

Budú si to musieť nejako dobehnúť? Napríklad medziročníkom?

Dobehnúť to nie je reálne a zmysluplné ani pre deti, ani pre pedagógov. Sú však oblasti učiva, ktoré sú potrebné na nadviazanie ďalšieho učiva, a tie sa budú musieť dobehnúť.

Ako by mali počas dištančného vzdelávania učitelia využívať známkovanie? Byť prísnejší alebo privrieť občas oči?

Učiteľ by pri známkovaní počas dištančného vzdelávania mal brať na zreteľ možnosti každého žiaka individuálne. Výkon žiaka ovplyvňujú nielen technické možnosti, ale aj schopnosti pracovať samostatne, ale aj iné okolnosti, ktoré môžu jeho výsledky ovplyvňovať, rodinná situácia, zdravotný stav a podobne. Preto by učiteľ mal byť v prvom rade empatický, chápavý. Vnímavo zhodnotiť aj nespoluprácu žiaka, či už ide o objektívne alebo subjektívne príčiny. V prvom rade by sa mali zamerať na spätnú väzbu voči žiakovi, zároveň ho motivovať. Učiteľ v niektorých prípadoch hodnotí prácu žiaka, rodiča alebo v konečnom dôsledku aj svoju vlastnú prácu. Preto by známkovanie malo v tejto pandemickej situácii byť najmä nástrojom motivácie a podpory.

Vie ministerstvo školstva, čo sa bude diať so žiakmi koncových ročníkov? Nebude pre nich ťažké spraviť skúšky a prijímačky na ďalšie stupne vzdelávania?

Okrem žiakov prvého stupňa sú práve oni cieľová skupina žiakov, u ktorých si uvedomujeme urgentnú potrebu návratu do škôl. Opatrenia smerom ku končiacim ročníkom bude pán minister prezentovať v najbližších dňoch. To, čo môžem prezradiť, je, že sme vypustili napríklad externú časť maturity. Snažíme sa, aby skúšky pre deviatakov, maturantov ako aj prijímačky boli štandardné, ale podmieňuje to pandemická situácia a podmienky, aké máme a budeme mať.

Aj v tomto momente si dovolím zdôrazniť rolu odborníkov z poradenských zariadení, ktorí robia profesijnú orientáciu a vedia žiakom pomôcť pri výbere stredných škôl, vysokých škôl, aj v rámci profesijnej orientácie. Na Slovensku máme veľmi kvalitný poradenský systém, ktorý sme ako spoločnosť naučení využívať, len ak máme nejaký problém. Tieto poradne sú tu však pre všetky deti a žiakov a fungujú aj v online režime.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0