Patrí k najznámejším a najprovokatívnejším intelektuálom v čase pandémie. Vo verejnej debate je tým, čím je Švédsko v téme prijatých epidemiologických opatrení. Hlasnou výnimkou, ktorá ide proti prúdu. Čo presne hovorí?

Jeho posolstvo znie mnohým radikálne: Hrozbou nie je samotný koronavírus, ale klíma paniky, ktorú médiá a úrady vytvorili o tejto chorobe, čím aplikujú najprísnejšie reštrikcie na pohyb, tvrdí taliansky filozof Giorgio Agamben. Výnimočný stav sa používa ako normálny spôsob vládnutia, pričom v mene hygieny a verejného zdravia „sa vytvára kolektívna panika“, pre ktorú je pandémia ideálnou zámienkou. Agambena pritom k týmto úvahám vedie prekvapivo citlivá úvaha a reálna obava.

Najskôr si ale predstavme Agambena a jeho rolu v Taliansku. Je to filozof, ktorý aktívne vstupuje do verejnej diskusie. U nás by sme nejaké porovnanie hľadali len ťažko, v Taliansku nejde o nič ojedinelé. Spomeňme aspoň Umberta Eca, aj u nás dobre známeho spisovateľa a filozofa, ktorého piate výročie smrti si onedlho pripomenieme. Agambenovi je podobný aj filozof Gianni Vattimo, ktorý pred pár dňami oslávil 85 rokov.

V minulosti sa zaoberal dielom Simone Weilovej, Michela Foucaulta či Waltera Benjamina, teraz však zaujal úplne inak. A možno povedať, že rovnako radikálne ako odvážne. Agamben bol medzi prvými, kto sa otvorene postavil voči „novej paradigme sociálnej kontroly“. V čase globálnej pandémie varuje, že „technologicko-medicínsky despotizmus“ a „televízne a inštitucionálne skresľovanie“ vytvárajú „objektívne sprisahania“ bez despotov v priamom prenose.

Giorgio Agamben sa narodil v Ríme počas druhej svetovej vojny a obhájil prácu o politickom myslení aktivistickej intelektuálky Simone Weilovej. Neskôr sa venoval napríklad biomoci štrukturalistu Michela Foucaulta a poprednému mysliteľovi z Frankfurtskej školy Walterovi Benjaminovi.

Agamben ako grafiti. Foto: Ehrmann/flickr.com

Jeho filozofické diela vyšli vo viacerých jazykoch vrátane češtiny a sú inšpirované aj kresťanstvom, napríklad Pilát a Ježiš (Pilate And Jesus), kde rozoberal rolu Piláta v najznámejšom súdnom procese sveta, a tiež Opus Dei: Archeológia povinnosti (Opus Dei: An Archaeology of Duty) o morálnej povinnosti v tomto náboženskom spoločenstve. V knihe Tajomstvo zla: Benedikt XVI. a koniec časov (Il mistero del male. Benedetto XVI e la fine dei tempi) považuje rozhodnutie Benedikta XVI. dobrovoľne odstúpiť z Petrovho stolca za odvážne a príkladné. No a napokon, o globálnej pandémii mu v lete minulého roku vyšla publikácia s názvom V akom bode sa nachádzame? Epidémia ako politika (A che punto siamo? L’epidemia come politica).

Hoci Taliansko bolo ťažko postihnuté koronou a hoci krajina má svoju vlastnú fašistickú minulosť, Agamben sa nebojí odvážnych porovnaní: „Dejiny nás učia, že výnimočný stav je mechanizmus, ktorým demokracie môžu skĺznuť do totality. Prvá vec, ktorú robí Adolf Hitler, keď sa v roku 1933 dostáva k moci, je to, že vyhlasuje výnimočný stav“, povedal taliansky filozof.

Agamben sa samozrejme neobáva návratu Hitlera, jeho pozornosť skôr smeruje k zmene spoločenských vzťahov, ktoré k podobnému riziku vedú. Čo presne má na mysli?

Epidémia ako politika a archeológia povinnosti        

Agamben svoju pozornosť a kritiku upriamil zvlášť na rolu cirkvi. Podľa neho je zvláštne, že cirkvi mlčia, keď sa náš blížny nebývalým spôsobom počas pandémie „vymazáva“. Čo presne má na mysli? Napríklad viacerí „zosnulí nemajú právo na pohreb a hneď sa spália“. To sa občas dialo najmä na začiatku pandémie v severnom Taliansku, ktoré ako prvá krajina na svete vyhlásila celonárodný lockdown. Strach je pre Agambena „zlý radca“, ktorý premieňa právo na zdravie na povinnosť zdravia, čo ho núti k otázke: „Aká je to spoločnosť, ktorá nemá inú hodnotu ako prežitie?“ Podčiarkol, že život ľudí sa zredukoval len na biologickú formu a „obnažený život a strach, že ho stratíme, nie je tým, čo ľudí spája, ale oslepuje a oddeľuje“.

Prirodzene, po takejto ostrej kritike prevládajúceho prístupu k pandémii, musela prísť reakcia. Jeho slová spochybnil napríklad známy ľavicový filozof a ateista Slavoj Žižek, pre ktorého je situácia „oveľa viac nejednoznačná“, lebo globálna pandémia osoby predsa len spája: „Udržiavať telesný odstup znamená prejavovať úctu ostatným, pretože tiež môžem byť nositeľom vírusu. Moji synovia sa mi teraz vyhýbajú, pretože sa boja, že ma nakazia. To, čo pre nich môže byť prekonateľná choroba, môže byť pre mňa smrteľné,“ dodal Žižek.

Taliansky filozof však naznačil, že o odstupoch sa nehovorí z pohľadu solidarity, ale „vzdialenosti, separácie, podozrievania a možno nenávisti“. To pritom nepriamo sčasti dosvedčuje Žižek, ktorý sa bojí „barbarizmu s ľudskou tvárou – bezočivé opatrenia na záchranu života vynucované s ľútosťou a dokonca sympatiou, ale legitimizované názormi expertov“.

Giorgio Agamben získal taliansku cenu Nonino – Učiteľ našej doby – za rok 2018. Ocenili ho za to, že jeho diela „vždy idú k zdrojom“ a „siahajú od jazyka po metafyziku a od estetiky po etiku“, pričom filozof „vytvára koncept Homo Sacer, ľudskej bytosti, ktorej život je posvätný, čo znamená, že môže byť zabitá, ale nie obetovaná“. Popritom „sleduje vývoj od starodávneho človeka, ktorý ‚mohol’, až po moderného človeka, ktorý ‚chce’.“

Aký význam má pre verejnú diskusiu to, čo uplynulý rok povedal Giorgio Agamben? Azda si možno pomôcť dvomi odkazmi. Ten prvý je, že mnohí ľavicoví filozofi ešte nedávno hovorili, aké dôležité je otriasať zažitými predstavami našej doby. Agamben nerobí nič iné. Navyše, aj naša slovenská realita ukazuje, aký to má význam. Presnejšie, ako to vyzerá v krajine, kde sa žiadny podobný hlas neozve a mnohé radikálne zmeny sa udejú bez toho, aby čelili polemike a spoločnosť si na ne pomerne ľahko a rýchlo zvykne. Agamben chce vyrušiť a donútiť nás myslieť. A to nie je málo.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.