Tomáš Turek: Home office je pre herca nemysliteľný

Herci to v dnešnej situácii nemajú ľahké, svoje o tom vie aj herec Tomáš Turek, ktorý nehral v divadle už niekoľko mesiacov a premiéra filmu, v ktorom hral, je v nedohľadne.

Máte stály angažmán v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Koľko predstavení ste si zahrali v roku 2020 od marca normálne v divadle?

Ťažko povedať presné číslo, ale je to určite menej, ako som bol zvyknutý. Teraz som v divadle nebol minimálne dva alebo tri mesiace.

Vaše divadlo sa pridalo k divadlám, ktoré otvorili svoje brány v novembri, keď sa opatrenia trochu uvoľnili. Vtedy bolo povolené ísť do kina alebo divadla v kapacite 50 percent.

Áno, vtedy sa hralo, ale keď to mám porovnať s obdobím ešte pred koronou, kde som v priemere hral 10 až 13 predstavení za mesiac, tak to bolo stále málo. Nie vždy sa hral titul, v ktorom som účinkoval.

Keďže diváci nemohli ísť do divadiel, tak sa divadlá snažili vytvoriť online priestor a robili sa rôzne online aktivity. Zapojili ste sa do niečoho aj vy?

Divadlo Andreja Bagara robilo stream z predstavenia Dom, v ktorom som neúčinkoval. V druhom divadle DPM, v ktorom účinkujem, sa tiež robili nejaké streamy z predstavení; stále sa snažíme realizovať aj takouto formou, keďže sa nedajú hrať predstavenia naživo, tak prechádzame do online priestoru. Ale nie sú to teraz iba predstavenia alebo inscenácie, ide aj o projekty, ktoré sme vymysleli, keď prišla korona a sú len v online priestore. Robili sme online rozhovory so zaujímavými hosťami, ktorých sme si prizvali. Projekt sa volá Müsli moc.

Ale asi to nenahradí ten pravý kontakt a interakciu s divákmi?

No to nie, mne osobne to veľmi chýba. Lebo tento online priestor je väčšinou z domu, čo by sme mohli prirovnať k home office, čo bolo pre herca doteraz niečo nemysliteľné. Nenahradí to atmosféru divadla, človek sa do toho tak nevžije, lebo len čo stlačí gombík vypnutia, hneď je doma v izbe.

Vy ste si spolu so spolužiakmi z vysokej školy po skončení vytvorili vlastné divadlo Petra Mankoveckého. Ste nezávislým divadlom. Ako korona zasiahla vaše divadlo?

Zasiahlo nás to hlavne tým, že prevažne fungujeme na grantovom systéme, a keď sme v roku 2020 začali skúšať hru Macbeth, to bolo ešte v prvej vlne korony. Neskôr sme to museli zrušiť, pretože režisér bol z Čiech a musel často cestovať a potom sa aj zavreli hranice. Teraz v januári sme hru chceli doskúšať, ale situácia sa ešte zhoršila, takže sa tento projekt úplne zrušil, čo pre nás znamenalo, že sme museli vrátiť peniaze, ktoré sme na to dostali.

Tým, že sa živíte ako herec, v poslednom období ste to nemali určite ľahké. Ministerstvo kultúry podľa niektorých umelcov prišlo s pomocou pre umelcov, ale aj iné zamestnania v kultúre, neskoro. Ako to vnímate vy?

Ministerstvo vypísalo grant a každý si mohol podať žiadosť, ale s tým, že žiadosť musela byť orientovaná na konkrétny projekt. Niektorí moji známi si žiadosť podali a veľa z nich aj túto pomoc dostalo. Ale tak teraz to bude ešte závisieť aj na tom, či ten projekt zrealizujú, lebo inak tie peniaze budú musieť vrátiť.

Teda vy ste si o dotáciu nepožiadali?

Ja som si o dotáciu nepožiadal z toho dôvodu, že som nevedel presne, čo budem robiť a aký nasledujúci projekt budem mať počas nasledujúceho roka.

Počula som aj o hercoch, ktorí si počas pandémie našli aj iné zamestnanie. Vy ste o niečom podobnom nateraz neuvažovali?

Áno, uvažoval som nad tým, ale nevedel som si to reálne predstaviť. Tým, že ja som zamestnaný v Divadle Andreja Bagara, tak som nevedel, či o mesiac budeme hrať alebo nebudeme hrať. Nemohol som si dovoliť ísť do iného zamestnania, keď som nevedel, čo ma bude čakať v mojom zamestnaní.

Našťastie, ten základný príjem mi chodí z divadla, aj keď od Nového roka sa mzdy zredukovali, pretože v divadle sa nehrá. Momentálne som tiež odkázaný na to, či ma niekto zavolá do nejakého projektu mimo divadla. Teraz, a vlastne stále, je herec závislý od toho, či dostane nejakú ponuku.

Jedným z Vašich zaujímavých predstavení je monodráma Útek od divočiny. Je to predstavenie, v ktorom hráte len vy. Ako sa Vám hrá, keď ste na pódiu iba Vy a nemáte žiadneho hereckého partnera. Všetko stojí a padá na Vás.

Najprv som sa toho bál, keďže predtým som skúsenosť s monodrámou nemal. Nevedel som, či hodinu byť sám na javisku bude ľudí baviť, keď sa budú celý čas pozerať iba na mňa. Rozmýšľal som, ako to zvládnuť, aby to nebolo monotónne alebo nudné. Predsa len, keď sa človek pozerá na nejaké predstavenie, je tam plejáda postáv, ktoré vás bavia aj pre svoje interakcie, ktoré medzi sebou majú.

Potom, už keď sme to začali skúšať, vyberali a dotvárali sme texty, malo to pre mňa isté čaro. Ďalej je mi táto monodráma blízka aj preto, že sa to hralo v stupavskej synagóge. Je to na jednej strane sakrálny a na druhej strane surový priestor, čo dotvára celú atmosféru. Nakoniec, ako som sa toho veľmi bál, som teraz veľmi rád, keď to môžem hrať a už teraz sa teším, keď si to znova zahrám.

A vedeli by ste si to predstaviť, že by ste žili takto v divočine bez všetkých výdobytkov modernej techniky a rodiny?

Dlhodobo asi nie, ale veľmi rád chodím na samotu. Chodím s kamarátmi alebo aj s rodinou na jednu chalupu, kde nie je elektrina ani voda. Je to v lese, kde človek musí ísť hodinu a pol peši, aby sa tam dostal. Raz som tam strávil takto dva týždne osamote, ale to bolo v dobe, keď som bol ešte študent. Mám veľmi rád prírodu a v dnešnej dobe potrebuje človek protipól k uponáhľanému životu, ktorý žijeme.

Naposledy Vás diváci mohli vidieť vo filme Služobníci, ktorý mal dvakrát presunutú svoju premiéru pre koronu. Premiéra bola nakoniec 10. decembra 2020. Diváci si tento film však dlho neužili, keďže sa opäť sprísnili opatrenia. Asi to filmu uberie nejakých slovenských divákov. Ako vnímate túto situáciu?

Pre mňa je čas strávený s týmto filmom veľmi špecifický, pretože film sa točil veľmi dlho. Film sa točil štyri roky. Keď som šiel na kasting, tak som bol ešte na škole. Najprv sa natočil trailer k filmu, ktorý sa poslal na Audiovizuálny fond. Odvtedy sa rok čakalo, či schvália a podporia tento film. A až potom sa šlo točiť, čo trvalo ďalšie štyri roky.

Teraz sa táto premiéra posúvala, čo je veľká škoda, ale som aspoň rád, že sa to stihlo odpremiérovať na Berlinale. Takže malo to aspoň celosvetovú festivalovú premiéru. Tešil som sa veľmi na tento film, keďže to trvalo toľko rokov. Čakal som na výsledok, keďže ide o čiernobiely film, chcel som z toho vidieť tú atmosféru. Len korona do toho zasiahla. Je to škoda, že kiná teraz nemôžu fungovať, a tým pádom film stráca diváka.

Vedeli ste, o aký film sa jedná a z akého prostredia bude, keď ste prijali ponuku?

Áno, ja som sa na to veľmi tešil. Režisér Ivan Ostrochovský dbal hlavne na atmosféru filmu. Do hlavných postáv obsadil aj nehercov. Obsadzoval to skôr typologicky, ako sa aj sám vyjadril. Film je skôr výtvarný a je postavený na obrazoch a na atmosfére, ktorá z toho ide.

Študovali ste si, ako to bolo v dobe, o ktorej je film a ako to bolo vtedy s kňazmi v seminároch?

Veľa sme sa o tom rozprávali na natáčaní. Aj Vlado Zboroň, ktorý tam hrá, bol v seminári vo svojej mladosti a jeho odtiaľ vyhodili. On bol veľkým zdrojom inšpirácie nielen pre nás, ale aj pre režiséra. Aj keď sme točili niektoré akty z liturgie, tak sme mali po ruke kňazov ako konzultantov.

Vlada sme sa pýtali na rôzne detaily, aby sme svoje postavy predstavili čo najpresnejšie. Napríklad, ako sa správali v seminároch, ako sa zdravili na chodbách. Zaujímali nás tiež vzťahy, aké tam boli vtedy, či to bolo medzi seminaristami kamarátske alebo pokrytecké. Zároveň sa režisér snažil do filmu vniesť ľudskosť a preniesť ju aj na postavy vo filme. Do seminára možno šli hľadať pravdu a keď tam prišli, zistia, že to nie je také, ako si to predstavovali.

Máte teraz v budúcnosti nejaké ďalšie plány alebo už aj nejaké ponuky, ktoré by ste chceli zrealizovať?

No tento rok ma mala čakať ešte jedna premiéra. Bol som súčasťou filmu režiséra Martina Šulíka, film s názvom Muž so zajačími ušami. Ale opäť pre koronu sa premiéra odložila na neurčito. Je to film o spisovateľovi, ktorému narastú zajačie uši a získa tým schopnosť, že počuje ľudí, ale nielen to, čo hovoria, ale aj to, čo si o ňom myslia. A ja v tom filme hrám jeho syna.

Je pre Vás práca určitým poslaním?

Určite áno. Táto práca je pre mňa aj istým koníčkom. Veľa hercov chcelo byť hercami už od mala. Ja som k tomuto neinklinoval vôbec. Strednú školu som bol na gymnáziu a keď som si hľadal vysokú školu, nevedel som, na akú vysokú školu mám ísť a zrazu som si našiel na internete VŠMU. Boli tam talentové skúšky, ale bral som to len tak, že sa naučím texty, niečo zaspievam a vyskúšam to. Až potom som zažil to, čo to obnáša, koľko energie viem zo seba dostať na javisku a koľko jej viem dostať späť. Neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné a teraz mi všetko spoločné s divadlom chýba.