Jiří Peňás navštívil slávnu komárňanskú pevnosť, ktorá Európu kedysi chránila a šmolkovské námestie, kde sa zase európsky duch dosť vybláznil.

Bola už tma, keď sa vláčik, najmenší, akým som v Maďarsku išiel, doterigal na malé nádražie na maďarskej strane Komárna. Na slovenskú stranu sa dalo dostať len pešo po Alžbetinom moste, pod ktorým sa valili temné vody Dunaja, toho stredoeurópskeho veľtoku, ktorý bol, aspoň pre mňa, spolu s Tatrami najväčší dôvod na smútok za Československom. Česi prišli o veľhory, aj keď maličké, aj o veľtok, aj keď hraničný. 

Tak som šiel po tom veľkolepom moste z roku 1892, vtedy už bola Maďarmi milovaná Sissi-Erzsébeth štyri roky po smrti. Ja som po ňom naposledy kráčal rovnakým smerom pred tridsiatimi piatimi rokmi, keď však boli na oboch stranách kontroly, pričom na tej strane slovenskej, teda našej, ma dve hodiny nechali sedieť v smradľavej búdke, ktorá bola colnicou, a potom som musel vysypať batoh, či niečo neveziem z Maďarska, z tej nepríjemnej krajiny východného bloku, kam sa dalo jazdiť na „čunder“. Na tom stále ešte niečo je.

Ale to už je dávno a rozprávať teraz o pocitoch, ktoré má človek, ktorý zažil prekračovanie hraníc, je hlúpe: tých mladších to nezaujíma, tí starší to vedia. Ale sentimentálny pútnik si to stále ešte vychutnáva, a keď môže ísť cez hranice peši, nieto ešte po moste, tak ide. Nie je to však také samozrejmé, pred desiatimi rokmi na slovenskú stranu nepustili maďarského prezidenta, keď sa chcel zúčastniť na odhalení sochy svätého Štefana, ku ktorej som o chvíľu prišiel. To sa zo strany Slovákov chápalo ako provokácia. Maďarský prezident došiel do polovice mosta, tam, kadiaľ vedie prostriedkom toku štátna hranica, a ďalej nešiel, lebo nechcel riskovať medzištátny konflikt. Ja som vodnú hranicu hladko prekonal, došiel som na slovenskú stranu, prišiel k spornému Szent Istvánovi a tiež k soche majstra operety Franza Lehára, ktorý mal na tom mieste dávno zbúraný rodný dom, ale pretože bola tma, prezrel som si jedno i druhé až na druhý deň.

Komárno je mesto, ktoré rozdeľuje mocná žila Dunaja. Väčšia a historickejšia je jeho severná, teda slovenská časť, kde ešte stále žijú asi dve tretiny Maďarov, ktorí však dokonale hovoria po slovensky, aj keď… Keď som sa na tie lingvistické veci pýtal majiteľky penziónu, kde som prenocoval, samozrejme, Maďarky, či Slovák pozná v jej (ako sa mi zdalo) dokonalej slovenčine maďarský prízvuk, povedala, že hej, pozná. Slovenská tretina sa tu objavila až po roku 1918, keď sem prišli spolu s víťaznými Čechmi okupantmi, ktorí tu už opäť nie sú.

Historicky je však Komárom veľmi maďarské mesto a môj obľúbený Claudio Magris píše v cestopise Dunaj, že sa tu nachádza „priamo extrakt symbolov maďarstva“, a ako príklad uvádza výskyt dvoch sôch, generála Györgya Klapku, ktorý stojí na hlavnom námestí pred radnicou, a spisovateľa Móra Jókaia, klasika maďarskej literatúry, takého uhorského Jiráska – ten sedí pred múzeom. Osudy oboch sôch sú zase extraktom 20. storočia na strednom Podunajsku, pretože ich striedavo osadzovali a zase odstraňovali: generál Klapka, hrdina maďarskej revolúcie 1848 – 49 a neporazený obranca pevnosti Komárno, sa vystriedal na rovnakom mieste trikrát s M. R. Štefánikom, ktorý teraz stojí pred budovou Matice slovenskej. Podobne klasik Jókai, ktorého najprv nechceli Čechoslováci povoliť, potom v roku 1937 ustúpili, v roku 1945 ho zase odstránili, v roku 1952 zase povolili, keď už bol tým klasikom Jiráskovho typu. Magris o ňom píše, že bol tvorca „národného iluzionizmu preveľmi vydržiavaného obzvlášť po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, pomocou ktorého si maďarská vládnuca trieda vytvárala masku životaschopnosti a prepychu a maďarstvo menila na svoje vlastné klišé“. No dobre… To by ma zaujímalo, či od neho dottore niečo čítal. A mimochodom, ten Klapka sa kamarátil s otcom autora Troch mužov v člne, preto je ten Klapka medzi dvoma Jeromami [spisovateľ Jerome Klapka Jerome, pozn. prekladateľa]…

Historicky je však Komárno hlavne pevnostné mesto. Po maďarsky sa pevnosť nazýva eröd a je ňou obtočené celé mesto, slovenské i maďarské, ako pancierom, z ktorého vyrastajú ostne bastiónov a ravelínov, takže zhora by mesto vyzeralo ako ozubená hviezdica alebo obrovská forma na vianočné pečivo alebo niečo také. Prvá pevnosť bola postavená v 16. storočí proti Turkom a potom sa pridávali ďalšie a ďalšie, už nielen proti Turkom, ale proti každému, kto by si na nás trúfol: od napoleonských vojen mali hlavne brániť riečnu inváziu smerom na Viedeň, ku ktorej však nikdy nedošlo. Vlastne najväčšie bojové akcie prebiehali v tom roku 1849, keď Komárno, bránené uhorskými vzbúrencami, obliehali habsburské vojská, teda de facto vlastné!

Generál Klapka kapituloval až začiatkom októbra 1849, keď už bola uhorská revolúcia porazená, takže komárňanská pevnosť nebola nikdy dobytá, preto by mohla nosiť titul jungfrauliche Festung, Panenská pevnosť. Obísť všetkých päť pevností, dve na slovenskej strane, tri na maďarskej, by pešiemu pútnikovi zabralo také tri dni a pravdepodobne by ho to omrzelo. Ja, ktorý som na to mal len deň, som intuitívne smeroval na maďarskú stranu, kde ma každý Maďar posielal k inej pevnosti, z ktorých každá sa nachádzala na opačnej strane mesta. Nakoniec ma predsa len nasmerovali k najväčšej, čo bola aj tak „štreka“. Monasteri-eröd je zároveň najmladšia, a teda asi najzachovanejšia, lebo sa začala stavať až po roku 1850 a v roku dokončenia, teda 1870, bola najväčšou vojenskou stavbou svojho druhu, ale zároveň už značne prekonanou a zastaranou, lebo bojová taktika šla iným smerom a pevnosti tohto typu stratili význam. Ale to mi neprekážalo. Keď som konečne prišiel k pevnosti, vyzerala ako monumentálna mačina. Bol som rád, že si môžem na chvíľu vydýchnuť, v čom mi nebránil ani školský zájazd po maďarsky bľabotajúcich detí. Pevnosť je to však mohutná ako gigantický hrb v zemi, do ktorého sa lezie nenápadnými bránami, z ktorých tá, otočená k Dunaju, v sebe skrývala batériu 83 diel mieriacich na kohokoľvek, kto by sa opovážil plávať s nepriateľskými úmyslami po Dunaji. 

V pevnosti je múzeum, vlastne niekoľko múzeí, napríklad rybolovu, riečnej plavby a maďarského námorníctva a ďalších pozoruhodných vecí, na ktoré si už nepamätám. A tiež stovky metrov chodieb, ktoré sa točia dookola a vytvárajú labyrint, v ktorom by pokojne mohol človek zablúdiť, ba dokonca i zblázniť sa, keby k tomu mal sklony. Našťastie ma stále sprevádzal krik maďarských školákov, ktorým ich pedagógovia vštepovali lásku k vlasti: tak som si to predstavoval, ale skôr si myslím, že ich hlavne nabádali, aby sa nestratili a veľmi nechodili na kraj, lebo sa z tých bastiónov dalo ľahko spadnúť. Ani tu sa nikdy nebojovalo, len sa tu cvičili jednotky, napríklad tie, ktoré boli ako súčasť Maďarskej druhej armády zmasakrované po boku Wehrmachtu pri Stalingrade a na Done. Červená armáda potom po vojne pevnosť zabrala a zriadila tam najväčší sklad vojenského materiálu v strednej Európe. Možno tu „fasovali“ bajonety a onuce i tí, ktorí potom obsadzovali krajinu na druhej strane Dunaja v auguste 1968. Pri troche predstavivosti a skúsenosti s ruským sklonom k poriadku a citom pre prostredie možno usúdiť, ako to tu asi mohlo vyzerať. Škoda, že tu trochu toho ruského skladiska nezostalo. Mohlo to byť atraktívne.

A potom už bol len čas rýchle sa pozdĺž Dunaja a cez Sissin most vrátiť na slovenskú stranu, rozlúčiť sa s pani hotelierkou, ktorá mi ešte odporučila, aby som sa šiel pozrieť na Nádvorie Európy: „Bude sa vám to páčiť,“ povedala.

A aj sa mi to páčilo. Ako som si neskôr prečítal, komárňanské Nádvorie Európy vyhlásil odborný architektonický časopis za „najväčšiu architektonickú trápnosť“ na Slovensku po roku 1989. Šmolkovské priestranstvo poskladané z imitácií historických domov rôzneho druhu, vystavaných v podivuhodnom „papundeklovo-ožranskom“ štýle, akoby architekt, ktorý je pod tým dokonca podpísaný, vyfajčil veľmi podradnú bylinu a potom svoju predstavu vrhol na papier. Celému divokému a od začiatku bláznivému projektu najskôr došli v jednej chvíli peniaze, takže je to nedostavané; a to, čo je dostavané, už dosť chátra. Domy sú prázdne, obchody a kiosky zavreté, jediná kaviareň na pohľad dosť odpudzujúca. Tak tu sa európsky duch vybláznil, povedal som si, náhliac sa na vlak.       

Text vychádza v spolupráci s českým týždenníkom Echo.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.