Dá sa zničenému dielu prinavrátiť pôvodný stav? Aké najčastejšie chyby opravujú reštaurátori po svojich kolegoch? Je práca reštaurátorov v dnešnej dobe ocenená? Na otázky Štandardu odpovedal reštaurátor Pavol Sás.

Pavol Sás má 27 rokov a pochádza z obce Nová Ľubovňa. Momentálne žije v Prahe, kde sa venuje práci reštaurátora. K reštaurátorstvu ho doviedla maľba, ktorej sa amatérsky venoval už počas strednej školy.

Pred vami leží zničené staré dielo, ikona, obraz alebo niečo iné. Čo pri takom pohľade cítite?

Štandardný pocit, asi ako keď si človek v kancelárii spraví kafé, a tým začína jeho pracovný deň. Myslím, že v tomto fachu sa pracovná degenerácia prejaví práve tým, že človek si zvykne pri diele hodnotiť najprv stav jeho dochovania a až potom jeho estetickú či historickú hodnotu. To, že je dielo zničené, pre mňa znamená, že ho môžem prinavrátiť do stavu, aby ho vedel oceniť aj laik. A to je dobrý pocit.

Každé dielo je jedinečné, ale ak by ste mali priblížiť, ako postupujete pri reštaurovaní?

V reštaurovaní v podstate neexistuje identický prípad. To znamená, že i postup sa v istom rozsahu líši. Avšak, čo by mali mať všetky diela pred reštaurovaním spoločné, je ich reštaurátorom zdokumentovaný stav dochovania, a to do posledného detailu. Ide o fotodokumentáciu s textom, kde sa zaznamenávajú všetky známe informácie o diele spolu s problematikou. Ďalej sa spraví reštaurátorský zámer, kde sa určí, čo za materiály sa použijú a akým spôsobom sa k oprave pristúpi. Ak ide o kultúrnu pamiatku, tak to musí schváliť i zodpovedajúci pamiatkar.

V tomto bode začína praktické reštaurovanie. Ak má dielo napr. uvoľnenú maľbu, tak sa upevní. Potom sa začne testovanie rozpustnosti povrchových nečistôt a druhotných vrstiev, na aké rozpúšťadlá je originálne dielo citlivé a podobne. Na základe toho sa môžem pustiť do hlbších zásahov, ako napríklad snímanie degradovaných lakov či neoriginálnych premalieb a priebežne sa celý proces naďalej dokumentuje. Ale každé dielo je iné. Rieši sa ako celok, takže ak reštaurujem napr. olejomaľbu na plátne, znamená to, že sa zaoberám farebnou vrstvou, ako aj plátnom i napínacím rámom. Problematík pri reštaurovaní je veľmi veľa a ich rôznorodosť vyžaduje konštantné premýšľanie o prístupe.

Na aké diela si trúfate, na aké nie? Máte konkrétne zameranie na obdobie alebo môžete reštaurovať diela z každého obdobia?

S dostatkom času a financovania by som nemal výhrady pracovať na akomkoľvek diele. Ale samozrejme, už mám aj vybrané typy diel, pri ktorých sa cítim istejší.

Počas školy som mal možnosť dostať sa k reštaurovaniu diel od gotiky až po modernu. Záber je teda náramne široký, čo ale v českom prostredí a pri práci na živnosť nie je na škodu. V zahraničí a vo veľkých známych inštitúciách to majú trošku špecifickejšie a reštaurátor je často profilovaný len na jednu konkrétnu oblasť reštaurovania. Napríklad vo Francúzsku nájdete reštaurátorov, ktorí sa zaoberajú len plátennou podložkou malieb.

Aká je vaša špecifikácia?

Reštaurovanie maliarskych výtvarných diel a polychrómovanej plastiky. Teda tam radíme závesné obrazy, buď na plátennej podložke alebo doske, nástenné maľby a polychrómovaná plastika, do ktorej spadajú drevené objekty s farebnou úpravou.

Obraz sa dá reštaurovaním aj zničiť. Čo sú hlavné chyby, čo sa nesmie stať?

Faktom je, že reštaurovať by nikdy nemal človek, ktorý na to nebol vyškolený. Ale i v prípade školeného reštaurátora môže dôjsť jeho nedbanlivosťou či slabými vedomosťami k škodám, ktoré sú, žiaľ, často nevratné. Napríklad použitím nevhodných materiálov – materiálov, ktoré nie sú reverzibilné, – teda ich prípadné odstránenie je nemožné bez poškodenia daného diela. Ďalej použitím príliš agresívnych rozpúšťadiel tam, kde to nie je nutné. Mnohé staršie vyučené postupy reštaurátorských škôl – nekontrolované nažehľovanie na voskoživicovú zmes, kde pri nedbalosti môže dôjsť k splošteniu pást farby vplyvom príliš vysokej teploty. Zoznam by mohol pokračovať donekonečna.

Aké je zatiaľ najstaršie dielo, ktoré ste reštaurovali? 

Najstaršie dielo, ktoré som doposiaľ reštauroval, je gotická doska s datáciou roku 1579. Ide o oltárnu dosku, ktorá je obojstranne maľovaná. Spolu s kolegom sme reštaurovali stranu s výjavom Posledného súdu. Ešte by som spomenul nástennú maľbu s obdobným výjavom z konca 16. storočia na najstaršom pútnickom mieste Štrnástich svätých pomocníkov v Česku, v kláštore v Kadani.

Nástenná maľba z konca 16. storočia po reštaurovaní. Foto: archív Pavla Sása

Môže byť dielo až tak zničené, že ho reštaurátor nedokáže zreštaurovať?

Vždy sa dá spraviť niečo preto, aby sa dielo aspoň trochu „prinavrátilo“ bližšie k svojej pôvodnej podobe. Avšak jestvujú mnohé poškodenia diela, ktoré sú nevratné. Napríklad výsledok už spomínaného necitlivého čistenia agresívnym rozpúštadlom, kde došlo k odstráneniu jemných vrchných lazúr maľby. Táto informácia je navždy preč. Dielo možno dorekonštruovať, ale originál sa už nevráti. Podobne je to aj s dielami zasiahnutými požiarom. V takých prípadoch je i reštaurátor bezmocný.

Príklad z osobnej praxe. V prípade oltárnej dosky, ktorú som spomínal predtým, sa zhruba 30 percent plochy farebnej vrstvy nedochovalo. Maľby s jedinečnými výjavmi, postavami, výrazmi. Pri tejto doske sme mohli vyriešiť všetky ostatné problémy okrem spomínaných chýbajúcich fragmentov maľby. Teoreticky by sa doska na základe paralel z histórie, iných podobných malieb či grafík mohla dorekonštruovať. Avšak tu sa dostávame k otázke autenticity a originality diela, kde by takto veľký vklad reštaurátora bol takmer iste subjektívny. V danom prípade je často lepšie, keď sa stav dochovania prizná a dielo sa ponechá vo fragmente.

„Človek nemôže byť dobrý reštaurátor, keď nevie oceniť krásu diela.

Ako dlho sa priemerne reštauruje umelecké dielo?

To je relatívne. Závisí od toho, či sa danému dielu venujem kontinuálne alebo mám simultánne rozpracovaných niekoľko ďalších. Momentálne sa venujem polychrómovanej plastike asi 70 centimetrov vysokého archanjela Michaela, na ktorom pracujem už tretí rok. Ale reštauroval som aj veci, ktoré sa dajú zvládnuť za týždeň, prípadne ľahké zásahy na dielach v priebehu pár hodín.

Čo je dnes na Slovensku z pohľadu reštaurátora priorita, čo by mala byť priorita, aby nedošlo k nenapraviteľným stratám?

Odpoviem na všeobecnej rovine, ktorá by mala byť platná celosvetovo. Rozšíriť povedomie o správnych a nesprávnych prístupoch v reštaurovaní pre širokú verejnosť, aby sa predišlo situáciám, keď zákazky vyhráva najnižšia cena. Cena, za ktorú jednoducho nie je možné odviesť dobrú prácu a neuškodiť tak dielu ešte viac.

Myslíte si, že je práca reštaurátora v dnešnej dobe ocenená?

Vždy je to o tom, akú znalosť má o reštaurovaní človek, ktorý prácu zadáva. Často sa stáva, že zadávateľ má dosť zjednodušenú predstavu. Ak chce napríklad dielo len „očistiť“, nemusí ísť len o samotné očistenie diela. Dielo môže v sebe skrývať niekoľko ďalších problémov, ktoré s ohľadom na korektný prístup voči dielu samotnému nie je možné nechať bez zásahu, čo si mnoho ľudí neuvedomuje. Ale samozrejme, nájde sa aj veľa svetlých prípadov.

Kto je podľa vás taká svetová špička v reštaurovaní?

Z osobnej skúsenosti stáže v zahraničí spomeniem popredné centrum Opificio delle Pietre Dure. Z osobností z nášho prostredia docenta Adama Pokorného, ktorý bol mojím vedúcim na akadémii a zároveň pôsobí ako jeden z vedúcich reštaurátorov Národnej galérie v Českej republike.

Sme na Slovensku a Čechách konkurencieschopní? Dokážeme robiť reštaurovanie diel na úrovni Rakúšanov či Talianov?

Určite sme, ale nevyhnutná ostáva aktívnejšia osveta pre verejnosť.

Dokážete sa na obraz alebo na iné dielo pozrieť inými očami ako reštaurátor alebo v tomto pociťujete už profesionálnu deformáciu a všímate si hneď, čo by ste opravili?

Áno, slovo profesionálna deformácia je úplne presné. Tá tam už asi bude vždy. Prvá vec, ktorú si všimnem, je stav diela, pozerám sa na retuše, na to, čo by som ja spravil ináč a podobne. Ale stále viem oceniť dielo z vizuálneho hľadiska, lebo človek nemôže byť dobrý reštaurátor, keď nevie oceniť krásu diela. Navyše by mal byť reštaurátor malieb i dobrý maliar.

Portrét šľachtica z konca 18. storočia. Foto: archív Pavla Sása

Tým, že prišla korona, ovplyvnilo to nejako vašu prácu? Závesný obraz si môžete doniesť aj do vlastného ateliéru, ale horšie to je s nástennými maľbami a polychrómovanou plastikou, ktoré neprenesiete.

Nie, našťastie, mňa to zatiaľ neovplyvnilo. Neviem, čo bude neskôr, keď sa súčasná situácia odzrkadlí hlbšie na ekonomike. Práce je zatiaľ dostatok.

Venujete sa popri práci reštaurátora aj svojej vlastnej tvorbe?

Snažím sa aj maľovať, ale toho času je popri reštaurovaní výrazne menej. Často len ako forma relaxácie.

Máte nejaký cieľ, ktorý by ste chceli ako reštaurátor dosiahnuť?

Chcel by som určite, aby sa reštaurovanie zviditeľnilo, aby si ľudia uvedomili, že je to síce krásne povolanie, ale zároveň obnáša neskutočné množstvo času a energie. To sa snažím teraz dostať medzi ľudí aj pomocou môjho Instagramu a videami na YouTube; možno aj vďaka tomu ľudia viac ocenia a hlavne bližšie pochopia našu prácu.

Ako sa študuje reštaurátorstvo, prečo ste sa rozhodli práve pre túto školu?

Pôvodne som študoval niečo iné – tlmočníctvo a prekladateľstvo, ale škola ma nenapĺňala, keďže mi chýbala tvorba. Predtým som sa amatérsky venoval maľovaniu, kresbe a popri tlmočení na to čas nebol. Tak som toto štúdium nechal.

Vedel som, že chcem študovať umelecký smer. Najprv som chcel ísť študovať maľbu, ale po rade istého bývalého profesora z umeleckej školy som sa rozhodol práve pre reštaurovanie. Štúdium však bolo úplne iné, než som čakal. Preto budúcim uchádzačom radím si o reštaurovaní aspoň niečo naštudovať, než sa vrhnú na túto zdĺhavú cestu. Z teórie spomeniem dejiny umenia, anatómia, pamiatková ochrana, biologické napadnutie a chémia. Z praxe sú to stovky hodín maľby historickými technikami, výroba technologických kópií a nekonečné hodiny nad konkrétnymi zadaniami reštaurovania.

Aké ťažké je uplatniť sa v tejto sfére po skončení školy?

Myslím si, že je to veľmi individuálne a takisto je to o kontaktoch. Častý je fenomén „vyhorenia“ po ukončení školy, kedy človek často nevie, či to vôbec chce robiť. Ale ak je odhodlaný, tak sa práce nájde viac, než sa dá stihnúť. Treba si ale vedieť správne odhadnúť náklady a prácu naceniť. Vybavenie kvalitného ateliéru sa pohybuje rádovo v desiatkach tisíc eur.

Ste vyštudovaný reštaurátor, skončili ste Akadémiu výtvarných umení v Prahe, ale v Komore reštaurátorov nie ste zapísaný, prečo to tak je?

Áno, na Slovensku funguje reštaurátorská komora. Na vstup do tejto komory potrebuje človek zložiť atestačné skúšky a hradiť poplatok. V Čechách boli pokusy o jej zriadenie, ale zatiaľ sa to nepodarilo uskutočniť. Funguje to tu tak, že po skončení školy sa obdrží titul a môže sa otvoriť živnosť a reštaurovať diela, ktoré nie sú súčasťou pamiatkového fondu. Na tie potrebuje reštaurátor licenciu, o ktorú sa uchádza na Ministerstve kultúry. V slovenskej komore nie som, lebo som o to ani nepožiadal, keďže fungujem hlavne v Čechách, ale v budúcnosti túto možnosť nevylučujem.

Na záver, v poslednej dobe je v ponuke zahraničných aukčných domov veľa starého sakrálneho umenia za pomerne dostupné ceny, nedávno sa dal kúpiť Botticelli za milión libier. Prečo to tak je? Odkiaľ takéto diela pochádzajú?

To presne neviem, ale zaregistroval som, že v Brooklynskom múzeu sa konala podobná aukcia, kde boli dražené diela pamiatkovej podstaty. Myslím, že to čiastočne súviselo so súčasnou krízovou situáciou, kedy galériám môžu chýbať fondy na udržanie zbierok, a tak „obetujú“ nejaké diela pre záchranu tých cennejších. V zásade v tom však problém nevidím, umenie bolo vždy aj predmetom obchodu, a to, že je dielo súkromným vlastníctvom ešte neznamená, že zmizne z povrchu zemského. Je to kolobeh.

Ako reštaurátor Pavol Sás postupuje pri reštaurovaní diela si môžete pozrieť v tomto videu:

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.