Nová aj stratená pevnina. Ako ľudia fyzicky menia tvar sveta

Svet sa stále mení. Či už si pod tým predstavíme ľudskú civilizáciu, prírodu, alebo zem ako takú, nič neostáva konštantné. To platí aj pre fyzický vzhľad sveta, ako ho poznáme z atlasov či máp. Ľudstvo svojou činnosťou dokáže zmeniť aj tento fyzický ráz pevnín či vodných plôch.

Ľudia si odnepamäti prispôsobujú svoj životný priestor podľa svojich potrieb. Od klčovania lesov, budovania vyvýšenín či naopak vyrovnávania členitej pôdy, fyzický ráz zeme je postupne upravovaný. Tento proces je častokrát viditeľný aj po stovkách a tisícoch rokoch, pričom niektoré zmeny by sme pokojne mohli nazvať trvalými.

Samozrejme, existujú prirodzené zmeny. Ak by sme sa chceli baviť o časovom období v miliónoch rokov, tak najlepším príkladom sú pohyby kontinentov, respektíve tektonických platní. Ich vplyv však ťažko pretaviť do niečoho, čo si dokáže ľudská bytosť všimnúť.

Menej časovo „náročné“ vplyvy sú napríklad zmeny pobreží, erózia a práca vetra či vody. Tie môžu zmeniť, niekedy významne, ráz niektorého kúta sveta. A to v relatívne „krátkych“ časových intervaloch pár storočí či tisícročí.

Presunuté mesto?

Tak sa napríklad ocitlo starobylé sumerské mesto Ur 200 kilometrov vo vnútrozemí dnešného Iraku. V období svojho vzniku to však bol prímorský mestský štát ležiaci pri ústí rieky Eufrat do dnešného Perzského zálivu.

Starobylé sú však aj niektoré zmeny vykonané ľudskou rukou. O slovo by sa mohol prihlásiť napríklad Alexander Veľký, ktorý v roku 332 pred Kristom obliehal mesto Tyros v dnešnom Libanone. Vtedy stálo nové mesto Tyros na ostrove vzdialenom asi kilometer od pobrežného Starého Tyrosu.

Aj pre ostrovnú polohu opevneného mesta bol Tyros považovaný za nedobytný. Alexander si však poradil. Zničil Starý Tyros a následne využil zvyšky mesta ako stavebný materiál na stavbu pevninského mostu k ostrovu. Tým vybudoval spojenie ostrovného mesta s pevninou, ktoré pretrvalo až do dnešných čias, pričom z Tyrosu sa stal polostrov.

Tieto ľudské vplyvy však boli vždy relatívne malé, bez väčšieho významu. To sa začalo meniť až s príchodom novoveku, pričom dôraz môžeme dať približne na posledných dvesto rokov. V tomto čase sme svedkami zmien a projektov, ktoré majú masívny dosah – regionálny, kontinentálny či dokonca celosvetový.

Potreby lodnej dopravy

Najznámejšie vplyvné zmeny geografie sveta sú námorné prieplavy. Patrí sem Suezský prieplav v Egypte a Panamský prieplav v Paname. Oba tieto projekty mali zásadný vplyv na lodnú prepravu, pričom skrátili niektoré obchodné cesty o tisíce kilometrov.

Nápady na tieto dva projekty pritom však nie sú novou záležitosťou. V Egypte vznikla istá forma prieplavu z Červeného mora do delty Nílu už v 13. storočí pred Kristom, o pár storočí ale zanikol. Ďalšie pokusy o postavenie prieplavu prišli v 19. storočí, pričom otvorený pre lodnú dopravu bol v roku 1869.

Predstava o prieplave v dnešnej Paname pochádza zo 16. storočia, avšak v tej dobe to nebolo technologicky uskutočniteľné. Pokusy o stavbu začali až koncom 19. storočia a k realizácii Panamského prieplavu došlo začiatkom 20. storočia. Otvorený bol v roku 1914.

Obe tieto stavby mali zásadný vplyv na svetový obchod a lodnú dopravu. Nielen to, Panamský prieplav doslova oddelil Južnú Ameriku od zvyšku amerického kontinentu. Suez podobným štýlom rozdelil Afriku a Áziu.

Z mora jazierka

Zásahy do krajiny majú mnohokrát aj negatívne následky. Svoje o tom „vedia“ viaceré vodné zdroje, rieky či jazerá, ktorých existencia je ľudskou činnosťou ohrozená.

Aralské more na hranici Kazachstanu a Uzbekistanu je názov, ktorý mladšie generácie zrejme čoskoro nebudú poznať, keďže toto more (vlastne jazero) prakticky prestalo existovať. Ešte približne storočie dozadu však bolo štvrtým najväčším jazerom na svete.

Následne sa však Sovietsky zväz pustil do budovania zavlažovacích kanálov, ktoré začali odvádzať značnú časť prítokovej vody z miestnych riek. More, respektíve jazero, tak začalo pomalinky vysychať. Ešte v polovici minulého storočia malo Aralské more rozlohu väčšiu ako Slovensko.

V roku 1954 však začala sovietska vláda masívny projekt na pestovanie bavlny v okolitej púšti. Hlavné prítokové rieky Amudarja a Syrdarja boli napojené na zavlažovacie kanále, čím sa osud Aralského mora spečatil. Dnes z neho ostalo viacero menších vodných celkov, ktoré majú ďaleko od pôvodnej vodnej plochy. Vysychanie jazera taktiež sprevádzali ďalšie ekologické katastrofy.

Ďalšia vodná plocha, ktorú stíha nemilý osud, je Čadské jazero, nachádzajúce sa v africkom regióne Sahel a ide o pozostatok prehistorického vnútrozemského mora, ktoré v období približne 5-tisíc rokov pred Kristom dosahovalo veľkosť približne milión štvorcových kilometrov. Neskoršie jazero bolo síce podstatne menšie, stále patrilo k najväčším jazerám Afriky.

Aj keď si pomalé vysychanie ľudia všímali už od konca 19. storočia, v 60. rokoch 20. storočia sa začalo Čadské jazero rapídne zmenšovať (malo vtedy cez 26-tisíc kilometrov štvorcových). Dnes má približne dvadsatinu svojej nedávnej rozlohy – menej ako 1 500 štvorcových kilometrov.

Môže za to postupná zmena klímy, zavlažovacie projekty ale hlavne masívny nárast okolitej populácie – vodu z jazera dnes využíva približne 30 miliónov ľudí. Prekvapivo, v posledných rokoch boli pozorované aj malé zväčšenia rozlohy jazera. Táto vodná plocha má možno ešte nádej na prežitie.

Zmeny i na Slovensku

Zmeny rázu krajiny sa prirodzene týkajú aj Slovenska. Na rozdiel od spomenutých jazier sme však u nás zažili opačný trend – tvorbu vodných plôch pomocou priehrad. Pred sto rokmi by ste márne hľadali na mapách Oravskú priehradu, Zemplínsku Šíravu či Liptovskú Maru.

Inde vo svete sa samozrejme nájdu podobné projekty. Keby sme sa chceli kriticky pozerať na zatopené slovenské sídla, medzi ktorými bola aj rodná obec Antona Bernoláka Slanica (zvyšok obce je dnes známy ako Slanický ostrov umenia), nič sa nevyrovná čínskej vodnej priehrade a elektrárni Tri rokliny (三峡大坝 – Sansja-Tapa) na rieke Čchang-ťiang.

Dokončená v roku 2012, jej výstavba si vynútila vysťahovanie 1,3 milióna obyvateľov, pričom zatopené boli aj viaceré archeologické či kultúrne významné lokality. Ak by bola plne naplnená, také ohromné množstvo vody by malo dokonca vplyv na rotáciu zemegule.

Inde vo svete sa zasa venujú výstavbe novej pevniny. Emirát Dubaj je známy mnohými vecami a jednou z nich je aj stavba umelých ostrovov. Začiatkom 21. storočia boli postavané dve sústavy ostrovov, takzvané palmy, a súostrovie pripomínajúce mapu sveta. Vo výstavbe je taktiež tretia „palma“, ako aj rozšírenie pobrežia.

K ľuďmi spôsobeným zmenám vo svete dochádza neustále. Dá sa predpokladať, že s postupom času bude ich intenzita len rásť. Niektoré časti sveta sa preto možno už v dohľadnej budúcnosti zmenia na nepoznanie.