Pred 100 rokmi sa narodil Anton Neuwirth. Muž s jedinečným osudom, ktorý sa oplatí poznať

dmc pol Anton Neuwirth s Jánom Čarnogurským v januári 2000. Foto: Vladimír Benko/TASR

Anton Neuwirth bol politickým väzňom, prvým veľvyslancom pri Svätej stolici a dôležitou postavou kresťanskej politiky.

Dnes, pri príležitosti 100 rokov od narodenia Antona Neuwirtha sa s jeho menom vo väčšine médií spomína najmä jeho pôsobenie vo funkcii prvého veľvyslanca Slovenskej republiky pri Svätej stolici. I keď táto jeho funkcia bola iste významnou a je dobre, že ho minister zahraničných vecí Korčok ocenil najvyšším vyznamenaním svojho rezortu, predsa len ide iba o malú epizódu v strhujúcom príbehu jeho života, z ktorého stojí za to poznať viac.

Anton bol prvým, a zároveň jediným dieťaťom žida Dezidera Neuwirtha a katolíčky Antónie rodenej Denkovej. Kvôli polovičnému židovskému pôvodu prišiel počas druhej svetovej vojny o polovicu rodiny (12 členov), ktorí zahynuli v koncentračných táboroch a samému sa mu podarilo prežiť len vďaka prezidentskej výnimke. Tú získal vďaka tomu, že jeho otec bol spolužiakom Jozefa Tisa z detských čias a starí rodičia bývali tri domy od fary v Bánovciach nad Bebravou, kde Tiso pôsobil ako farár. Anton s otcom išli žiadať o výnimku tak, že vybrali zopár dosák vo svojom plote a v plote organistu, ktorý susedil z jednej strany s nimi a z druhej s farou. Takto inkognito navštívili prezidenta a rovnakou cestou odišli domov. Možno pri tej príležitosti odovzdali aj pozdravy pre starú pani Neuwirthovú od starej pani Tisovej, prezidentovej matky, ktorá údajne pred tým, než sa jej syn stal prezidentom rada navštevovala Antonovu starú mamu.

Po komunistickom prevrate, ktorý ho zastihol na stáži vo Švajčiarsku (kde sa mu narodila prvá dcéra, dnes známa politička Anna Záborská) a odtiaľ sa mladý Anton Neuwirth vrátil ako jediný z dvanástich študentov z Československa, sa sťahoval do Košíc, kde pôsobil ako jeden z prvých akademikov na novovznikajúcej Lekárskej fakulte UPJŠ.

Mladý Anton Neuwirth. Foto: archív

Kvôli problému s ubytovaním v tom čase býval u košických dominikánov, kde sa zas stal priamym svedkom Barbarskej noci, teda tajnej komunistickej akcie, počas ktorej boli v noci z 13. na 14. apríla 1950 zatknutí a internovaní všetci rehoľníci v Československu. V tú noc mu známy košický dominikán, Mikuláš Lexmann (prastrýko slovenskej europoslankyne Miriam Lexmann), ktorý mu vybavil ubytovanie v kláštore, pri stretnutí na chodbe rázne povedal: „Pán doktor, pozrite, čo robia s nami, urobte niečo.“

Sám Neuwirth spomína, že v tej chvíli sa vôbec necítil ako hrdina, naopak snažil sa najmä zničiť Kolakovičove duchovné cvičenia, ktoré mal vtedy pri sebe.

Brutalita päťdesiatych rokov však napokon zomlela aj jeho. Tri roky po barbarskej noci si už ŠtB prišla aj po neho, vtedy už otca štyroch detí. Dôvodom bolo hlavne jeho členstvo v katolíckom spoločenstve Rodina, ktoré založil spomínaný Kolakovič, a taktiež neochota vstúpiť do komunistickej strany.

Po roku vyšetrovacej väzby, kde zažil všetko od psychického nátlaku, fyzického trápenia až po pokusy o vynútenie výpovedí cez podávanie drog do stravy, bol Neuwirth súdený v jednej skupine s kňazom Ladislavom Hanusom. Aj napriek štyrom deťom a manželke na materskej odmietol možnosť priznať vinu, a tak dosiahnuť nižší trest, dôsledkom čoho bol odsúdený na 12 rokov väzenia.

Neuwirthovci so starými rodičmi. Foto: archív

Väčšinu zo svojich väzenských rokov strávil vo väznici v Ilave, kde v podstate okúsil kúsok neba na zemi, keďže tu nadviazal styky so značnou časťou zástupu slovenských blahoslavených. Spoznal sa s blahoslavenými biskupmi Vasiľom Hopkom a Michalom Buzalkom, spriatelil sa s Petrom Pavlom Gojdičom, ktorý ho chcel vysvätiť za tajného kňaza, a dokonca bol jedným z posledných ľudí, ktorí boli pred smrťou v styku s blahoslaveným redemptoristom Metodom Dominikom Trčkom. Toho na Vianoce v roku 1959 dali dozorci do korekcie (samotka bez postele, bez kúrenia, s nižším prídelom jedla) za to, že si v cele polohlasne pospevoval koledy, následkom čoho dostal zápal pľúc a zomrel. Strážnici vtedy nedbali na Neuwirthove odporúčania, ktorý ho vyšetroval a žiadal o okamžitý prevoz do nemocnice. Jediné, čo dovolili, bolo presunúť ho do korekcie s drevenou a nie betónovou dlážkou. Neuwirth vo svojich pamätiach spomína, že aj v posledných chvíľach ho Trčka ubezpečoval, že svojim trýzniteľom odpúšťa. Neuwirth tu bol v kontakte aj s kardinálom Štěpánom Trochtom a Jánom Vojtaššákom, ktorých proces blahorečenia ešte prebieha.

Anton Neuwirth v roku 1992. Foto: Vladimír Benko/TASR

Po prepustení z väzenia sa Neuwirth vrátil k lekárskej praxi, kde sa mu postupne podarilo vypracovať sa na primára oddelenia klinickej biochémie v nemocnici v Martine. V dôsledku normalizácie je však z pozície primára odvolaný i keď v tom čase vymyslel a vlastnoručne zostrojil niekoľko medicínskych prístrojov. Tie si však kvôli zlému kádrovému profilu nikdy nemohol patentovať, za ich vynájdenie ani nedostal finančnú odmenu. Tú namiesto neho pri každom objave dostávali jeho spolupracovníci z lekárskeho tímu.

Keď v roku 1989 padal komunizmus, bol už Anton Neuwirth dôchodca. Napriek tomu, a faktu, že predtým hovoril, že by nikdy nevstúpil do strany, ktorá má v názve kresťanská, predsa len vstúpil do KDH. Stal sa poslancom, bol pri tom keď sa delila republika a v prvých voľbách slovenského prezidenta bol kandidátom hnutia na hlavu novovzniknutej Slovenskej republiky. V roku 1994 sa napokon stal prvým veľvyslancom Slovenskej republiky vo Vatikáne, odkiaľ sa ho v neskorších rokoch snažil všemožne dostať vtedajší premiér Vladimír Mečiar.

Anton Neuwirth zomrel 21. septembra 2004 vo veku 83 rokov. Pozícia veľvyslanca bola len vyvrcholením jeho strhujúceho životného príbehu, ktorý najlepšie vystihuje príhoda, ktorá sa stala jeho manželke a deťom v 50. rokoch. Keď po návšteve vo väzení čakali na vlak na Leopoldovskej stanici, jeden z bacharov, ktorí tam popíjali pivo, zavolal Neuwirthovho najstaršieho syna, posadil si ho na koleno, dal mu upiť z piva a povedal mu: „Buď taký dobrý a poriadny človek ako je tvoj otec.“

Anton Neuwirth nepatril k najvýznamnejším štátnikom, nebol ani generálom tajnej cirkvi, no aj napriek tomu jeho príbeh, ktorý je detailne popísaný v jeho autobiografii Liečiť zlo láskou, stojí za to poznať.


Ďalšie články