Kritik liberálov, priekopník štvrtej cesty. Prečo Dugina rešpektujú aj v západnej Európe

Ruský filozof a ideológ Dugin nikdy nepatril do užších ani širších tímov Putina. Nie je známe, že by mali osobný vzťah. Putin bývalým disidentom a intelektuálom typu Dugin veľmi nedôveruje.

Možno najbližšie k realite je označenie Dugina ako provládneho intelektuála, respektíve ruského „imperiálneho ideológa“. V minulosti bol poradcom ruských politikov. Volá po tvrdej línii, vedie vplyvný portál Geopolitika.ru, často vystupuje doma aj v zahraničí, kde hovorí o konzervatívnej revolúcii. Dugin a tábor, ktorý zastupuje, sa snaží na Putinovu vládu tlačiť sprava.

V tomto tlaku je pomerne úspešný.

Otázku, či mal byť terčom útoku Dugin a či za ním stáli Ukrajinci, západné tajné služby alebo „ruskí partizáni“, necháme bokom.

V tomto texte sa pokúsime pochopiť, prečo je duginovská ideológia taká vplyvná v Rusku.

A prečo má Dugin značný rešpekt aj v západnej Európe, hlavne medzi krajnou pravicou, nacionalistami a konzervatívcami.

Kým Američania titulujú Dugina ako „najnebezpečnejšieho filozofa na svete“, v západoeurópskych krajinách sa teší pomerne širokému publiku a záujmu konzervatívnych médií.

Po Majdane

Dugin sa stal celebritou po oranžových revolúciách, ktoré Západ podporoval v Gruzínsku a na Ukrajine (aby obom krajinám ponúkol členstvo v Aliancii). Hlásal politiku tvrdej línie, ktorá by zastavila expanziu NATO a obnovila „ruské impérium“. Malo vyrovnať krok s americkým, respektíve atlantickým…

Ešte viac Dugin pritvrdil po Majdane a po útokoch ukrajinských nacionalistov na ruské menšiny na Ukrajine (2014). Po upálení desiatok proruských demonštrantov v Odese a po nasadení ukrajinskej armády proti separatistom v Donecku a Luhansku začal Dugin otvorene kritizovať Putina. Vyčítal mu príliš mäkký postup. Žiadal, aby Rusko priamo, teda vojensky zakročilo na ochranu miliónov Rusov na východnej Ukrajine (boje ukrajinskej armády so separatistami si vyžiadali tisícky obetí a viac ako milión utečencov, ktorí vtedy smerovali z východnej Ukrajiny do Ruska).

Putin sa po roku 2014 prvýkrát dostal pod silný tlak sprava. Nešlo len o intelektuálov ako Dugin, ale aj o časť bezpečnostných služieb, armády, politického vedenia… Na Putina naliehali, aby sa prestal bezmocne prizerať protiruskej politike Kyjeva a expanzii NATO.

Putin sa, samozrejme, neprizeral. Rusko anektovalo Krym (kde má viac ako 150 rokov základňu ruská čiernomorská flotila). Vyzbrojovalo separatistov z Donecka a Luhanska.

Na druhej strane, Putin odmietal radikálnejšie kroky, napríklad uznanie separatistických republík a vojenský zásah vo východnej Ukrajine.

Vyčkávacia politika Putina trvala osem rokov. Medzitým radikálne skupiny okolo Dugina zosilneli.

A zradikalizoval sa aj Putin. Podľa viacerých zdrojov začal čoraz viac riešiť historické témy. Pravdepodobne sa obával, že ak by pri ukrajinskej kríze nezakročil, história – ruská história – by ho raz odsúdila ako slabocha, ktorý nedokázal zabrániť vyzbrojovaniu Ukrajiny, vytláčaniu ruských menšín z Donecka a vstupu Ukrajiny do NATO.

Po februári 2022, keď Rusko vojensky napadlo Ukrajinu, sa stal Dugin opäť vášnivým podporovateľom Putina. Invázii sa pokúšal vtlačiť intelektuálnu interpretáciu. Cez filozofiu dejín. O tom ale viac nižšie.

Polemika s Brzezinskim

Je asi nesporné, že Dugin patrí medzi najvplyvnejších ruských ideológov v oblasti geopolitiky. Jeho kniha Základy geopolitiky (1997) sa stala povinným čítaním na ruských vojenských akadémiách a v štátnej správe.

V istom zmysle je polemikou s americkou ikonou geopolitického myslenia Zbigniewom Brzezinskim.

V skratke: Brzezinski v knihe Veľká šachovnica (1997) priznal, že veľkým javiskom svetových dejín nie sú postkoloniálne Britské ostrovy ani zaoceánska veľmoc Spojené štáty. Veľkým javiskom a ťažiskom svetových dejín je kontinent nazývaný Eurázia.

Brzezinski vysvetľuje, že ak si chcú Spojené štáty udržať postavenie superveľmoci, musia si (ako mimoeurópska a mimoázijská krajina) postrážiť dominantné postavenie v Európe a v Ázii. Cez sieť spojeneckých a vazalských štátov musia zabrániť tomu, aby sa v Eurázii presadil domáci hegemón alebo ich aliancia.

Brzeziski radil, aby Spojené štáty nepripustili spojenectvo Nemecka a Ruska, prípadne spojenectvo Číny a Ruska.

Jedno sa im darí. Druhé nie.

Naopak, Duginova koncepcia geopolitiky stojí na suverenite Eurázie. Dugin je determinista. Tvrdí, že osud národov určuje ich poloha, okolie a zemepisné reálie.

Osudom Eurázie je podľa Dugina tvoriť jeden organický celok od Dublinu po Vladivostok. Viaceré médiá ho za to odsúdili ako veľkoruského šovinistu. Dugin však nehlása, že Eurázia má byť ruská. Za „našich“ považuje ortodoxných kresťanov, katolíkov, Turkov, hinduistov, taoistov – slovom, pluralitnú zmes obyvateľov kontinentu.

Pre Dugina je dôležité, aby politiku Eurázie neurčovali mimokontinentálne mocnosti (Spojené štáty, Británia, Kanada), ale spoločenstvá, ktoré ju obývajú. Euráziu má podľa jeho predstáv ovládnuť partnerstvo Ruska, Nemecka a Číny.

Dugin delí veľmoci na dva základné typy.

Prvým typom sú námorné mocnosti, pre ktoré je dôležité zabrániť, aby sa na pevnine či zámorských kontinentoch presadil domáci hegemón. Sú to „obchodné mocnosti“ (ako v minulosti Fenícia, Kartágo, Atény) postavené na kontrole financií a obchodných trás a na kolonizovaní zámorských regiónov. Dugin ich považuje za mocnosti hmoty.

Po kolapse britskej koloniálnej ríše je podľa neho úspešnou námornou veľmocou Amerika.

Druhý typ mocností sú tie pevninské. Ich politiku a hodnoty neurčujú otvorené moria, ale uzavretý kontinent a jeho možnosti. Antickými príkladmi pevninských mocností sú Sparta či Rím. Nasledovali pokusy o pokračovanie Rímskej ríše (v staronemeckom, byzantskom a neskôr aj nacistickom vydaní). Dnes považuje za nasledovníka rímskeho impéria Rusko.

Zo zákonov geopolitiky podľa Dugina vyplýva, že pevninské mocnosti si musia zaistiť hranice. A bezpečnosť vnútrozemia. Robia to buď výbojmi, alebo alianciami. Ak cudzia mocnosť prenikne hlboko k ich teritóriu, cítia to ako bezpečnostnú hrozbu. Podľa Dugina takto neuvažuje len Rusko, ale každá pevninská mocnosť, od Sparty cez Rím po súčasnú Čínu.

Pevninské spoločnstvá vyhlásil za domovy ducha a idealizmu.

Treba dodať, že v polemike s Brzeziského „šachovnicou“ (viac menej nepriamou, obe diela vyšli v tom istom roku) Dugin používa veľmi drsný slovník. Američanov a Britov treba podľa neho odraziť späť do mora a zavrieť ich tam. Radí, aby Rusko v Spojených štátoch podporovalo rasové konflikty, separatizmus a domácich extrémistov.

Polemika s Fukuyamom

Duginova parketa však nie je len geopolitická. Pokúša sa o svojráznu filozofiu dejín. Polemizuje s americkým filozofom Francisom Fukuyamom. Ten v lete 1989 ohlásil krach pokusov o svetový komunizmus a oslávil globálne víťazstvo liberálnej demokracie. Zápas o spoločenské usporiadania sa skončil. A skončili sa tým aj dejiny, hlásal Fukuyama.

Dugin je presvedčený, že fukuyamovská (americká) koncepcia globálnej liberálnej demokracie a globálnej občianskej spoločnosti vedenej Spojenými štátmi je len želanie jednej z veľmocí, nie realita.

Za baštu, ktorá odoláva „koncu dejín“ a nástupu globalizmu s liberálnym pohonom, považuje Rusko. Ohlasuje jeho veľkú imperiálnu úlohu. Tou je odraziť pokusy o koniec dejín a zabezpečiť „štvrtú cestu“.

Putinovu „špeciálnu vojenskú operáciu“ (ako Kremeľ nazýva inváziu na Ukrajinu) Dugin obhajuje ako vzburu proti univerzalizmu v réžii Američanov.

Dugin je často označovaný za fašistu, no neprávom. Vyčítať mu môžeme nacionalizmus, sklony k agresívnemu imperializmu, podporovanie vojny na Ukrajine. No k fašizmu sa nehlási. A v ospravedlňovaní vojen za ním veľmi nezaostávajú ani atlantickí vojnoví jastrabi (alebo západné médiá, ktoré podporovali ich vojenské dobrodružstvá v Afganistane, Iraku, Líbyi, Sýrii).

Kritika liberalizmu

Dugin považuje tri ideológie 20. storočia – liberalizmus, fašizmus a komunizmus – za prekonané. Druhé dve sú podľa neho porazené a odpísané. Liberalizmus sa pyšne vyhlasuje za jedinú altarnatívu a historiského víťaza, no aj ten je podľa Dugina vyčerpaný a na konci.

Liberalizmus je vo fáze, keď úspešne požiera a ničí sám seba. Súčasní liberáli neznesú oponetov, neznesú polemiku, neznesú iný názor. Od spoločnosti vyžadujú, aby išla s nimi, kto odmietne, toho ostrakizujú ako fašistu, toxického či nepriateľa ľudstva. Dugin tvrdí, že toto je v priamom rozpore s rodným listom liberalizmu. Dnes sa z tejto ideológie stáva nástroj novej, tretej formy totalitárnej moci, varuje Dugin.

Týmto sa dostávame k odpovedi na otázku, prečo je Dugin taký rešpektovaný v západných intelektuálnych a ultrakonzervatívnych kruhoch – vo Francúzsku, Španielsku, Rakúsku, Taliansku…

Viacerí západní konzervatívci to vidia podobne ako on: liberálny poriadok sa zvrháva do opaku. Do vynucovania poslušnosti a odpisovania čohokoľvek a kohokoľvek, kto vybočuje z predpísanej ideologickej línie.

Liberáli si už nectia pluralitu názorov, diskusiu, otvorenosť. Dialóg nahradil kazateľský, miestami až inkvizičný monológ. Stávajú sa z nich fundamentalisti, ktorí vyhlásili vyhladzovaciu vojnu konzervativizmu a náboženstvám.

Dugin tvrdí, že súčasní liberáli chcú človeka zbaviť jeho sociálnej, národnej, duchovnej a dokonca aj pohlavnej identity – a zaradiť ho medzi uniformné jednotky systému. Nijaká rôznorodosť, nijaká paleta presvedčení, náboženstviev, národných či kultúrnych tradícií a identít. Identita má byť jedna, spoločná, sterilná a kto sa búri a chráni tradície, ten je prenasledovaný ako nepriateľ.

V západnej spoločnosti – ešte stále otvorenej a formálne slobodnej – sa proti politike progresívcov búri čoraz viac ľudí. A nielen konzervatívcov. Časť z nich nachádza v Duginovi intelektuálneho spojenca.

Štvrtá cesta

Vráťme sa ale k podstate otázky. Dugin ohlasuje, že prekonaný nie je len fašizmus a komunizmus, ale aj liberalizmus – a svet potrebuje štvrtú cestu. Nazval ju rovnomenne s názvom knihy Štvrtá politická teória.

Jej základným kameňom nemá byť národ (ako to videli fašisti), trieda (hlavný pojem komunistov) ani jednotlivec (ako si to nastavili liberáli).

Má ním byť Dasein. Je to pojem nemeckého filozofa Heideggera a znamená „pobyt“. V existenciálnom zmysle. Človek je podľa Heideggera vrhnutý na svet. Od vecí (tie nemajú existenciu, ale len výskyt) sa líši tým, že má vedomie dočasnej existencie. Jeho poslaním je starať sa o seba a o svoje okolie – vytvárať sieť vzťahov, funkcií a hodnôt, ktoré mu umožňujú v danom prostredí žiť. A prežiť.

Duginov koncept štvrtej cesty je niečo ako „kolektívny existencializmus“. Vrhnutý na svet, do určitého špecifického prostredia, nie je len jedinec, ale aj spoločenstvo. Pospolitosť. Vo fundamentálnom zmysle nie je spoločenstvo ani triedne, ani národné, je organické. Má spoločné korene (tradície), spoločné chápanie priestoru a času, spoločnú históriu, spoločný jazyk, „svet“, spoločné normy. Tvorí živý celok.

Svet je podľa Dugina bohatý na rôzne formy Dasein, spoločenstiev, z ktorých má každé vlastný koreň a vlastnú identitu. Snahy násilne to meniť a vyhladzovať kultúrne identity v záujme univerzalizmu považuje za popieranie existenciálnych zákonov.

Aj v tejto rovine ostáva Dugin determinista. Tak ako sa geopolitika riadi zemepisnými (pozemskými) reáliami národov, tak sa Dasein riadi miestnymi možnosťami ľudí a spoločenstiev, ktoré vytvárajú.

Mystika a metafyzika

„Korene“, ktoré definujú človeka a spoločenstvo, nie sú podľa Dugina len tie materiálne, ale aj metafyzické. Človek je spojený aj s tým, čo je „za fyzis“, s vyššími duchovnými silami a princípmi. Bez nich by bola existencia (Dasein) nekompletná.

Vďaka tejto najvyššej rovine je Dugin považovaný (nie celkom presne) za mystika. V jeho antropológii a filozofii dejín sa mieša ortodoxné kresťanstvo so staroslovanskou kultúrou Slova a Svetla (Slnka). Dugin to nazýva jazykom Niezscheho ako apolónsky princíp, hlas rozumu a svetla, ktorý stojí v protiklade k dionýzovskému princípu temnoty, hmoty a opojenia. Človeku sú vlastné oba princípy, duchovný aj materiálny (pudový). No nie v rovnakej miere.

Dugin je presvedčený, že spoločenstvo, ktoré má najbližšie k metafyzickému princípu Svetla, Slova a Ducha, je (ako asi správne tušíte) to ruské. A vo všeobecnosti slovanské.

Čo Dugin nedopovedal

Dugin je v pravom zmysle slova kontroverzný. Má sklony k militarizmu, veľkoruskému imperializmu a intelektuálnej arogancii. Na druhej strane mu treba uznať, že je inšpiratívny. Nielen pre Rusov, ale aj pre veľkú časť západného intelektuálneho sveta, ktorý v Duginovi vidí partnera do diskusie.

Dugin a jeho západní priatelia ale zabudli na jednu veľmi podstatnú vec. Úvahy o suverenite Eurázie, ktorá sa má zbaviť nadvlády cudzích atlantických mocností (Spojených štátov a Británie), môžu vyzerať navonok logicky a pekne. No len do momentu, kým si nepriznáme, že spoločenské usporiadanie Ruska (alebo Číny) určite nebude to, čo by sme my Stredoeurópania obdivovali viac ako spoločenské usporiadanie Spojených štátov.

Priznáva si to aj Dugin. Sťažuje sa, že západná Európa je už natoľko ovládnutá anglosaskou ideológiou kapitalizmu a liberalizmu, že si nevie predstaviť nijaké alternatívy. Samozrejme, nie je to pravda. Európa si len nevie a nechce predstaviť alternatívy, ktoré by mali ruský direktívny strih.

S Duginom sa dá súhlasiť pri kritike postliberalizmu, ktorý začína byť v rozpore so základmi pôvodných liberálov (so slobodou a úctou k presvedčeniu iných). No súhlasiť s Duginom, aby bol atlantický imperializmus nahradený tým eurázijským s dominantným postavením Ruska, to nebude cesta, po ktorej by chceli experimentálne vykročiť štáty východnej Európy.

Pre Európanov dnes nie je výzvou suverenita Eurázie, ale suverenita Európy – a Európskej únie.

Napokon, duginovský veľkoruský imperializmus je v rozpore so základmi existencializmu (na ktorý sa Dugin odvoláva). Presnejšie: každý imperializmus, atlantický aj ruský, je v rozpore so základmi existencializmu. Nikto predsa nemá právo povyšovať sa nad ostatných – a nanucovať im vazalské postavenie.

Ľudská existencia smeruje k vyššiemu zmyslu len tam, kde má zaručenú istú mieru slobody a suverenity. A tá miera je dnes, priznajme si, ešte stále o dosť väčšia v „starej Európe“ než v strede Eurázie.