Nanebovzatie Panny a poklona učencov starej doby

22assumption-and-coronation-of-the-virgin Albrecht Dürer: Nanebovzatie a korunovácia Panny. Foto: wikimedia

Sviatok Nanebovzatia Panny Márie viedol kedysi vzdelancov a učencov k úvahám a prejavom, ktoré v mnohom pripomínali poéziu kombinovanú s teológiou a filozofiou. Pri tejto príležitosti publikujeme úryvok chváloreči, ktorý kedysi zaznel na historickej Trnavskej univerzite a jeho pravdepodobným autorom bol profesor a rektor Martin Svätojánsky (Sentiváni). Sprievodný text a preklad pripravil Svorad Zavarský.

Uprostred augusta slávime sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Máme možnosť kontemplovať toto tajomstvo, ktoré nám hovorí, že Ježišova a naša Matka prebýva večne, a teda i v tejto chvíli, v nebeskej sláve vo svojom ľudskom tele.

Všetky mariánske dogmy navzájom súvisia a jedna na druhú nadväzujú. Žiadna z nich nie je „objavom“ svojej doby, ale prejavením sa a potvrdením zmýšľania rozumu a sŕdc mnohých generácií kresťanov predchádzajúcich jej vyhlásenie. Poklad viery zverený apoštolom sa postupne otvára podľa stupňa schopnosti nášho „porozumenia“. Ježiš, odchádzajúc zo sveta, svojim prisľúbil, že Duch ich neskôr o všetkom poučí, lebo „teraz“ by všetko nezniesli. V chronologickej postupnosti definícií právd našej viery môžeme teda vidieť míľniky duchovného vývinu spoločnosti. Nielen náboženského, ale duchovného, so všetkým, čo spadá do pôsobnosti ľudského ducha, s kultúrou aj so zmyslami vnímateľnými plodmi myslenia.

Už dlho v oblasti humanitných vied pociťujem absenciu niečoho, čo by sme mohli nazvať duchovnými dejinami, v našom prípade duchovnými dejinami Slovákov a Slovenska, disciplínou, ktorá by bola poľom pôsobnosti veriaceho historika, ktorý chce a dokáže zjavené pravdy plne integrovať do svojho myslenia o dejinách. Dnes azda už dozrel čas na to, aby sme sa nebáli vykročiť z „bezpečnej“ zóny vytýčenej osvietenstvom a pozitivizmom, pojať čisto ľudsky bohatstvo vedeckej historiografie ostatných dvoch, troch storočí s vedomím a opätovným (po troch storočiach) uznaním Božieho pôsobenia v dejinách. Veď prečo by sa humanistika mala zdráhať toho tajomného a nepoznaného, ktoré sa dnes opäť čoraz častejšie priznáva aj v prírodných vedách?

Caravaggio: Smrť Panny. Foto: wikimedia

Jedným z najsilnejších vektorov duchovných dejín Slovenska, podobne ako u mnohých iných národov Európy, je nepochybne mariánsky kult. Žiaľ, súčasnosť vidí v tejto úcte sotva viac než jednu z podôb ľudovej zbožnosti. Málokto vie, že mariánska úcta je vpísaná nielen v náboženskej praxi nášho národa, ale je nerozlučne spätá aj s výškami jeho intelektuálneho života a rastu. V prvej polovici 18. storočia kulminovala mariánska literárna (dominantne latinská) tvorba na Slovensku: básne, kázne, traktáty, elógiá, chváloreči,… Avšak v našej krajine, ktorá sa nazývala kráľovstvom nielen uhorským, ale aj mariánskym, Máriin obraz zanechal stopu taktiež v živote politickom, hospodárskom (obraz Bohorodičky na slovenskej korune mal predchodcu už na uhorských florénoch) i akademickom. Na starej Trnavskej univerzite nik nemohol získať akademický titul bez toho, žeby sa bol pod prísahou zaviazal ctiť si panenskú Matku.

Misia univerzity bola úzko spätá s ohlasovaním skutočnosti nepoškvrneného počatia Panny Márie, a to dlhé desaťročia predtým, ako bola táto pravda v roku 1854 záväzne vyhlásená za článok viery. Každoročne 8. decembra, na sviatok Nepoškvrneného počatia, konala sa v univerzitnom chráme sv. Jána Krstiteľa slávnosť za účasti významných hostí sprevádzaná všetkou pompou, hudbou a slávnostným, oslavným príhovorom. Vďaka štedrosti veľkého mariánskeho ctiteľa a aktívneho šíriteľa mariánskej úcty, palatína Uhorského kráľovstva Pavla Esterháziho, sa tieto panegyrické reči na počesť Nepoškvrnenej od roku 1701 vydávali aj tlačou. (Podobne sa už od roku 1713 vďaka finančnému daru P. Gabriela Hevenešiho SJ vydávali aj panegyriky venované sv. Františkovi Xaverskému a sv. Ignácovi z Loyoly, z ktorých prvý bol patrónom filozofickej, druhý patrónom teologickej fakulty. K nim sa neskôr pridali ďalšie výročné chváloreči, napríklad panegyriky na počesť sv. Iva, pod ktorého ochranu bola zverená právnická fakulta Trnavskej univerzity.) Tento literárny žáner, v 17. a 18. storočí bohato zastúpený v celej Európe, si dosiaľ nezískal záujem odborníkov ani u nás doma, ani v zahraničí. Ide pritom o nesmierne zaujímavý literárny, ba vôbec kultúrny fenomén: neustále, rok čo rok opakujúce sa variácie tém a obrazov, literárna riava či fuga vytvárajúca mohutný organizmus rozprestierajúci sa kontinuitne ponad niekoľkými desaťročiami. Obrovské bohatstvo umu a imaginácie, ktoré nemohlo nezanechať pečať na duši vtedajších elít nášho národa.

Giotto: Smrť Panny. Foto: wikimedia

Stará Trnavská univerzita bola, alebo aspoň mala ambíciu byť mienkotvornou inštitúciou v našej spoločnosti. Výrečné svedectvo o tom sa nám zachovalo práve v prvej z trnavských tlačených chválorečí o nepoškvrnenom počatí Panny Márie z roku 1701 (s názvom Hungaria in immaculatam conceptionem B. Mariae Virginis Magnae Dominae suae credens et jurans). Rečník pomocou analógie argumentuje, že ak pravdu o nepoškvrnenom počatí obhajuje univerzita, potom ju neochvejne vyznáva aj celá uhorská krajina. (Treba pamätať, že pred vyhlásením dogmy išlo o teologickú tézu, o ktorej sa neustále viedli učené spory, najmä medzi dominikánmi a jezuitmi.)

Na ilustráciu krátky citát z uvedenej chváloreči:

V celých dejinách verejné školy – teda, ako sa hovorí, univerzity – požívali veľkú vážnosť a úctu: tak ako politické záležitosti vždy prislúchali dvoru a panovníkovi, tak pokiaľ sa vyskytla nejaká nejasnosť v náboženských alebo vieroučných otázkach, vec sa ponechala na rozhodnutie akademickej inštitúcii… Tak parížska univerzita v Galii už od čias Karola Veľkého požívala neobyčajnú vážnosť nielen u Frankov, ale aj medzi cudzími národmi… História hovorí o tom, že rozhodnutia univerzít v Alkale (Complutensis) a Salamanke nasledoval nielen pospolitý ľud a akademická obec, ale nezriedka sa nimi riadili aj španielski králi. Čo pokladala za správne univerzita v Leuvene, to jednomyseľne prijalo Brabantsko, Flámsko, celé Belgicko, ba i takmer celá Germánia. A neviem, či niekde inde mala univerzita takú autoritu, akú mal a aj dnes má Oxford medzi Britmi. Nie je nič, čo by tento národ nepokladal za sväté a neomylné, ba takpovediac, čo by mu nebolo ako čisté zlato, ak vie, že to odobrili oxfordskí učenci. A nie je to veru žiadna ľahkovernosť. Veď čože by mohlo byť rozvážnejšie ako to, aby si ľudia zamestnaní najrozličnejšími záležitosťami, ktorí sa neveľmi orientujú v akademických náukách a ani sa o ne nezaujímajú, vybrali zbehlých a vysokoučených mužov, ktorým môžu bezpečne dôverovať? Táto úzka skupina, ktorej záleží na blahu vlasti a ktorá z akademickej „pozorovateľne“ ako z vysokej veže zhliada v nočnej stráži na celú obec, takže občania môžu bezpečne oddychovať, kým za nich bdejú oči iných. Slávny a v pamäti večne živý kardinál Peter Pázmáň, inšpirovaný takýmito veľkými benefitmi, sa podľa príkladu iných krajín rozhodol, že svojmu uhorskému národu vzbudí túto akadémiu (univerzitu), ktorá preň bude pevnosťou vzdelania, centrom vied, ozdobou a chválou celého kráľovstva, bezpečným prístavom mládeže. K akej mienke sa teda prikloníš, národ uhorský? Nebudeš vari súhlasiť s tým, čo sa ako dobré a správne javí… týmto vysoko vzdelaným univerzitným učiteľom… Vari by si sa od ich mienky čo i len za necht odklonil?

Francesco Bottici: Nanebovzatie Panny Márie. Foto: wikimedia

A tak aj naša Trnavská univerzita spolu s mnohými inými učenými ustanovizňami v Európe prispela cez výročné mariánske panegyriky svojou troškou k odkrývaniu mariánskeho tajomstva a upevňovaniu povedomia o ňom. Avšak to, čo v európskych reláciách predstavuje „trošku“, pre Slovensko znamená významný prínos v jeho duchovných dejinách.

Písané pre revue Impulz.


Ďalšie články