7 dní v kocke: Stíhanie Fica sa môže rýchlo otočiť. Proti Matovičovi

Snímka obrazovky 2022-08-04 o 19.47.09 Robert Fico. Foto: TASR.

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš pravidelne komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o slabinách a rizikách stíhania Fica, o brutálnej likvidácii zajatcov z Azova, o nástupe recesie a o čínsko-americkej roztržke kvôli Taiwanu.

1. Od Fica k Matovičovi

So stíhaním Roberta Fica sa to trochu komplikuje. Vyšetrovateľ NAKA pomerne rýchlo, už v pondelok navrhol obžalobu. Prokurátor ho schladil a vec mu vrátil na ďalšie vyšetrovanie. Dôvod: pri stíhaní Fica a Kaliňáka sa kopili pomerne vážne procesné chyby. Väčšina z nich kvôli príliš rýchlemu postupu NAKA a špeciálnej prokuratúry.

Mnohí sú možno sklamaní. V konečnom dôsledku je ale dobré, že vyšetrovanie pokračuje pokojnejším tempom. Pretože v takýchto prípadoch sa za chyby vyšetrovateľa (aj tie najmenšie) vždy platí…

Navyše ak by sa stíhanie Fica prepálilo, mohlo by sa to veľmi rýchlo otočiť – a rovno proti ľuďom ako Matovič alebo Lipšic.

Asi nezaškodí pripomenúť, že Fico nie je stíhaný za korupciu ani majetkové zločiny, ale za to, že sa ako premiér spolu s Kaliňákom a Gašparom zaujímal o kauzy Matoviča, Kisku, Lipšica. Podľa vyšetrovateľa tlačil na stíhanie politických rivalov. Čiže zneužíval moc a zaťahoval políciu do politického boja. Čo je trestné.

Stíhanie Fica za zneužitie právomoci je v poriadku. No isté pochybnosti sme mohli mať pri rozšírení stíhania o údajnú účasť Fica v „zločineckej skupine“ (kde sú vyššie trestné sadzby). Veľmi sporný bol aj tlak na to, aby Fico skončil vo vyšetrovacej väzbe. Teda aby išiel preventívne za mreže ešte pred skončením vyšetrovania.

Takýto tvrdý postup má totiž vážne riziká.

Skúsme si predstaviť, že po voľbách 2020 sa premiér Matovič spolu s ministrom vnútra zaujímali o kauzy Fica a Kaliňáka. A o ich vyšetrovanie a stíhanie. Skúsme si predstaviť aj to, že súčasťou komunikácie bol aj advokát Lipšic a novinári, ktorí na kauzách pracovali. A nakoniec si skúsme predstaviť, že po prípadných predčasných voľbách (ktoré sú už takmer isté) to raz nejaký svedok-kajúcnik opíše. Aby si znížil trest.

Skalný volič OĽaNO by pri takejto predstave mohol myknúť plecom a radostne povedať, že presne toto – tlak na stíhanie zločinu – sa od Matoviča a jeho ľudí očakávalo.

Iste. Politicky to sedí. No z pohľadu zákona by to bolo trestné. Premiér a ministri predsa nesmú tlačiť na vyšetrovanie, ktoré má byť striktne nezávislé. A už vôbec nemôžu tlačiť na vyšetrovanie opozičných poslancov.

Podľa logiky a zvyklostí, ktoré sa dnes na Slovensku uznávajú, by potom mali do bytu Matoviča (Lipšica, advokátov, novinárov) vtrhnúť policajné komandá, napariť im „zločineckú skupinu“ a hnať ich do väzby.

Námietka, že Fico s Kaliňákom zákerne prenasledovali dobrú opozíciu, kým Matovič s Mikulcom po voľbách len príkladne tlačili na stíhanie „mafie“, je pôsobivá. Z pohľadu trestného práva je ale neplatná. Napokon pri Andrejovi Kiskovi sa ukázalo, že jeho stíhanie nebolo politicky vykonštruované. Stíhanie Kisku pokračovalo aj po voľbách 2020. A za novej vlády viedlo k podaniu obžaloby – za opakované daňové podvody v rozsahu stoviek tisíc eur…

Tento komentár určite nemá byť obhajobou Roberta Fica. Opakujeme: je dobré, že je trestne stíhaný pre podozrenia zo zneužitia právomoci. Premiér nikdy nesmie „riešiť“ trestné stíhanie opozície.

O Kaliňákovi to platí dvojnásobne. Kaliňák mal ako minister vnútra (spolu s Gašparom a advokátom Parom) naliehať na stíhanie prokurátora Vasiľa Špirka. Kvôli tomu, že prokurátor viedol vyšetrovanie káuz Kaliňáka, Počiatka a Bašternáka.

Pri Ficovi aj Kaliňákovi ide o vážne podozrenia, ktoré si zalúžia vyšetrovanie a po dokázaní viny trest.

Len by sa to nemalo preháňať s tempom a tvrdosťou postupu (väzba má byť krajný prostriedok, nie bežný).

A čo je ešte dôležitejšie: nemal by sa používať dvojaký meter.

2. Masaker

Pred týždňom prišli z Ukrajiny šokujúce správy. Po raketovom útoku na väznicu v Donecku zomreli desiatky ukrajinských zajatcov. Väčšina z nich bola z pluku Azov. Útok pôsobí ako masová poprava zajatých Ukrajincov. Azovskí bojovníci sú na Ukrajine považovaní za hrdinov, ktorí bránili Mariupol proti zničujúcej presile. Rusi ich zas považujú za neonacistov.

Rusko tvrdí, že na doneckú väznicu zaútočili Ukrajinci raketami HIMARS. Ukrajinská armáda to okamžite poprela a za útok viní Rusko, ktoré vraj chcelo zakryť stopy po mučení zajatcov. Informácie jednej či druhej strany nebolo možné overiť.

Na útoku je zvláštne, že prišiel v čase, keď sa blížilo rozhodnutie Ruska o zaradení pluku Azov medzi teroristické organizácie. V praxi by to znamenalo, že väzni z pluku Azov by nemali postavenie vojnových zajatcov (chránených medzinárodnými dohovormi), ale zločincov, ktorých môžu súdiť. Alebo oslobodiť, ak začnú spolupracovať a vypovedať…

Faktom je, že na verejnosť unikli dôkazy o mučení ukrajinských zajatcov v doneckom väzení. Na druhej strane je zrejmé zas to, že Rusko malo v úmysle zajatcov z pluku Azov súdiť a vypočúvať, nie hromadne likvidovať.

V utorok prišlo rozhodnutie, ktoré sa dlhšie očakávalo. Ruský súd označil pluk Azov za teroristickú organizáciu. Zajatcov zrejme čaká vydávanie do Ruska na trestné stíhanie.

Pluk Azov sa preslávil po roku 2014. Vznikol ako dobrovoľnícka, no mimoriadne silná organizácia ukrajinských nacionalistov. Keď Mariupol v roku 2014 obsadili doneckí separatisti podporovaní Ruskom, Azov v tvrdej a krvavej protiofenzíve vytlačil separatistov z mesta a z ďalších oblastí na východnej Ukrajine.

Pluk Azov s viac ako tisíckou vojakov pôvodne pôsobil mimo štruktúr ukrajinskej armády. Mal vlastné velenie a vlastné metódy. Mimoriadne tvrdé, no účinné.

Dlhé polemiky o tom, či bol povestný pluk Azov neonacistický (fašistický), uzavreli Američania už v roku 2015. Kongresmani zaradili Azov medzi neonacistické organizácie, ktoré Kongres Spojených štátov nesmie vyzbrojovať ani cvičiť. Americké zbrane a inštruktori od roku 2015 mierili len do ukrajinskej armády.

Súkromné ozbrojené skupiny ako Azov sa neskôr formálne integrovali do ukrajinskej Národnej gardy – s garanciami špeciálneho postavenia a vlastného velenia. Medzi skupinou Azov a ukrajinskou armádou fungovala skôr rivalita ako spolupráca.

Po dobytí Mariupola ruskou armádou prestal pluk Azov existovať ako vojenská sila. No celkom aktívne funguje na fronte informačnej vojny. Zvyšky veliteľov pluku žiadajú Spojené štáty, aby Rusko vyhlásili za teroristický štát.

3. Recesia a propaganda

Američania dnes riešia trochu iné problémy ako výzvy facebookovej divízie pluku Azov. Americká ekonomika je už druhý štvrťrok po sebe v miernom mínuse. Teda v recesii. Pripisovať to iba ruskej invázii na Ukrajinu by asi nebolo presné. Spojené štáty sa ekonomicky podchladili už začiatkom roka. Súbežne s tým prudko rástli ceny. Vojna v Európe tieto trendy následne len zosilňuje a predlžuje.

Mimochodom, ani dáta o americkej recesii sa nevyhli praktikám propagandy a „informačnej vojny“. Americká vláda sa ešte pred zverejnením zlých správ pokúsila zmeniť definíciu recesie. Rozhodujúce by podľa nej nemali byť záporné čísla dva kvartály po sebe, ale širšia analýza trendov. A podľa nich vraj americká ekonomika v recesii nie je.

Návodu sa okamžite chytili aj progresívne médiá. Niektoré hovoria len o takzvanej „technickej recesii“, ktorá nemusí byť reálna. Prípadne nahlas pochybujú o tradičnej definícii. Iné médiá, ako napríklad CNN, prišli s celkom neskrývanou propagandou. „Kto rozhoduje o tom, či sú Spojené štáty v recesii? Osem bielych ekonómov,“ informuje svoje čoraz menšie publikum CNN.

Takže aj za toto zodpovedajú bieli muži. Povedané rečou Indiánov, bledé tváre. Good job, CNN…

Poučenie: už aj proti poklesu ekonomiky sa dá bojovať modernými zbraňami. Propagandou.

4. Taiwanský dikobraz

Posledný bod prehľadu musíme venovať opäť Taiwanu, pri ktorom začala napínať svaly Čína. Dôvodom bolo ázijské turné Nancy Pelosiovej. Nakoniec sa napriek varovaniam nevyhla ani spojencom na Taiwane. Čína okamžite rozbehla vojenské cvičenia, ktoré majú viesť (prinajmenšom) k dočasnému obkľúčeniu a blokáde ostrova. Taiwanský vzdušný priestor križujú čínske balistické strely. Zatiaľ končia v mori.

Scéna môže pripomínať január 2022, keď Rusko mobilizovalo sily pri hraniciach Ukrajiny. Otvorené ostáva, či Čína v najbližších mesiacoch využije vojnu v Európe, aby vrhla sily do vojny o Taiwan. Alebo si počká. Pravdepodobnejšia je druhá možnosť (hoci Rusko by určite privítalo tú prvú). Čína je jedna z mála veľmocí, ktoré sú presvedčené, že čas hrá veľmi jednoznačne v ich prospech. Ráta s tým, že rivalov prerastie.

Je nepochybné, že návšteva Pelosiovej na Taiwane prispieva k tesnejšiemu spojenectvu Číny a Ruska. Na druhej strane: Spojené štáty nemajú veľmi na výber. Ak chcú v čase bezpečnostnej krízy betónovať svoje pozície v Ázii (Japonsko, Južná Kórea, Singapur, Malajzia) a blokovať rastúcu čínsku dominanciu, nemôžu obísť alebo obetovať Taiwan. Ak by začali ustupovať Číne, zneistilo by to ďalších – a podstatne dôležitejších – amerických spojencov v Ázii.

Taiwan je bremeno, ktoré Američania zdedili z čias studenej vojny. Po občianskej vojne a víťazstve Maovej Červenej armády sa čínski nacionalisti stiahli na Taiwan, kde sa s podporou Američanov opevnili. Dnes už tento ostrov nie je vplyvným hráčom v protikomunistickom boji, ale len nákladovou položkou. Spojené štáty formálne uznávajú politiku „jednej Číny“ (z oficiálnych vzťahov s Taiwanom vycúvali). Reálne však musia Taiwan ďalej podporovať a vyzbrojovať, aby si udržali povesť veľmoci, ktorá neopúšťa starých spojencov.

Taktika nesie označenie dikobraz. Drobný Taiwan má mať natoľko silnú a odstrašujúcu vojenskú obranu, aby sa súper zdržal ambícií zaútočiť a aby akceptoval, že konflikt o Taiwan ostáva de facto nedoriešený.

Táto dvojtvárna politika fungovala, kým bola Čína výrazne slabšie než Spojené štáty. Aktuálne sa však pomery síl vyrovnávajú. Ekonomicky aj do veľkej miery aj vojensky.

Otázka už nestojí tak, či sa Čína odhodlá obnoviť suverenitu nad Taiwanom (a následne rozšíriť dominanciu v Ázii), ale kedy…

S tým je spojená druhá a pre Európu dôležitejšia otázka: či si dovtedy Západ urovná vojenské a obchodné vzťahy s Ruskom (dohodou o vzájomných bezpečnostných zárukách NATO – Rusko). Alebo bude riskovať oveľa širší konflikt – a oveľa väčšie straty – na dvoch frontoch.


Ďalšie články