Dovolenka s osami, jeleňmi a vnúčatami

Vrátil som sa z dvojtýždňovej dovolenky. Skončili sa dva týždne v lone prírody a už niekoľko dní som opäť vo vyhriatom petržalskom paneláku. Keďže vekom som stále konzervatívnejší, moja duša sa bráni náhlej zmene prostredia a odmieta sa opätovne ponoriť do politického sveta vojen, globálnych kríz, covidu a napínavého diania v OĽaNO.

deer-g3f98fc0be_1920 Pytliakovi z Kysúc klepli po prstoch. Ilustračná fotografia: Pixabay

Aby bol prechod taký pozvoľnejší, vyhoviem volaniu duše a prvý podovolenkový text venujem zhodnoteniu dovolenky. Text bude trochu chaotický, lebo aj dovolenka bola presne taká.

Dovolenka na Slovensku alebo No more more

Nechodím k moru. Naposledy som bol na dovolenke pri mori pred pätnástimi rokmi. Odvtedy sa držím hesla „No more more“. Nie že by som sa pri mori cítil zle. Ale nechce sa mi cestovať. A najmä pred vyše desaťročím sa začal ten proces, že deti sa začali ženiť a vydávať a v ďalšej fáze začali prichádzať na svet ich deti, teda naše vnúčence. A to predstavuje nové povinnosti pre starých rodičov.

A tak trávime dovolenky na Slovensku na našej chate na Hornej Nitre. Chatu začal stavať svokor pred vyše štyrmi desaťročiami, pri výstavbe som pomáhal i ja. No tak pomáhal… Riadne som sa narobil len dvakrát. Miešal som betón na žumpu a na rebríku som nosil na chrbte vlnovec na strechu. Z obojého ma bolel chrbát a z toho druhého sa mi trochu točila i hlava.

Tridsať rokov sme sa umývali v lavóre, v lete v potoku, ale už niekoľko rokov máme na chate tečúcu vodu. Pokrok nezastavíš. Pitnú vodu máme z neďalekej lesnej studničky. Pred pár rokmi sa ktorýsi sused zbavoval obsahu svojej žumpy tak, ako nemal, a ten obsah si podzemnými cestičkami či potokom našiel cestičku aj do studničky a cez ňu do môjho žalúdka. Bolo mi z toho značne nedobre aj so všetkým, čo k tomu patrí. Zľakol som sa, že po šesťdesiatke som už náchylnejší na úpal, takže po odhalení príčiny som sa potešil, že som sa len priotrávil. Priotrávil sa i iný sused, takže spoločné strádanie utužilo chatársku spolupatričnosť. Už sa to neopakovalo, voda mi stále chutí, ale malým deťom sme našťastie dávali vodu, ktorú sme si priviezli, a aj v tom pokračujeme.

Natlačená trinástka

Povedal by som, že v chate sa tak zo šesť ľudí može cítiť voľne a nestiesnene. S manželkou, tromi deťmi a ich maželskými partnermi a piatimi vnúčencami je nás trinásť. Vnúčence sú vo veku od jeden a pol roka po dvanásť a pol. Nie sme tam vždy všetci spolu, rôzne sa to tam strieda, ale sú víkendy, keď je nás tam naozaj trinásť. Niektorí musia spať mimo chaty v búdke alebo v stane. Splachovací záchod je len jeden. Suchý drevený záchod som pred pár rokmi neprozreteľne strhol. Prognózy do budúcnosti nie sú dobré. Väčšina vnúčat na veľkú potrebu ešte využíva nočníček, ale dlho to tak už nebude. (Iste nebude pre čitateľa problém uhádnuť, kto tie nočníky vynáša. Na tieto podradné práce je tu najmä obetavý dedko.)

Nikdy si nezvyknem, koľko haraburdia deti dnes potrebujú. Napríklad každé má svoju osobitnú fľašu na vodu, ktorú si cuckajú. Ale protestovať nemá zmysel. Iba by som si vyslúžil útrpné pohľady oteckov a mamičiek.

Kdyby tady nebyly ty vosy…

Nikdy počas môjho života nebolo toľko ôs ako toto leto. Bzučali okolo nás, sadali na nás, padali nám do jedla a do pohárov. A bodali nás.

V priebehu týždňa z trinástich členov rodiny sedem dostalo spolu deväť žihadiel. Bol som medzi nimi. Z piatich vnúčat štyri dostali žihadlo. Bodnutie dospelého nebolo udalosťou, ale srdcervúci plač vnúčatiek, keď zažijú prvý dôkaz občasnej krutosti života, to starého otca bolí. Tie slzičky, vzlyky, následné tíšenie zo strany rodiča či starého rodiča… Máme na to v rodine vžité slovo „ľutovačka“. „Chceš ľutovačku, miláčik?“ opýtame sa plačúcich dietok. „Ááánooo,“ znie odpoveď.

Stal som sa pomstiteľom zranených dietok. Hlušil som osy plácačkou a topením. Každé ráno som pripravil zmes bazového sirupu, sýteného bublinkového sladeného nápoja a, samozrejme, piva. Na to idú a je to ich osudová chyba. Keď do toho spadnú, už nevzlietnu. Pohlušil som ich stovky.

To sú tie chvíle, keď sa človek pýta, prečo sa tieto tvory ocitli v Hospodinovom stvoriteľskom pláne.

Trochu na ochranársku tému

Spoločnosť nám občas robili aj väčšie zvieratá ako hmyz. Medveďov sme u nás v širšom okolí ešte nevideli, ani som sa nerozprával s človekom, ktorý tam medveďa videl. Ale rozprávali sme sa s veľmi veľa ľuďmi, ktorí sa rozprávali s ľuďmi, ktorí tam medveďa videli. To pred pár rokmi nebolo.

Zato vysoká zver chodí už roky rovno pred chaty. Jelene a lane žerú kvety, ktoré pre nich starostlivo sadíme a polievame. Zatiaľ len v noci, keď spíme. Ale ak sa im zdá, že sa dlho spať nezberáme, tak nečakajú a v súmraku počujme dupot stádočka alebo ho aj vidíme pár desiatok metrov od chaty. Keď sme chceli vidieť jeleňa pred dvadsiatimi piatimi rokmi, museli sme asi tak dva kilometre odšliapať po lesnej ceste. 

V spoločnosti spracovávanej mediálnymi záchvatmi ochranárstva prevláda dojem, že to všetko akosi hynie a umiera. No vysoká teda fakt nevymiera, ale z dlhodobého hľadiska (v porovnaní so stavmi spred dvoch desaťročí) jej stavy neuveriteľne narastajú. Jelenej zveri je cez 70-tisíc, srnčej vyše 120-tisíc.

Keď som si prečítal na Štandarde, že na Slovensku chytili pytliaka, ktorému za zastrelenie daniela hrozia dva roky väzenia, nadvihlo mi to obočie. Dva roky? Danielov škvrnitých máme cez 20-tisíc.

Na Hornej Nitre sa vyskytujú aj rysy. Pred tridsiatimi rokmi, uprostred tuhej zimy sme si na zasneženom balkóne chaty našli stopy rysa. Zrejme preskočil na balkón z konára borovice. Rysov žije na Slovensku asi dvetisíc, dvojnásobok stavu oproti roku 2000.

Diviaky nás neobťažujú, majú svoje bahniská tak 500 metrov od konca chát. Keď sú však chaty ľudoprázdne, odvážia sa až k nim, čo poznáme podľa stôp.

Pod strechou nám roky žijú netopiere a za súmraku si veselo poletujú. Na strechu si večer občas sadne sova. Alebo je to kuvik?

Nijako sa nesťažujem. Až na občasné odstraňovanie jeleních exkrementov z trávnika a na tých medveďov, ktorých pri našich výletov preventívne plašíme spevom a inými plašidlami, sa tomu všetkému vlastne teším. Ak sa nám diviaky nebudú bahniť rovno pred chatou, tak máme radosť, že slovenskej prírode sa darí. A pivo z plechoviek na chate pijeme ešte radšej, odkedy sú plechovky zálohované. Veď som si aj všimol, že som ich vypil viac ako obvykle.

Drevo sa ťaží, lesa tuším pribúda

V okolitých lesoch sa ťaží drevo, ale lesa je akosi viac ako kedysi. Pred štvrťstoročím sme mohli chodiť na veľké rúbaniská, na ktorých rástli maliny a hneď pár týždňoch po nich dozrievali černice. Každé leto sme varili malinový lekvár.

Dnes tých rúbanísk niet, lebo na všetkých sú dávno vysadené stromy. Maliny a černice si môžeme trochu pooberať len na okraji lesa. Keď si robíme túru na okolité kopce, črtá sa nám pohľad desiatky kilometrov dookola, vidíme všetko od Topoľčian po Prievidzu a na opačnej strane zase sa nám naskytuje pohľad smerom k Pohroniu. Všade vidíme les. To je dobre.

To všetko sú lokálne dobré správy. Nie všetko v životnom prostedí sa vyvíja zle.  

A teraz k drobizgu

Skutočnou skúškou charakteru starého otca však neboli osy ani jelene ani medvede. Úlohou bolo tráviť čas s vnúčatkami, tak aby sa zabávali, pritom si neublížili, a aby som ja neskončil úplným vyčerpaním svojich síl.

Ten najstarší a tá najmladšia neboli problém. Jadro tvorili traja prostrední, z toho dvaja v pokročilom škôlkárskom veku a jeden o dva roky mladší, ktorý sa im chcel silou mocou vyrovnať.

V správaní vnúčat platia niektoré pravidlá. Hojdačka je pripravená na hojdanie celý deň, poväčšine je nevyužitá. Keď sa však chce jeden pohojdať, zrazu chcú všetci a je potrebný dispečer, ktorý prideľuje čas a hojdá. Je ním dedko.

Keď si hádžu kamienky do potoka, treba stále dozerať na to, aby nikto nehádzal v smere, kde by kameň mohol trafiť hlavičku ďalšieho, alebo oni si to veru nekontrolujú. Kontroluje dedko.

Platí, že čím majú viac autíčiek, tým viac sa o ne sporia. Rozsúdiť ich musí dedko.

Myslíte si, že rozprávky, ktoré ich zaujímajú, sú tie z nášho detstva, o princoch, princeznách a trojhlavých drakoch? Veď znesú aj tie, ale s tými si nevystačíme. Dnes sú hrdinami detských rozprávok autíčka, vláčiky a iné antropomorfizované predmety. A ani to nestačí. Deti si žiadajú od dedka, aby im nejaké príbehy rozprával, a to v reálnom čase. Čo znamená, že keď začínam rozprávať, ešte netuším, o čom to vlastne bude, ako sa to vyvrbí ani ako sa to skončí.

Som v tom celkom dobrý. Boli sme na niekoľkohodinovej túre a škôlkári sa už po pár minútach pýtali na ruky, čo sme odmietli, tak som ich musel zaujať príbehom. Bol o chlapcoch, ktorí si skonštruovali raketu, vyleteli s ňou na Mesiac. Tam našli zvyšky havarovaného plavidla mimozemšťanov z Proximy Centauri, ktorí už zahynuli, ale ostal tam po nich transformerský robot a ten chlapcom odovzdal posolstvo o veľkej hrozbe pre ľudstvo. Hrozbou bol monštruózny Kwang, sídliaci na Marse, disponujúci elektromagnetickou silou, schopnou meniť dráhy meteorov a komét a vrhať ich tak na zem, čo už aj s jednou kométou práve robil. Chlapci sa spojili s americkým, čínskym a ruským prezidentom a tí zariadili bombardovanie krátera na Marse i celej kométy jadrovými hlavicami, takže to vo vesmíre búchalo jedna radosť.

Priznávam, že rozprávanie obsahovalo plagiátorské prvky, ale to je predsa znamenie doby, tak čo. Podstatné, že chlapci ani nedýchali.

Chlapcov som viedol k mužnosti. Tak napríklad sme hrávali Človeče, nehnevaj sa. Spomínam si, ako som hral prvýkrát Človeče ja, ešte v predškolskom veku. Ten skvelý pocit, keď som niekoho vyhodil. A potom to poníženie a sklamanie a urazenie sa, keď vyhodili mňa. Teraz som však trochu pokrytecky požadoval, aby vyhodený vnúčik neplakal od zlosti. To som ukázal na vnúčika prstom, pozrel som mu prísne do očí: „Teraz ťa vyhodím. Budeš plakať?!“ „Nie,“ hlesli vnúčikovia. Nie vždy to dodržali, ale taký je život.

Keď ich na túre pichali na nožičkách bodliaky či žihľava a plač mali na krajíčku, napomenul som ich, že sme síce z mesta, ale nie sme žiadni masňáci.

Strašidlá najstrašnejšie

Keď som už z ich šantenia pociťoval značné vyčerpanie, siahol som o osvedčenej, účinnej zbrani. Dospelí tiež pozerajú horory, aj keď sa pri tom boja. Tak som vnúčatkým rozprával o všelijakých strašidlách. Milé vnúčatká, začal som, ako viete, v týchto lesoch žijú medvede a stretnúť takého medveďa nie je nič príjemné. Ale sú aj nebezpečnejšie tvory. Napríklad kvedluchy. To slovo som si vymyslel sekundu predtým. Vnúčatká sa zaujímali, ako taká kvedlucha vyzerá. Povedal som, že telo má ako hroch, zuby ako žralok a strašne rýchlo uteká. Kvedluchy neexistujú, protestovalo jedno vnúčatko. Zakontroval som, že to hovorili mnohí, ale dopadli veľmi zle. Vnúčatká zvážneli. Pritvrdil som. Ale to nie je to najhoršie, pokračoval som. S kvedluchou by sme si možno poradili. Je nás veľa a máme nože. Ale keby nás napadol kvedlúch, tak to už by bolo s nami naozaj amen. Keď sa ma spýtali, ako kvedlúch vyzerá, povedal som, že to je neopísateľné.

Na mamičkách vnúčatiek bolo občas vidno pochybnosti, či to už nepreháňam, tak som zvolil miernejšie naratívy. Rozprával som vnúčatkám o horských permoníkoch, ktorí im síce vážne neublížia, ale sú veľmi podlí. Malým deťom odzadu dávajú podnožky, kradnú im veci a spoza stromov na nich hádžu šišky. Najhoršie je, keď nejakému dieťatku nepozorovane ukradnú fľašku s vodou, nacikajú do nej a potom ju vrátia na miesto.

Považoval som to za vtpiné, ale nebola v tom žiadna hrôza. Jedno vnúčatko povedalo: „Áále, dedkóó.“ V jeho pohľade bola istá útrpnosť. Nie všetko sa vydarí.

Rozlúčka s anjelikmi

Aj tá najkrajšia dovolenka sa raz končí. Postupne som sa s vnúčatkami rozlúčil. Keď som sa lúčil s posledným, povedal som mu: „Môj milý vnúčik, bolo mi s vami veľmi dobre a bude mi za vami smutno. Povedz, vnúčik, bude aj tebe smutno za dedkom?“ Áno, bude mi smutno, odpovedá mi škôlkar. Aby som potvrdil povesť prísneho dedka, pýtam sa ďalej: „A hovoríš to preto, lebo ti bude naozaj smutno, alebo to hovoríš len tak, aby mal dedko radosť?“

A tá čistá duša, ešte nepoznajúca zradné pascičky reči dospelákov, odpovedá: „Áno, dedko, hovorím to len tak, aby si mal radosť.“

No povedzte, čo si môže človek želať viac ako vnúčikov, čo chcú, aby ste mali radosť?

Dovolenka bola krásna a i to, že sa skončila, nebolo na zahodenie. Po návrate do Bratislavy som tri dni oddychoval. Po troch dňoch som bol z dovolenky perfektne zotavený.


Ďalšie články