Lenin prijal podporu nemeckého cisára, inak by neuspel

Presne pred 103 rokmi uchopili boľševici v Rusku moc. Kľúčovú úlohu zohralo cisárske Nemecko, ktoré revoltou chcelo iba protivníka vyradiť z vojny. Leninov režim sa udržal, hoci v závere prvej svetovej vojny visel jeho osud na vlásku. Svetová proletárska revolúcia sa mohla rozbehnúť.

Boľševizmus vyšiel z marxistickej odnože európskeho socialistického hnutia 19. storočia. Karol Marx v ňom nebol zďaleka jediný. Ale bol to práve on, kto prišiel s myšlienkou rázne sa vyčleniť. Stavil na radikálnosť.

Marx si účelovo prevzal z antického Ríma pojem proletarii. Boli to ľudia v rímskej spoločnosti, ktorí boli takí chudobní, že jediné, čo mohli dať štátu, boli deti – proles. Z týchto detí sa mohli stať vojaci, obávaní rímski legionári.

Marx presadzoval proletársku revolúciu vykorisťovaných námezdných robotníkov proti majetnej buržoázii. Historický vývoj sa tým mal zavŕšiť. Po prechodnej fáze diktatúry proletariátu mal nastúpiť komunizmus.

Komunizmus definoval spolu so svojím priateľom Fridrichom Engelsom v Manifeste komunistickej strany z roku 1847 ako stav spoločnosti, kde bude slobodný vývin každého jednotlivca podmienkou slobodné­ho vývinu všetkých. Engels v jednom z neskorších vydaní Manifestu komunistickej strany priznal, že spolu s Marxom museli cielene siahať po termíne komunistický, aby sa odlíšili od vtedajšieho socialistického myšlienkového hnutia, ktoré považovali za salónne, málo radikálne.

Po Marxovi kľúčová postava Lenin

Smerovanie socialistických strán, hoci boli na začiatku 20. storočia združené v medzinárodnej Druhej internacionále, nebolo jednoznačné. Spoločným cieľom bolo oslobodiť proletariát spod vykorisťovania a nastoliť jeho vládu, no spôsoby na dosiahnutie tohto cieľa sa rôznili.

Anarchistické a marxistické prúdy volali po násilnej revolúcii, umiernenejšie boli za gradualistický vývoj, spoliehali sa na činnosť odborov a nebránili sa spolupráci s inými stranami. Klonili sa skôr k liberalizmu.

Hoci najvýznamnejšia a najpočetnejšia bola na začiatku 20. storočia nemecká sociálnodemokratická strana, významný konflikt, ktorý vtedy nebol na očiach, sa odohral inde – v ruskej sociálnodemokratickej strane.

V roku 1903 sa v ortodoxnom, marxistickom krídle ruských socialistov stretli dva prúdy. Zvíťazil radikálnejší reprezentovaný Vladimirom Uľjanovom používajúcim pseudonym Lenin. Vo voľbách hlasovala väčšina za Lenina a jeho prívržencov, a preto a z nej stali zástancovia väčšiny, po rusky boľševici. Zvyšok ostal v menšine a nazývali ich menševikmi.

Lenin bol pracovitý intelektuál  žijúci zväčša v cudzine. Bol presvedčeným marxistom a podujal sa doplniť dielo svojho učiteľa o vykonávacie predpisy, ako urobiť revolúciu a aký sled krokov vykonať po jej prepuknutí. Jeho ambície boli obrovské a presahovali rámec cárskeho Ruska.

Na kongrese Druhej internacionály v roku 1907, keď sa čoraz častejšie hovorilo o hrozbe vojny, prijali členské socialistické strany pod vplyvom Lenina rezolúciu, podľa ktorej treba prípadný medzinárodný konflikt využiť na vojnu medzi triedami. Myšlienka, ktorá o desať rokov neskôr našla v Rusku naplnenie.

Lenin bol  zástancom tvrdej centralizácie. Nástojil na nej, lebo len disciplinovaná strana presvedčených intelektuálov sa mohla stať nástrojom na vedenie proletárskej revolúcie. Uvedomoval si, že konkurentov má v Rusku dosť, a preto sa spoliehal na údernosť.

Lenin bol zároveň dobrý taktik. Najskôr bolo treba za pomoci liberálov pripraviť o moc ruského cára, potom uchmatnúť celú moc. Vhodné podmienky na to mohla vytvoriť vojna. A tá vypukla v roku 1914.

Boľševický prevrat v Rusku zosnovali v Nemecku

Spočiatku sa to nevyvíjalo smerom, ako dumali európski socialisti sedem rokov pred spustením svetového konfliktu na internacionálnom kongrese. Proletári sa napriek pôvodnej proklamovanej jednote postavili vo vojne za národné štáty. Namiesto toho, aby vyvolali svetovú revolúciu, bojovali proti sebe.

Lenin sledoval konflikt Ruska s Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom z cudziny. Čakal na príležitosť. Vojna, ktorá pôvodne mala byť rýchla, sa naťahovala, demoralizovala vojakov a vyčerpávala súperiace strany. Nemecko hľadalo všetky spôsoby, ako pacifikovať protivníkov.

Preto prišla nemeckému ministerstvu zahraničných vecí vhod najskôr bláznivá, neskôr predsa prijateľná ponuka istého socialistu podnietiť v Rusku vnútorné nepokoje, ktoré by cárskeho protivníka vyradili z bojov a Nemecku umožnili vrhnúť sa s plnou silou na západný front. Týmto človekom bol Alexander Izrael Helphand, ktorého v strane nazývali Parvus.

Parvus pochádzajúci z Ruska, ale žijúci hlavne v Nemecku, vystúpil už v roku 1905  s myšlienkou permanentnej revolúcie. Spočívala v tom, že keď sa spoločne s liberálmi podarí zbaviť panovníka moci, musí hneď nasledovať akcia socialistickej strany, ktorá vytlačí z novej revolučnej vlády všetkých konkurentov.

S tým sa stotožnil i Lenin a ďalší významný ruský socialista Lev Bronštejn používajúci pseudonym Trockij – ústredné postavy budúcej boľševickej revolúcie. Boľševici mali uchmatnúť moc za pomoci robotníkov a roľníkov. Budú ich jedinou politickou reprezentáciou.

Uchopenie moci v Rusku predpokladalo revíziu pôvodného Marxovho učenia, podľa ktorého proletárska revolúcia zvíťazí v štáte, kde je robotnícka trieda najvyspelejšia. Tým poľnohospodárske Rusko určite nebolo, veď z celkovej populácie tvoril proletariát menej ako dve percentá. Lepšie si priemyselní robotníci nepočínali ani v boľševickej strane, keďže v čase novembrového prevratu v roku 1917 predstavovali len päť percent členov.

V cielení vystúpenia si však Parvus a Lenin neporozumeli. Kým Lenin po prvom nevydarenom pokuse v roku 1905 sníval o skutočnej proletárskej revolúcii v Rusku, Parvus ju videl iba ako nástroj na to, aby neskôr zaktivizovala silnú a najrozvinutejšiu nemeckú sociálnu demokraciu na zvrhnutie režimu v Berlíne.

Pri rokovaní s nemeckými vysokými úradníkmi Parvus, pochopiteľne, karty neodkrýval. Pred vládu predstúpil s myšlienkou oslabenia Ruska vo  vojnovom konflikte, a to štrajkmi, vzburami a napokon odstúpením z bojov. Uspel. Od roku 1915 pôsobil ako poradca nemeckej vlády na otázku revolucionalizovania Ruska.

Do východnej monarchie začali prúdiť peniaze na túto činnosť a napokon sa v apríli 1917 podarilo v utajení prepraviť do Ruska aj Lenina a jeho druhov. Vtedy to už v Rusku vrelo, padol cár a moc prevzala dočasná vláda, ktorej sekundoval petrohradský soviet – rada vymenovaných robotníkov a vojakov, kde mali významné postavenie boľševici.

Lenin sa vyzbrojil na revolúciu manuálom

Boľševici za pomoci nemeckých peňazí v tom čase rozvíjali stranícku tlač a distribuovali ju hlavne medzi vojakmi. Kým na začiatku roka 1917 nevydávali v Rusku žiadne tlačoviny, v júni bol celkový náklad boľševických novín na úrovni 320-tisíc výtlačkov.

Strategicky mysliaci Lenin si uvedomoval silu propagandy a nelámal si hlavu nad tým, odkiaľ pochádzajú peniaze. Nebolo to prvý raz. Akékoľvek zdroje, ktoré podporovali myšlienku revolúcie, mu boli dobré. Napríklad už v roku 1914 nadviazal styky s rakúsko-uhorským Zväzom oslobodenia Ukrajiny, ktorý presadzoval odtrhnutie najzápadnejšej časti ríše od Ruska, a dostával od Viedne peniaze.

Prijímanie nemeckých a rakúskych peňazí však Lenin tajil a neskôr zapieral. Zašlo to tak ďaleko, že keď ho neskôr Parvus, ovenčený zásluhami za vyvolanie proletárskej revolúcie v Rusku, žiadal o návrat do vlasti, aby sa mohol podieľať na vláde, Lenin to zamietol. Mal poruke argument. Boľševická  strana nehodlala dopustiť, „aby bola vec revolúcie znevážená špinavými rukami“.

Prvý pokus boľševikom nevyšiel. Po neúspešnom puči v júli 1917 Lenin z Ruska ešte raz ušiel, lebo mu hrozilo zatknutie. Potom dokončil svoje asi najdôležitejšie dielo Štát a revolúcia, ktoré bolo vrcholom príprav na dejinné revolučné vystúpenie. Zaútočil priamo na štát ako na inštitúciu vlastnú kapitalistickému usporiadaniu sveta. 

Lenin písal o novom usporiadaní po revolúcii: „Kladieme si za svoj konečný cieľ odstrániť štát, t. j. každé organizované a systematické násilie nad ľuďmi vôbec.“ V novom komunistickom usporiadaní „zmizne každá potreba násilia nad ľuďmi vôbec, potreba podriadenia človeka človeku, časti obyvateľstva jeho inej časti, lebo ľudia si zvyknú zachovávať elementárne podmienky spolunažívania bez násilia a bez podriadenia“.

Demokraciu, vlastnú vyspelým západným štátom, kde komunistické myšlienky mali svoju kolísku, pokladal Lenin za násilné podriaďovanie väčšiny menšine. Za týmto delením bol vzťah k majetku. Menšina – kapitalisti, buržuji – vykorisťovala väčšinu, za ktorú pokladal hlavne robotnícku triedu. Demokracia na Západe, hoci poznala voľby, slúžila len vybranej skupine obyvateľov, lebo zvíťaziť vo voľbách mohli iba reprezentanti kapitálu.

Lenin volal po demokracii pre všetkých. Okrem kapitalistickej triedy. Tú bolo treba zlikvidovať. Spôsobom, ako to dokázať, mala byť diktatúra proletariátu, lebo „zlomiť odpor kapitalistických vykorisťovateľov nemôže nikto iný a nijakým iným spôsobom“. Túto diktatúru označil za „predvoj utláčaných ako panujúcej triedy na potlačenie utláčateľov“. Odpor utláčateľov bolo nutné zlomiť silou.

Pritom Lenin kalkuloval, že „potláčať menšinu  vykorisťovateľov väčšinou včerajších námezdných otrokov je vec pomerne taká ľahká, jednoduchá a prirodzená, že bude stáť omnoho menej krvi ako potláčanie povstania otrokov, nevoľníkov, námezdných robotníkov a príde ľudstvu omnoho lacnejšie“.

Posledná predpoveď Leninovi po prevrate nevyšla. Nešlo o ľahkú záležitosť. Rusko postihlo krvavé besnenie, ktoré v dovtedajších dejinách nepoznalo.

Boľševici stavili na propagandu, mali na to peniaze

Teoreticky pripravený a finančne dotovaný Lenin čakal na novú príležitosť. Tá sa objavila na jeseň 1917.

Po odstúpení cára v marci 1917 mala v Rusku moc Dočasná vláda. Jej názov nebol náhodný. Úplnú legitímnosť očakávala až po voľbách, ktoré sa mali uskutočniť na jeseň toho istého roka.

Vláda nezmenila zahraničnú politiku a pokračovala v rámci prvej svetovej vojny v konflikte s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. Chuť bojovať však medzi vojakmi, čo boli predovšetkým roľníci, opadala. Nielen pre utrpenie na frontoch, ale aj pre nemožnosť podieľať sa na divom prerozdeľovaní pôdy na vidieku, čo umožnili polochaotické pomery po páde cára.

V lete 1917 visela existencia vlády v Rusku na vlásku. Generál Lavr Kornilov žiadal autoritatívne nastolenie poriadku v upadajúcej armáde, čo sa vláde v Petrohrade a rovnako socialistom v sovietoch nepáčilo.

Po neúspechu Kornilovových snáh sa desaťmiliónová armáda začala rozchádzať. Demoralizovaní vojaci páchali po ceste domov násilnosti na civilnom obyvateľstve.

V septembri sa po vyhlásení Ruskej republiky stal novým predsedom Dočasnej vlády Alexander Kerenskij. Bol predstaviteľom eserov – socialistov revolucionárov (odtiaľ skratka eser), jednej z viacerých frakcií socialistov Rusku.

Vláda pritom paradoxne stála na nesocialistických stranách a Kerenskij bol v nej výnimka. Socialisti viacerých odtieňov prezentovali silu v sovietoch, ktoré vznikali voľbami zdola. Vďaka usilovnosti vodcov a masívnej propagande, na ktorú ostatné strany nemali dostatok peňazí, sa v nespokojnom Rusku začalo raketovo dariť boľševikom.

Boľševickí agitátori vyzývali na skončenie vojny, návrat vojakov z frontov a odovzdanie všetkej pôdy roľníkom. Presne to chceli ľudia počuť. V septembri po doplňovacích voľbách získali boľševici väčšinu v petrohradskom a moskovskom soviete, čo bolo rozhodujúce.

Predsedom sovietu v hlavnom meste sa stáva boľševik Trockij. Po Kerenskom najsilnejší muž v štáte, lebo vláda si nemohla dovoliť ignorovať jeho požiadavky. Soviety zvolávajú celoštátne zjazdy a stávajú sa akousi alternatívou k parlamentu, ktorý mal ešte len vzísť z plánovaných volieb.

Prevrat stál revolucionárov iba šesť životov

Medzitým Lenin, ideový vodca boľševickej revolúcie, vyzýva na revolučné vystúpenie. Nabáda ho na to nielen vrenie na ruskej politickej scéne. Súri ho nemecká vláda, ktorá po páde cára a rozvrate v ruskej armáde stále nemá istotu, či sa vojna s Ruskom skončí. Na východe musí viazať vojenské sily, také potrebné na západnom fronte, najmä keď sa do konfliktu zapojili čerstvé Spojené štáty americké.

Koncom septembra sa Lenin vracia do Ruska. Boľševici sa spájajú s ľavicovou frakciou eserov a v Petrohrade vytvárajú vojenský výbor na organizovanie revolúcie. Ten 25. októbra 1917 (v Európe 7. novembra) organizuje úspešný vojenský útok na sídlo vlády a jej členov zatýka. Podľa oficiálnych správ predstavovali straty na strane útočníkov šesť osôb, na strane obrancov tri.

Svetová proletárska revolúcia sa začala lokálnym incidentom. Ukazuje to na dve veci. Ruská vláda bola mimoriadne slabá a boľševici so spojencami to pochopili. Dlhoročná príprava nepočetných, ale dobre organizovaných boľševikov ovládajúcich propagandu padla na úrodnú pôdu.

Stačilo vystihnúť ten pravý čas. Očakávalo sa, že akciu budú chcieť boľševici dotiahnuť do konca – získať úplnú moc.  

Hoci sa v druhej polovici novembra uskutočnili v Rusku pripravované voľby, po ktorých boľševici obsadili v parlamente iba štvrtinu kresiel, Lenin sa vynašiel. Prvé a posledné zasadanie parlamentu v januári 1918 trvalo iba dvanásť hodín, potom ho ozbrojení námorníci na pokyn boľševikov rozohnali.

Bez podpory Nemecka by sa boľševici neudržali

Udržateľnosť nového režimu v Rusku závisela od postoja Nemecka. V Berlíne mali záujem o revolúciu v Rusku len preto, aby oslabili protivníka a vyradili ho z bojov. Najskôr to vyzeralo nádejne, lebo už v novembri 1917 sa rozbehli rokovania o uzavretí mieru s Leninovou vládou, ktorá tesne po uchopení moci takýto úmysel naozaj proklamovala.

No boľševici a eseri neboli jednotní, navyše očakávali, že rokovania budú bezpredmetné, ak sa proletárska revolúcia rozšíri do Nemecka. Naťahovali čas, čo vyvolalo nevôľu Nemcov a nové vojenské útoky na Rusko. Lenin napokon musel pristúpiť na ponižujúce podmienky a uzavrieť v marci 1918 v Brest-Litovsku mierovú dohodu.

Rusko stratilo veľkú časť západných území s tretinou obyvateľov pôvodnej cárskej ríše. Do ruských miest napochodovali nemecké a rakúsko-uhorské hliadky, len v Moskve rozmiestnili vyše 50-tisíc vojakov. Navonok ich neraz prezentovali ako vojnových zajatcov.

Z Ruska, ktoré bolo pôvodne spojencom víťaziacich dohodových mocností, sa razom stal nepriateľ. Ak na Rusko potom útočili bývalé cárske sily s podporou dohodových štátov alebo priamo napríklad Angličania, dalo sa to do veľkej miery vnímať ako pokračovanie boja proti novému nemeckému spojencovi. A skutočne, vývoj v Rusku mali v rukách Nemci.              

Zlomovým bodom, keď sa to osudovo prejavilo, bol jún 1918. Najskôr v Moskve spáchali dvaja Rusi spojení s esermi úspešný atentát na nemeckého veľvyslanca. Bol to neuvážený čin voči novému spojencovi.

Vystrašený Lenin s ďalšími členmi vlády dobehol na nemecké veľvyslanectvo a ospravedlňoval sa. Boľševici mali ozaj namále, lebo za tento incident hrozilo uväznenie ich vodcu. Sám Lenin poslal všetkým miestnym politickým a vojenským predstaviteľom pokyn, aby strojcov atentátu chytili.

Zaujímavé boli Leninove podozrenia. Malo ísť o „dielo monarchistov alebo provokatérov, čo chcú zatiahnuť Rusko do vojny v záujme anglo-francúzskych kapitalistov, ktorí podplatili aj Čechoslovákov“. Lenin tým mieril na nedávno zorganizované československé légie.

Nemci ponechali Lenina vo funkcii, lebo to bolo v ich záujme. Na konci júna 1918 sa však vo velení nemeckej armády vážne zaoberali myšlienkou na zvrhnutie boľševikov a prepustenie vlády pravicovým politikom. Opačného názoru bolo ministerstvo zahraničných vecí, ktoré navrhlo ponechať boľševikov pri moci, lebo pravičiari boli politicky nespoľahliví.

Rozhodnutie mal v rukách cisár Viliam II. Napokon stavil na boľševikov, prisľúbil im ďalšiu pomoc a umožnil, aby mohli ísť bojovať na východ s československými légiami, čo boli na strane Dohody.

Po niečo vyše pol roku od vypuknutia bola boľševická a plánovaná svetová proletárska revolúcia v zlomovom bode. Zachránila sa a potom už vystrkovala rožky do stredu Európy.

Keď vyčerpané Nemecko cúvalo na západnom fronte, ruskí boľševici začali vynášať propagandu do Nemecka. Peňazotok sa otočil. V nespokojnom Nemecku sa očakávala proletárska revolúcia a Moskva sa ju rozhodla výdatne podporiť.

Situáciu jej skomplikoval koniec prvej svetovej vojny v novembri 1918. Teraz karty rozdávali víťazné štáty Dohody a niekdajšie spojenecké Rusko sa razom ocitlo medzi porazenými. Boľševici bez zahraničného sponzora si museli obhájiť moc v krvavej občianskej vojne, čo sa im v roku 1920 podarilo.