7 dní v kocke: Pod Matovičom tiká ďalšia vzbura

Snímka obrazovky 2022-07-28 o 19.17.04 Igor Matovič. Foto: TASR.

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš pravidelne komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o rozkoloch priamo v Matovičovej strane, o Hegerovej dileme, o rastúcom euróskom odpore k politike sankcií a o riziku, že Čína otvorí ďalší front.

1. V OĽaNO sa to láme

Chvíľu to vyzeralo tak, že Matovič si urobil v koalícii poriadok. Podarilo sa mu udržať Hegera na svojej strane a odkázať Sulíkovi, že sa s ním už neráta. Zároveň úspešne rokuje s poslancami okolo Tarabu, ktorí by mohli tolerovať menšinovú vládu.

Sulíkova nátlaková hra sa rozpadáva.

No pomerne rýchlo narazili aj smelé plány Matoviča. Časť koalície a dokonca aj časť poslancov OĽaNO vyľakala spolupráca s Tarabom a Kuffovcami. Ako prvý sa zlomil v páse poslanec Krúpa. Oznámil odchod z klubu Obyčajných. Ďalší ho môžu nasledovať.

Hráčom, ktorý spustil bojový pokrik proti zámerom Matoviča, nie je strana ani frakcia poslancov, ale – médiá. Konkrétne progresívne médiá. Dohody koalície s Tarabom torpédujú ako neprijateľnú „závislosť vlády od fašistov“. Je to síce manipulatívny a krivý obraz (Taraba nie je fašista), no to nie je podstatné. Podstatné je, že táto politika médií je účinná. Keď sa kampaň proti Tarabovi rozbehne naplno, časť labilných a mediálne senzitívnych poslancov, ako Šeliga (Za ľudí) či Stančík s Čekovským (OĽaNO), začne trpieť. A plachtiť v smere vetra.

Možno nie dnes, možno nie zajtra. No časom ich to asi po vzore Krúpu zlomí. Žijeme v ére kampaní a propagandy, kde nerozhoduje realita, ale jej mediálny obraz. Opakovať, že Taraba nemá nič spoločné s fašistickou či neonacistickou ideológiou, bude márne. Dnes je možné odpísať ako „fašistu“ alebo „toxického“ takmer kohokoľvek, kto nepokľakol pred dúhovým Pridom (poslanci Obyčajných, ako Stančík, Krúpa a Čekovský, pokľakli už dávnejšie).

Koalícia by mohla dohodou s Tarabovou stranou získať spoluprácu troch opozičných poslancov. No ďalších piatich poslancov – koaličných poslancov – by tým mohla stratiť.

Slovom, Matovičova hra má limity – a priamo v poslaneckom klube Obyčajných. Predpokladať, že vláda to bez SaS vydrží ťahať dlhšie ako pol roka, by bolo asi odvážne.

Matoviča opäť dobiehajú dva staré problémy, zakódované priamo v génoch OĽaNO. Tým prvým je, že OĽaNO nie je pevne usporiadaná politická strana, ktorá by stála za svojím lídrom aj v čase kríz a mediálnej paľby. Poslancom Obyčajných chýbajú skúsenosti a odolnosť. Od roku 2012 až dodnes sa sústavne rozpadávajú. Aj pri drobných nárazoch.

Druhým problémom Matoviča je, že „stranu“ nedokázal politicky profilovať. OĽaNO je konzervatívne hnutie len nominálne. Reálne ním nikdy nebolo. Naopak, na ministerstvá a do úradov po chrbtoch Obyčajných nastúpili aktivisti s progresívnym strihom. A s koreňmi v mimovládnych organizáciách.

Tí slabšie zorientovaní v roku 2020 predpovedali, že s Matovičom prichádza „konzervatívna revolúcia“. Po príklade Poľska a Maďarska. Bol to nezmysel. Nič také sa nemohlo stať. Tvrdenie, že Matovič je konzervatívny líder, bolo a je povera.

A veľmi úsmevná.

Ukazuje sa to aj dnes, keď je skupina ministrov a poslancov Obyčajných vydesená z odchodu Kolíkovej, Korčoka, Bittó Cigánikovej a Sulíka. A z komentárov v Denníku N.

2. Hegerova dilema

Stará Hegerova dilema tým vlastne ostáva čiastočne v platnosti. Presnejšie: SaS, prezidentka a médiá môžu aj ďalej skúšať svoju pôvodnú hru. Tá stála a padala na „ťahu Hegerom“. Cez premiéra chceli tlačiť na odstavenie Matoviča.

V prvom kole – po ultimáte SaS – to Heger odmietol. Matovič sa pokúša získať dostatok poslancov na udržanie vlády aj bez SaS.

Rozhodnutie Hegera bolo pochopiteľné a správne. Žiadali od neho, aby zarezal lídra svojej strany a víťaza volieb. A výmenou za to by posilnil postavenie SaS vo vláde.

Absurdná predstava. Úspešné vládnutie nie je možné pri ponižujúcom postavení najsilnejšej vládnej strany.

V druhom kole však budú pokusy o „ťah Hegerom“ pokračovať. Akurát v inom nastavení, z opačného konca. Premiéra budú grilovať za „spoluprácu s fašistami“. Rozhorčené komentáre médií nie sú určené len verejnosti. Adresátom je Heger. Má sa hanbiť za Tarabu. Má sa hanbiť za plány Matoviča. A nemá pripustiť „fašistickú vládu“.

Výsledok bude zrejme bezprizorný. Heger nie je líder. Ani politik. Heger je nešťastník pod tlakom Matoviča aj pod tlakom médií. Pripomína postavičku z plastelíny, ktorú si chce každý modelovať podľa vlastných predstáv. Zaujímavé je, že sa to darí aj Matovičovi (premiér odmietol nátlak na šéfa). Aj médiám (premiér sa za to hanbí).

Takto to asi bude nejaký čas pokračovať. Radikálne rozhodnutia Hegera – vojna v OĽaNO – sa asi nedajú očakávať.

V takom prípade bude zrejme druhá strana pokračovať v ofenzíve plánom B. Tlakom Sulíka, prezidentky a médií na Hegera, aby podal demisiu. Lebo „vláda s fašistami“ je neprijateľná cesta.

Vládnuť ďalej pod sústavným tlakom zhora aj zboku bude asi pre Hegera mučivé a nie veľmi perspektívne.

Samozrejme, optimálne by bolo, ak by sa tieto trendy a predpoklady nenaplnili. A ak by Matovič začal vnímať realitu.

Nie, neznamená to, že by sa mal ohnúť pred SaS. Sú aj iné možnosti. Napríklad dočasné pokračovanie vlády v menšinovom režime, bez Sulíka. A s dohodou o predčasných voľbách.

Druhou možnosťou by bolo zamávať Sulíkovej SaS, ktorá prepálila požiadavky, upratať pomery v trojkoalícii, využiť dohody s opozičnými poslancami okolo Tarabu – a odolať tlakom prezidentky a kampani progresívnych médií (ktorá je falošná a manipulatívna). Takto by to zrejme urobila každá politicky svojprávna vláda.

Pri OĽaNO je však takáto suverénna politika otázna. Problém nie je len v skupine „dúhových poslancov“ Obyčajných, ale aj v plachej a tekutej povahe muža, ktorý sa hrá na predsedu vlády.

3. „Diskusia“ o sankciách

Tretí bod prehľadu vybavíme rýchlo jednou dobrou správou a druhou zlou.

Dobrá správa: šéf európskej diplomacie Josep Borrel priznal, že medzi lídrami členských štátov EÚ vidí debatu o zmysle obchodných sankcií proti Rusku. Niektoré vlády majú podľa neho pochybnosti, či sú sankcie účinné v tlaku na Rusko – a či až príliš nezasahujú aj európsku ekonomiku.

Táto otázka je dnes kľúčová. Ak majú Európania trpieť sankciami, teda nedostatkom surovín, obmedzeniami, rastom cien a pádom životnej úrovne, malo by to mať vyšší zmysel. Napríklad: malo by to viesť k ukončeniu alebo obmedzeniu ruskej agresie na Ukrajine. A k zastaveniu zabíjania.

To však nevidíme. Rusko sankcie nepochybne zasiahli. No nie natoľko, aby to malo očakávaný vplyv na priebeh vojny.

Sankcie pritom dusia aj Európu. Zrýchľujú infláciu, škodia priemyslu a ekonomike, znižujú reálne príjmy Európanov.

EÚ by mala sankcie prehodnotiť. Konkrétne: finančné protiruské sankcie, ktoré Európu zasahujú len mierne, by sa mohli ponechať. No obchodné sankcie na suroviny, ktoré nevieme nahradiť za primerané ceny, by sa mali nanovo premyslieť.

Je dobré, že členské štáty o tom začali hovoriť.

Teraz tá zlá správa: Borrel považuje diskusiu za nesprávnu a rád by ju vypol. Kolegov, ktorí majú kritické pripomienky, obviňuje zo šírenia dezinformácií.

Tento tupý prístup poznáme aj z čias vrcholu pandémie. Kto mal pochybnosti o primeranosti opatrení, akokoľvek racionálne a správne, ten bol odpisovaný ako dezolát, konšpirátor a dezinformátor. Hlavné slovo mali alarmisti a pandemickí idioti.

Borrel ako príklad údajnej dezinformácie uviedol tvrdenie, že sankcie predražujú energie. Namieta, že to nie je pravda, lebo ceny ropy sa stabilizovali a mierne poklesli.

Borrel pritom hrubo zavádza. Cena komodity (ropy) sa možno dočasne stabilizovala, no zabudol dodať, že podstatné sú vysoké prepravné náklady, ak odstavíme ruské tranzitné siete. Aj štáty východnej Európy si môžu nakúpiť ropu (plyn) na medzinárodných trhoch. No ak zarátajú mimoriadne nákladnú lodnú dopravu, dostanú sa k cene, ktorú nevedia zaplatiť.

No ale koniec diskusie. Páni z Bruselu si ju predsa neželajú. Namiesto nej si nachystajme mávadlá.

4. Nervózna Čína

Tento týždeň nám opäť pripomenul, že Ukrajina nemusí byť jediným bojiskom, ktoré zamestnáva Západ. Čína podľa Financial Times neverejnými kanálmi varovala Spojené štáty, že nepripustí, aby Pelosiová navštívila Taiwan. Ak to bude nutné, Čína je vraj pripravená vyslať stíhačky, ktoré by Pelosiovej zabránili pristáť na ostrove.

Ten Čína považuje za súčasť svojho územia. Taiwan formálne uznávajú ako „provinciu Číny“ aj západné štáty.

Incident obe strany preháňajú a využívajú na pozičné hry. Vojenský konflikt kvôli provokáciám Pelosiovej nie je pravdepodobný. Spojené štáty dnes nechcú riskovať na dvoch frontoch súčasne, v konflikte s Ruskom aj s Čínou. A Čína má čas…

V konečnom dôsledku je však bitka o Taiwan a kontrolu nad Juhočínskym morom zrejme neodvratná. Americkí generáli varujú, že do piatich rokov bude Čína dostatočne silná na to, aby mohla Spojené štáty vojensky vytláčať z juhovýchodnej Ázie. Deje sa to už teraz, no zatiaľ len v obmedzenom a kontrolovanom režime.

O pár rokov sa to pravdepodobne prelomí.

Mimochodom, situácia na Taiwane trochu pripomína konflikt na východnej Ukrajine o Donbas. No naozaj len trochu. Ukrajinskí občania na Donbase boli vo veľkej miere etnickí Rusi. Obyvateľmi Taiwanu sú Číňania.

Boj o Donbas sa začal v roku 2014 zrážkami ukrajinskej armády so separatistami (podporovanými Ruskom). Spojené štáty vtedy pomáhali ukrajinskej armáde a schvaľovali vojenské „riešenie“ problému so separatistami. Podporovala a vyzbrojovala ich predsa cudzia moc a ukrajinská vláda vraj mala právo použiť proti nim vojenskú silu. Aj ju pred ôsmimi rokmi použila.

Môžeme predpokladať, že pri vojenskom údere Číny na taiwanských „separatistov“ (podporovaných a vyzbrojovaných cudzou mocou, všakže) by Spojené štáty rýchlo vymenili optiku.

Videli by to ako nezodpovedné a trestuhodné použitie sily, ktoré by mohlo viesť k širšej vojne v Ázii.


Ďalšie články