7 dní v kocke: Bitka o Hegerovu palicu sa skončila

V pravidelnej piatkovej rubrike Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnešná ponuka sa týka Matoviča a Sulíka, biskupa Haľka a Kaščáka, prezidentka Bidena aj zásadných problémov EÚ.

1. Sulíkovi to nevychádza

Po prvom týždni od vzbury SaS sa vyjasnila jedna podstatná vec. Heger nebude konať podľa predstáv Sulíka či Čaputovej. Nepoužije právomoci premiéra na to, aby pritlačil na Matoviča. Deklaroval, že ho podrží.

Naopak, od ministrov SaS si Heger drží odstup. Dohodu o platoch učiteľov oznamoval s Matovičom a bez ministra školstva.

Bitka o palicu predsedu vlády sa skončila pomerne rýchlo (aspoň jej prvé kolo). Predstavy, že Heger posmeľovaný prezidentkou a médiami pôjde do prevratu v OĽaNO a vytvorí okolo seba nové centrum moci, sa ukázali ako naivné.

V istom zmysle je to dobrá správa. Bez ohľadu na to, že Matovič je chaotik, ktorý nepatrí do vlády. Tu nejde len o Matoviča (a Sulíka), ale o základné politické pravidlá. Ak by Heger udrel podľa požiadaviek SaS, podrazil by tým nielen Matoviča, vďaka ktorému je v politike, ale aj voličov Obyčajných. A stranu, ktorá na rozdiel od SaS vyhrala parlamentné voľby.

Po Hegerovi Sulíka mierne prefackal aj Boris Kollár. Odkázal, že nebude rokovať o žiadnej novej koaličnej dohode.

Foto: Predseda vlády E. Heger/FB

Kollára zrejme vystrašila predstava, že po prípadnej dohode o odchode Matoviča a Sulíka z vlády by chcela SaS, ktorá podrástla o poslancov okolo Kolíkovej, miesto predsedu parlamentu. Pre poslanca Sulíka.

Táto obava Kollára zrejme patrí do kategórie fantómových. Sulík asi netúži po stoličke predsedu parlamentu a nepotrebuje otvárať druhý front. No aj fantómové obavy vedia byť silné a účinné…

Vyzerá to tak, že pod tlakom nakoniec nebude Matovič, ale Sulík. S Hegerom ešte bude trochu cvičiť SaS aj prezidentka, no zrejme to nebude on, kto urobí zásadné rozhodnutia.

Ak sa nestane nič nečakané, všetko smeruje len k dvom možným scenárom.

Prvým by bolo, že sám Matovič iniciatívne navrhne kompromisné dohody, ktoré by umožnili reštart koalície. Jedným z motívov by mohol byť pud sebazáchovy. A strach, že široko rozbehnutá prax väzobného stíhania by mohla po voľbách skosiť aj ľudí ako Matovič (možno aj za to isté, za čo zadržali a strčili do väzby Kaliňáka – podozrenia z politických zásahov do prokuratúry a vyšetrovania).

Druhým možným scenárom je koniec koalície v súčasnej podobe a príprava na predčasné voľby.

Takéto riešenie by bolo politicky čistejšie. A vôbec by nemuselo znamenať väčšie riziko než trápenie koalície ďalšie dva roky.

Príklad z histórie: počas druhej Dzurindovej vlády sa malé, ale drzé KDH rozhodlo udrieť po stole a predložiť ultimátum (kvôli nedodržaniu dohody o Vatikánskej zmluve). Dzurinda, premiér krehkej menšinovej vlády, vtedy urobil presne to isté, čo kresťanskí demokrati. Udrel po stole. A ukázal na dvere. KDH ostalo s otvorenými ústami postávať za zárubňou. Dzurinda si presadil predčasné voľby. A SDKÚ v nich získala historicky najlepší výsledok. Stalo sa to v roku 2006 (na zostavenie vlády už SDKÚ nemala, no presadila sa ako najsilnejšia pravicová strana).

Iste, robiť paralely medzi Dzurindom a Matovičom je nemiestne. Matovičovi celkom chýba talent na pokročilú politickú taktiku. Pripomína skôr hrdinu argentínskej telenovely nabitého zlosťou, nenávisťou a silnými rečami o veľkej pomste (aj preto bol zrejme istý čas populárny… kým si nevyskúšal vládnutie). Príklad z roku 2006 však ukazuje, že predčasné voľby môžu byť lepším riešením než zúfalé a ponižujúce ústupky a čakanie na riadny termín.

2. Európa na šikmej ploche

Tento týždeň naplno ukázal, ako vojna v Európe, ktorá je poháňaná Ruskom a Spojenými štátmi, zdevastovala sny o silnej Európskej únii. Úniu potápa rekordne vysoká inflácia. Na Slovensku bola počas júna vyššia ako 13 percent. A potápa ju aj prudké oslabovanie spoločnej meny. Voči doláru sa euro prepadáva závratným tempom.

Európu čaká hospodársky útlm, vysoký rast cien, nezamestnanosť, pád životnej úrovne, zaostávanie za konkurenciou. A preplácanie miliardových faktúr za vyzbrojovanie Ukrajiny.

Pritom ešte pred 15 rokmi sa EÚ pripravovala na rolu ekonomickej, obchodnej a napokon aj politickej veľmoci. S pol miliardou obyvateľov (čo je viac, ako majú Spojené štáty a Rusko dokopy) mala predpoklady naberať na váhe. Euro sa presadzovalo ako silná mena a úspešná konkurencia doláru.

Zdalo sa, že po studenej vojne si budú Európania konečne vládnuť sami. V duchu zakladajúcich zmlúv EÚ: v mieri a prosperite. Spojené štáty a Rusko mali byť partneri čoraz silnejšej EÚ. Nie hegemóni.

Nevyšlo to.

Po konflikte o Ukrajinu (ktorý sa začal už spormi Nemcov a Američanov na samite NATO v roku 2008, pokračoval Majdanom v roku 2014, anexiou Krymu, bojmi na Donbase a vyvrcholil vojnou v roku 2022) sa mocenské pomery v Európe preklopili. Hlavné slovo nemajú ekonomickí lídri na kontinente (Nemecko a jadro EÚ), ale vojenské veľmoci mimo Únie.

Najsilnejšími európskymi hráčmi sú dnes Spojené štáty, Británia, Kanada, Rusko. Potom dlho, dlho nič. Potom Turecko. A kdesi na konci to, čo sa kedysi nazývalo jadro EÚ: Nemecko, Francúzsko a ich spojenci. Teda štáty, ktoré od roku 2008 naliehali na zastavenie expanzie NATO, respektíve na neutralitu Ukrajiny (neúspešne); od roku 2014 naliehali na politické riešenie ukrajinskej krízy a naplnenie minských dohôd (neúspešne) a v januári 2022 podporovali rokovania o bezpečnostnom modeli pre Európu a zárukách pre Rusko (neúspešne).

Pre Spojené štáty, Britániu a Kanadu boli roky celkom neprijateľné dohody o neutrálnom štatúte Ukrajiny a dohody o obmedzení americkej vojenskej sily na európskom kontinente.

Suverénne a dominantné postavenie v Európe majú opäť Anglosasi. Američania s Britmi. Úloha „jadra EÚ“ okolo Nemecka je marginálna.

Európsky sen o voľnom obchode a prosperite, čo malo byť alternatívou k vojnám a zbrojeniu, sa rozpadol. A s ním sa rozpadol aj sen o suverenite Európy a Európanov.

Dôvod: EÚ síce bola populačne, ekonomicky a obchodne mimoriadne silná, no vojensky ostala bezvýznamná. Spoliehala sa na to, že v 21. storočí by to nemusel byť fatálny problém. A spoliehala sa zle.

Poučenie: ak v nás Európanoch drieme ešte kúsok patriotizmu (národného aj európskeho) a túžby po suverenite, potom by sme mali pridať v projektoch spoločnej európskej bezpečnostnej aliancie. A následne by sme mali krajiny, ktoré neprimerane zasahujú do európskych pomerov (východné aj západné), vykázať do patričných medzí.

A ak to v nás už nie je, potom EÚ nemá priveľký zmysel. Aspoň nie z pohľadu Európanov a ich záujmov.

3. Pohoda pre „našich ľudí“

Festival Pohoda už tradične produkuje konflikty. Pretože je režimovo angažovaný. Tento rok sa to však načisto zvrhlo. Po vítaní prezidentky a armády progresívnych aktivistov prišlo aj jedno nepríjemné prekvapenie. Skupina dúhových radikálov urážala a vyháňala z Pohody katolíckeho biskupa Jozefa Haľka.

To však nebolo všetko. Pointa prišla po festivale, keď sa organizátor ospravedlnil. Nie biskupovi, ktorému najskôr umožnili, aby pôsobil na festivale a potom ho neslušne vyháňali. Kaščák sa ospravedlnil účastníkom Pohody, ktorých vraj mohla účasť biskupa pobúriť.

Asi netreba dodávať, že sa ospravedlňoval pomýleným skupinám, ktoré jasajú pri pohľade na minaret. V rámci „inklúzie“. No keď prídu do kontaktu s kresťanským duchovným, správajú sa ako primitívi.

Incident neostal bez následkov. Časť verejnosti je znechutená z prístupu organizátorov. Pohodu kritizujú ako spolitizovaný pochod liberálov.

Je to nepresné hodnotenie. Pohoda nie je len spolitizovaná. A už vôbec nie liberálnym smerom. Nie. Liberáli – klasickí liberáli – si vždy ctili hodnoty ako otvorenosť, tolerancia, sloboda vyznania, rešpekt k menšinám (aj k menšine veriacich).

S Pohodou sa to zvrhlo na festival propagandy. Konkrétne atlantickej (proamerickej) propagandy. A jej dúhovej ideológie a woke kultúry. Trvá to už roky. Vítaní sú aktivisti, mimovládky, novinári. A dokonca aj zástupcovia katolíckej cirkvi – no len ak sú správne režimovo zorientovaní. A správne (progresívne) angažovaní. Ako Róbert Bezák. A podobné typy.

Kto vybočí, toho vyštvú. Pódiá na PR akcie Pohody sú rezervované len pre novú odrodu „našich ľudí“.

Biskup Haľko sa vlastne previnil len tým, že nepatrí k dúhovým propagandistom. Na festivale sa pokúšal zastupovať iný svet – svet slovenskej katolíckej (prevažne konzervatívnej) cirkvi.

Preto narazil. A preto sa zaslúžilý umelec Kaščák kajá a ospravedlňuje.

Či sa niekedy Pohoda zapíše do dejín ako špičkový hudobný festival, je otvorené. No isté je, že sa zapíše do dejín ako festival hrubo nevkusnej propagandy.

4. Čo s Bidenom

Sociálne siete a konzervatívne médiá v posledných týždňoch dosť intenzívne riešia pikantnú otázku – čo s prezidentom Bidenom. Je čoraz viac zrejmé, že Biden nezvláda ani tie najjednoduchšie úlohy. Napríklad čítanie svojich krátkych posolstiev. Keď vyhláskoval inštrukciu z čítačky „zopakuj predchádzajúci riadok“, prípadne keď nedokázal prečítať dramaticky avizované „jediné slovo, ktoré charakterizuje Američanov“ (nasledoval len dlhý pazvuk), už aj jeho skalný fanklub pochopil, že takto to ďalej nepôjde.

https://www.youtube.com/watch?v=14OK8_Cpiz0

Médiá síce blokujú zmienky o brbtoch a trapasoch Bidena, no na sociálnych sieťach tento zhovievavý prístup nefunguje.

Demokrati a ich sponzori možno chceli mať z Bidena neškodného slabého prezidenta, ktorý prečíta a vykoná všetko, čo mu napíšu. No aj tento typ „politiky“ musí mať svoje hranice. Prezident Spojených štátov – svetovej superveľmoci – nemôže byť na smiech. A už vôbec nie na súcitný smiech…

Navyše tu nejde len o prestíž americkej vlády alebo o upadajúcu verejnú podporu demokratov. Problém je hlbší. A jeho riešenie je dôležité pre Američanov aj pre svet.

Západná politika a západná demokracia (zastupiteľská demokracia, kde má vláda zastupovať záujmy spoločnosti) je v kríze. Dosah politických lídrov na politiku štátu je obmedzený. V posledných dekádach rástol vplyv finančnej oligarchie. A popritom aj vplyv bezpečnostných služieb, armády, režimového establišmentu…

Jednou z aktuálnych úloh amerických prezidentov je pôsobiť v systéme na strane „bŕzd a protiváh“. Ak mocenský establišment presadzuje príliš radikálne rozhodnutia, prezident ich môže tlmiť, korigovať, blokovať. Obama vo svojich spomienkach tvrdí, že sa vzoprel intenzívnemu tlaku washingtonského bezpečnostného aparátu a odmietol priamy vstup Spojených štátov do vojny v Sýrii.

Trumpova politika bola celé štyri roky postavená na vzbure proti vládnucim elitám a oligarchii. Bojoval s imigráciou (importom menšín a lacnej pracovnej sily). Bojoval proti obchodným dohodám (exportu pracovných miest z Ameriky do lacnejších krajín). Obmedzoval nasadenie a vyčerpávanie Spojených štátov vo svete. Jeho politika „národného záujmu“ prinášala sľubné výsledky, ktoré náhle schladila až pandémia.

Cez Bidena sa mala trumpovská národná vzbura potlačiť. Biden dostal milióny dolárov na kampaň v primárkach. Následne vyhral voľby, o ktorých rozhodli hlasy z poštových krabíc.

Po zvolení sa Joe Biden chopil úlohy politického bota.

This is concerning… pic.twitter.com/rMqQETvs5y

— The Post Millennial (@TPostMillennial) July 14, 2022

No má to aj odvrátenú stranu. V čase bezpečnostnej krízy, vojny v Európe, inflácie, rastúcich konfliktov v spoločnosti je americká vláda bez lídra. A bez poistiek, ktoré treba použiť, ak rozhodnutia vybočujú z politicky únosného kurzu.

Mizériu demokratov ale zaklincoval pokus o riešenie. Keď sa začali rozhliadať ponad hlavy nepopulárnej Kamaly Harrisovej, Nancy Pelosiovej a Bernieho Sandersa po nástupcovi, zistili strašnú (naozaj strašnú) vec. Nikoho lepšieho ako Bidena v sklade nemajú.