Zástupca reťazcov Krajčovič: Národná hrdosť končí, keď je rozdiel v cene mäsa desať centov

Martin Krajčovič. Foto: Matúš Zajac

Keby sme dali rovnakú maržu na slovenské aj nemecké bravčové mäso, to slovenské si pre obrovský cenový rozdiel nikto nekúpi. Obchodné reťazce pomohli za 20 rokov slovenskej produkcii viac ako štát. Slovenských potravín je nedostatok a potravinová sebestačnosť Slovenska je úplná chiméra, hovorí predseda Slovenskej aliancie moderného obchodu Martin Krajčovič.

Rast cien potravín je na úrovni 16 percent. Hrozí, že to bude 20 percent. Prečo?

Dnes sa zabúda na to, že inflácia nevznikla z dôvodu nárastu poľnohospodárskych komodít alebo ako dôsledok nedostatku potravín. Zdražovanie potravín a iných tovarov je len následok energetickej krízy, ktorá začala ešte pred inváziou na Ukrajinu. Konkrétne ju spôsobilo odstavovanie jadrových elektrární v Nemecku. Na trhu bol nedostatok elektrickej energie, a preto rástli jej ceny. Vojna energetickú krízu len znásobila. Inflácia sa predpovedala na prvý polrok 2022 a keby nevypukla vojna, teraz sme sa mali preklápať do obdobia poklesu inflácie. Potrebovala sa vyrovnať ponuka s dopytom, to je celé.

Infláciu spôsobilo do veľkej miery aj pretrhnutie dodávateľských reťazcov, lebo pre pandémiu náležite nefungovalo lodné spojenie.

Aj teraz vidíme, že niektoré krízy spôsobuje Čína svojou politikou nulovej tolerancie covidu. Keď vypadne šanghajský prístav, oneskorí sa veľa vecí. Svet závisel od produkcie Číny. Logistika spravila obrovský škrt cez rozpočet. Dnes potrebujeme znížiť dopyt tak, aby sa vyrovnal ponuke, lebo tá aktuálne nie je schopná sledovať globálne nastavený dopyt.

To potvrdzujú verejne dostupné dáta. Čo je nám skryté sú marže obchodných reťazcov. Do akej miery zodpovedajú za infláciu obchodné reťazce?

Obchodné reťazce tlmia infláciu. Bez nich by bola inflácia oveľa vyššia.

Ako je to možné?

Pôsobíme v silne konkurenčnom prostredí, a keď vypukne kríza, ľudia pozerajú na výdavky. Ceny sa stávajú jediným determinantom nakupujúcich. Aj v minulosti znamenal príchod obchodných sietí výrazné zlacnenie potravín, lebo sa zvýšila konkurencia a rozšíril sa predávaný sortiment.

V rámci deklarácie o cenovej stabilite sme vyhodnocovali s ministerstvom pôdohospodárstva situáciu okolo bravčového mäsa. Od marca sa odbytové ceny, za ktoré nakupujú obchodné siete, zvýšili o 30 percent, ale pultové ceny iba o 17 percent. Obchodné siete si výrazne znížili maržu, aby boli konkurencieschopné. Zákazníci sú dnes oveľa citlivejší na ceny.

Jedna známa mi hovorila, že napríklad pri lososovi a iných potravinách zo zahraničia sú nákupné ceny rovnaké, ale marže sú vyššie.

Treba si spraviť celkový obraz, lebo každý segment je iný. Morské ryby majú najväčší nápor na logistiku, ktorá zdražela pre vyššie ceny pohonných hmôt. Marža nie je iba zisk reťazca – tvoria ju všetky náklady. Aj keď sa nákupná cena nezvýši, ostatné vstupy môžu byť neskutočne vysoké, lebo niektoré potraviny sú oveľa závislejšie od obalu či prepravy. Neznamená to, že si obchodník zvyšuje zisk. On len do ceny sčasti premietne všetky svoje náklady. Aj obchodníci musia chladiť, mraziť, prepravovať, zvyšovať mzdy a to všetko sa vsúva do marže, lebo na náklady musí zarobiť. Ľudia a aj politici si mýlia maržu so ziskom, ale v celom dodávateľsko-odberateľskom reťazci sa zvyšujú náklady.

Obchodník musí pozerať aj na to, ktoré potraviny sú pre zákazníka citlivé a to sa štát od štátu líši. Niektoré produkty majú dlhodobo nulovú maržu. Napríklad na trvanlivom mlieku obchodníci vôbec nezarábajú, niektorí si dokonca nepremietajú ani všetky náklady a sú stratoví.

Ide o produkty, ktoré musíte mať, aby ste prilákali kupujúcich?

Presne tak. Sú produkty, kde zákazník pozerá na ceny a potom tie produkty, kde je ochotný priplatiť si. Z Finstatu vyplýva, že obchodníci s potravinami robia s priemernou maržou okolo 20 percent.

V susednom Česku sa zo strany regulátorov rozvinula debata, že budú marže kontrolovať.

Akákoľvek regulácia marže alebo ceny je podľa záväzných rozsudkov Európskeho súdneho dvora protiprávna. Dokazuje to minuloročný prípad, keď Maďarsko prehralo súdny spor, lebo v rámci protekcionizmu pre maďarských dodávateľov regulovalo marže obchodníkov v prípade niektorých mliečnych produktov. Paradoxne to zasiahlo aj slovenských dodávateľov, lebo obchodné siete pôsobiace u nás a aj v Maďarsku exportovali pod privátnou značkou slovenské mlieko do Maďarska. V neregulovanom konkurenčnom biznise je to červená čiara. Iba v regulovanom biznise, teda cenách vstupov, ako elektrická energia či plyn, kde pôsobia monopoly, je regulácia možná.

Martin Krajčovič. Foto: Matúš Zajac

V Česku argumentujú napríklad údeninami, ktorých ceny rástli v niektorých prípadoch z 20 na 80 percent. Ako sa to vyvíja u nás?

Vývoj u nás možno len ťažko porovnať s Českou republikou. Všetko závisí od životaschopnosti priemyslu. Na porovnanie, naši prvovýrobcovia (chovatelia) dokážu predávať bravčové mäso spracovateľom za ceny na nemeckej burze. Jednoducho povedané: chovateľ na Slovensku to predá za rovnakú cenu ako Nemec do nemeckého spracovateľského podniku. Keď to však obchodníci nakupujú od slovenského spracovateľa, ten istý výsek mäsa v maloobchodnom balení stojí aj o 30 percent viac ako od Nemca. Množstvo výrobkov sa nakupuje zo zahraničia oveľa lacnejšie ako zo Slovenska, hoci kvalitatívne a zložením sú to tie isté výrobky a bežný zákazník by ich nerozoznal.

Na oba produkty však uplatňujeme rozdielne marže. Keby sme dali rovnakú maržu na slovenské aj nemecké bravčové mäso, to slovenské si pre obrovský cenový rozdiel nikto nekúpi. V priemere majú obchodníci na slovenské mäso, zeleninu, ovocie, pekárenské či mliečne výrobky oveľa nižšiu maržu ako na zahraničné produkty, aby ich na predajnom pulte vyvážili. Keby na všetkých produktoch mali rovnakú maržu, slovenská produkcia by neexistovala. Som presvedčený o tom, že obchodné reťazce pomohli za 20 rokov slovenskej produkcii potravín viac než štát.

Zároveň dosahujú zisky v desiatkach miliónov eur. Je pravda, že na Slovensku máme vyššie daňové zaťaženie, no nemali by úspešné reťazce prijať väčší diel spoločenskej zodpovednosti?

Obchodné reťazce ukazujú spoločenskú zodpovednosť. Dobrovoľne platia slovenským dodávateľom za rovnaké produkty viac než zahraničným. Keby sme si zrátali milióny, ktoré týmto spôsobom dávajú reťazce kvázi navyše a znižujú si svoj príjem, možno by sme sa čudovali, aký pomer k štátnej pomoci by to tvorilo. Obchodné siete si uvedomujú svoju rolu. Pri základných potravinách, na ktorých sa marže na základe deklarácie s ministerstvom pôdohospodárstva nemali zvyšovať, si dobrovoľne obchodníci marže znížili. Je trochu nefér, že pri diskusii o ziskoch a maržiach sa spomenie jeden obchodný reťazec zo 40, ktoré sú na slovenskom trhu. Viaceré siete sú pritom v prevádzkovej strate alebo dosahujú čistý zisk okolo jedného percenta.

V roku 2019 nám INESS spriemeroval prevádzkovú a čistú maržu najväčších sietí a porovnal ju s potravinárskymi podnikmi, tie mali oba údaje vyššie. Veľké potravinárske firmy majú v Európe vyššie marže ako maloobchodné siete, čo je dané ich konkurencieschopnosťou a silou. Naše potravinárske podniky sú však veľmi slabé, nevedia presiahnuť slovenský trh a ani sa na ňom poriadne uplatniť. Vyplýva to z dlhodobého štátneho nezáujmu o potravinárske podniky, ktoré za 20 rokov vyprodukovali investičný dlh vyše miliardy eur. To sa v kríze vždy prejaví.

Hovoríte o dotáciách, ktoré sú u nás nedostatočné aj v porovnaní so susednými štátmi?

Áno, hovorím o národných dotáciách. Ľudia si myslia, že trh krivia európske dotácie, ale nie je to pravda. Na Slovensku dlhodobo podporujeme iné segmenty než potravinárstvo.

Automobilky.

Napríklad. Slovenské potravinárstvo vytvára asi štyri percentá priemyselnej produkcie, zatiaľ čo poľské 26 percent ich priemyselnej produkcie. Vláda pred 20 rokmi prejavila záujem o vedomostnú ekonomiku, investície do vysokej pridanej hodnoty a priemyslu a potraviny si vraj dovezieme. Viac-menej sa to splnilo a dnes sme priemyselnou veľmocou. Vlády, ktoré prišli potom, hovorili, že agropotravinárstvo je veľkou prioritou, ale nikdy to nezohľadnili v rozpočte.

Nedostatok financií sa štát v minulosti snažil prekryť reguláciou. Tá je dnes podľa môjho názoru neúčinná, kazí trh a ničí vzťahy. Dlhodobo to neprospieva ani domácemu agropotravinárstvu. Podniky sa spoliehajú, že im regulácia pomôže, čo znižuje tlak na verejný sektor, aby dofinancoval a vyrovnal ich nekonkurencieschopnosť. Minulá vláda priniesla regulácie, ktoré mali vyriešiť problémy. Určila, koľko slovenských potravín má byť v letákoch a schválila zákon o neprimeraných podmienkach. Čas ukázal, že to nijako nepomohlo.

Je v niektorých štátoch EÚ štátna pomoc potravinárom horšia než na Slovensku?

Možno v typicky nepoľnohospodárskych krajinách. Dlhodobo hovoríme, že nevieme konkurovať štátom ako Španielsko alebo Nemecko, ale my sme aj na chvoste V4. Ich agropotravinárstvo je ďaleko výkonnejšie a dokáže produkovať viac domácich potravín, exportovať ich a byť konkurencieschopným. Naše obchodné siete sú jedným z najväčších exportérov domácich potravín. Cez privátne značky exportujú sesterským firmám v zahraničí slovenské potraviny zhruba za 300 – 400 miliónov eur ročne. Otvárame tak slovenským potravinárom nové trhy, kde by bez spolupráce s nami neprenikli. Vedeli by sme vyviezť aj viac, ale výroba na Slovensku nie je dostatočne konkurencieschopná.

Reťazce však obviňujú aj z toho, že exportujú kapitál. Do nákladov si dávajú položky dodávané materskými spoločnosťami v zahraničí – reklamné služby, IT služby či licencie. Viete vyčísliť, akú časť nákladov tvoria tieto služby pre matky v zahraničí?

U každého je to iné. Túto mantru stále opakujú ľudia, ktorí vidia problém tam, kde nie je, ale neriešia ho tam, kde je. Je úplne logické, že dcérske firmy platia materskej firme veci, ktoré si od nej objednávajú. Materská firma nie je dojná krava. Zamestnáva ľudí, platí dodávateľom, ktorí vyvíjajú softvérové, marketingové či účtovnícke veci alebo robia branding. Má svoje náklady a tieto produkty musí predať dcérskym spoločnostiam, aby nebola v strate. Dcérske spoločnosti sú samostatné firmy založené v krajine, kde podnikajú, to ako keby sme vyčítali veľkým potravinárskym holdingom, pod ktoré patrí viacero spoločností aj na Slovensku, že platia jedna druhej za tovary a služby, ktoré si objednávajú a nevymieňajú si ich zdarma. To je absurdné.

Verejne vyhlasovať, že do Nemecka prúdia peniaze, ktoré treba zdaniť, je ekonomický analfabetizmus. V Nemecku je jedna z najvyšších korporátnych daní – takmer 30 percent. Akú má logiku, aby dcérska firma založená na Slovensku previezla nezdanené tržby do Nemecka, kde sa zdania o deväť percentuálnych bodov vyššou daňou?

Martin Krajčovič. Foto: Matúš Zajac

Ekonomickú logiku by to nemalo. Otázne je, či sa netvoria kuloárne dohody majiteľov obchodných reťazcov v Nemecku s politikmi.

Vôbec nie. Tieto firmy pôsobia veľmi transparentne. Najviac kritizované spoločnosti sú na Slovensku v prvej trojke cien za najlepšieho daňovníka, kde sa nehodnotí len objem odovzdanej dane, ale aj jej transparentnosť. Akcie niektorých z týchto spoločností sú obchodované na burze. Keby falšovali účtovníctvo, nepredstaviteľne by to ohrozilo ceny akcií, lebo trhy sú citlivé na tento druh informácií. Tieto firmy radšej príjmu drahšie rozhodnutie, než by mali ohroziť svoju reputáciu.

Takže do Nemecka neodvádzajú peniaze za služby, ktoré by sa tu dali spraviť lacnejšie?

Vôbec nie. Nemôžete napríklad vyvinúť IT službu len pre slovenskú spoločnosť. Napríklad softvér musí fungovať medzi celou korporáciou, aby sa mohli prenášať dáta a mohla existovať kontrola. Keď sa napríklad zavádzala e-kasa, od schválenia zákona sme potrebovali minimálne pol až trištvrte roka na zmenu softvérov. Sme v globálnom prostredí a podliehame európskej regulácii na boj proti praniu špinavých peňazí. Účtovné aj IT systémy sa tomu musia prispôsobiť, a preto je normálne, že sa vyvíjajú na centrálnej úrovni.

Koľko sa platí za to, aby sa reťazec na Slovensku mohol volať podľa svojej matky?

Neviem, každý reťazec to má nastavené individuálne. Tu však nejde len o meno, ale celý brandig a marketing.

Laik by si povedal, že licencie by mali byť bezplatné a že materská firma by mala byť rada, že na Slovensku pôsobí. Je platenie za licencie fér?

Samozrejme. Licencia zaručuje, že používanie všetkých náležitostí, ktoré stoja peniaze – logá či branding. Treba si uvedomiť, akú obrovskú pridanú hodnotu to má pre domácu krajinu. Ide o spoločnosti založené na Slovensku, zamestnávajú lokálnych ľudí, sú dlhodobo najlepší daňovníci, vďaka čomu si dnes môžeme rozdávať sociálne balíčky. Šíri sa chiméra, že obchodné siete preferujú výrobky z krajiny, kde sídli ich matka. Tá však nemá žiaden vplyv na to, čo sa nakupuje na Slovensku, lebo tieto nákupy sú oddelené. Rozdiel medzi nadnárodnou a domácou firmou je len v pôvode kapitálu – či ho vložil slovenský podnikateľ alebo niekto z inej európskej krajiny. Benefity žne domáca krajina.

Jedným z požadovaných benefitov materskej krajiny je aj čo najvyššia miera domácich potravín na pultoch. Na Slovensku je na úrovni okolo 40 percent, zatiaľ čo v Česku 50 až 60 percent. Reťazce argumentujú, že sa zvyšuje o percento ročne, ale stále je veľmi nízka. Nedá sa v tomto ohľade spraviť viac?

V prvom rade by tu tie potraviny museli byť. Základným problémom slovenskej produkcie je, že je veľmi malá. Máme množstvo dodávateľov, ktorí nie sú schopní zavážať do veľkých obchodných sietí. Zavážajú možno do pár obchodov a sieť zas nevie podnikať tak, aby do každého obchodu dodával nejaký iný malý dodávateľ. Potrebujeme zvýšiť investície do potravinárstva, aby bolo životaschopné, preto vítame investičné výzvy vypísané ministerstvom pôdohospodárstva. V druhom rade treba zvýšiť okrem množstva produkcie aj jej konkurencieschopnosť.

Potravinová sebestačnosť Slovenska je úplná chiméra, mali by sme sledovať najmä saldo zahraničnoobchodnej bilancie a to je veľmi záporné. Je to ako pri inflácii: príčinou drahých potravín nie sú obchodné siete ani výrobcovia, ale vstupy, ktoré do tohto segmentu idú. Naše potravinárske podniky nemôžu mať také odvodové zaťaženie, investičný dlh a platiť vysoké ceny energií a pohonných hmôt, ak majú byť konkurencieschopné.

Ak má jeden reťazec 55 percent slovenských potravín a druhý 35 percent, asi ide aj o rozhodnutie manažmentu.

Nie. Nie je jednoduché dodávať do každého obchodného reťazca, lebo nie každý vie nakupovať lokálne. Domáce reťazce, ktoré majú najväčší podiel slovenských potravín, fungujú ako družstvo družstiev alebo v nákupnej aliancii. Sú to malé jednotky po Slovensku, ktoré dokážu nakúpiť aj lokálne potraviny, lebo nemajú takú veľkú sieť a potom časť produktov od veľkých dodávateľov nakupujú jednotne. Veľké obchodné siete nakupujú od začiatku jednotne. Majú možno dve-tri distribučné centrá, kam sa združujú potraviny a odtiaľ putujú do obchodov k spotrebiteľom. Keby si dnes veľké obchodné siete stanovili cieľ mať 70 percent slovenských potravín, nedosiahnu to. Slovenských potravín nie je dostatok.

Ako sa to bude vyvíjať v budúcnosti? Intuícia hovorí, že keď obilnice sveta Ukrajinu a Rusko sužuje vojna a na Západe sa presadzujú radikálne zelené politiky, ktoré významne obmedzujú používanie hnojív alebo chov dobytka, slovenskí potravinári by z toho mali profitovať. A teda by sa mala zvýšiť aj miera slovenských potravín v obchodných reťazcoch.

Rád by som bol optimista, ale mám skôr obavy. Vnímam túžbu po zmene zo strany ministerstva pôdohospodárstva, ktoré vypísalo výzvy na pomoc slovenským potravinárom. Na Slovensku však potrebujeme zastaviť rezortizmus v zmysle: ja pozerám len potiaľto a potom už je to kompetencia niekoho iného. Rezorty musia spolupracovať. Aby sme pomohli agropotravinárstvu, potrebujeme nielen znižovať investičný dlh, ale napríklad zjednodušiť zamestnávanie, lebo daňovo-odvodové zaťaženie je vyššie než v okolitých štátoch alebo uľaviť z cien energií. Hodiť to na jedno ministerstvo a nedať mu peniaze, je základným problémom Slovenska.

Ako v tomto ohľade vnímate politiku súčasnej vlády?

Maďarsko zaregulovalo ceny asi šiestich položiek, my sme dobrovoľne sľúbili nezvýšiť marže 13 potravín a funguje to. Ministerstvu pôdohospodárstva sa vyčíta, že robí málo, ale regulácia je zakázaná a nepamätám si ministra, ktorý by v diskusii s obchodnými reťazcami spravil viac. Cenová politika pritom ani nepatrí do gescie tohto ministerstva.

Keď pán Macho hovoril o tom, že za 20 rokov si nevychovali agropotravinára, ktorý by dosiahol vysokú štátnu funkciu, musím povedať, že to sa stalo aj nám, keď sa regulácia obchodu s potravinami veľmi nešťastne presunula na ministerstvo pôdohospodárstva bez toho, žeby tam bol človek, ktorý rozumie obchodu. Súčasné vedenie ministerstva si do poradného zboru prijalo aj ľudí z prostredia obchodu, ktorí vedia v tejto veci radiť, čo pokladáme za krok vpred.

Vertikála v minulosti končila pri obchode: máme tu poľnohospodára, ktorý to predá spracovateľovi, a obchodník to musí kúpiť. Vôbec sa nepozeralo na to, čo s tým spraví obchodník, ak je to nepredajná potravina. Dnes štát prihliada na to, že vertikála končí pri zákazníkovi. Obchodník musí byť schopný potravinu predať, inak ju vyhodí a tým pádom ju nenakupuje a neurobí to ani počas regulácie, lebo by bol stratový a skrachoval. Navyše dnes sme svedkami polarizácie dopytu, čo treba reflektovať.

Čo to znamená?

Vzniká veľká skupina zákazníkov, ktorí sa sústredia len na cenu a menšia skupina bohatších ľudí, ale aj mladých ľudí bez ohľadu na príjem, ktorá kupuje aj trendové výrobky. Ide o prémiové výrobky, potraviny na rastlinnej báze a BIO potraviny, ktoré vôbec nemusia byť zo Slovenska. Zákazník je schopný priplatiť si za slovenskú zeleninu a ovocie, na ktorých sa neprejavujú známky dlhého dovozu na Slovensko.

Národná hrdosť však končí, keď je rozdiel v cene mäsa desať centov. Trendové sú aj ekologické obaly, ktoré používa málokto zo Slovenska alebo biopotraviny, ktoré vôbec nemáme a ani nepodporujeme ich produkciu. Hlavne trh z Bratislavy nakupuje bio potraviny v zahraničí. Za posledných desať rokov sa v Európe o 150 percent zvýšil dopyt po BIO potravinách, ale Slovensko na to zatiaľ nereaguje.

Martin Krajčovič (39) pochádza z Trnavy. Venuje sa vytváraniu reklamných kampaní a PR stratégií. Bol hovorcom KDH a poradcom ministra dopravy Jána Figeľa. V sektore obchodu pôsobí od roku 2016. Začal ako manažér pre externú komunikáciu a hovorca Tesco Stores, následne pôsobil vo veľkoobchode Metro. Od roku 2020 je predsedom Slovenskej aliancie moderného obchodu, ktorej členmi sú siete Lidl, Kaufland, Tesco, Billa, Dm a Terno.

Foto: Matúš Zajac

Peter Števkov
Ďalšie články