Dnes večer si môžete pozrieť dokudrámu, kde si zahrám nášho jediného zlodeja, na ktorého sme celonárodne hrdí.

História pre mňa dlho veľa neznamenala. Škola mnou nepohla, zmenilo to až divadlo, ale to by bolo na samostatnú tému. Dnes večer budem Jánošíkom, čo znie hrdo, tak sa chcem trošku podeliť, čo som si na tej šibenici uvedomil.

Ponuka zahrať si v dokudráme o najznámejšom slovenskom zbojníkovi prišla v čase, keď sme v Mladej Boleslavi končili s filmom o najväčšej väzenskej vzbure v Leopoldove a zároveň som naskúšaval postavu Milana Rastislava Štefánika v bratislavskom divadle Aréna a Městskom divadle Zlín.

Takže som vedel, že história v sebe skrýva obrovské tajomstvo, ktoré dokáže ťahať ako rozzúrený pes na vôdzke, keď zacíti v diaľke iného psa. Ale my sa bránime, poučiť sa nám nechce. Ťažko povedať, či je to z lenivosti, alebo len zo strachu, že objavíme niečo, čo nám až tak veľmi nezapadá do koncepcie vnímania „nášho“ sveta, a tak tento historický fakt jednoducho odignorujeme.

Čo však mňa osobne vždy fascinovalo, bola optika, ktorá sa pri nazeraní na históriu používa. Často býva čierno-biela, dokáže veľmi rafinovane isté veci prehliadať a tie druhé zase dávať do popredia podľa toho, ako to v tom čase komu vyhovuje. Aj preto som sa tešil na Jánošíka, zvlášť na to, že niečo pri štúdiu tejto postavy objavím.

Pre herca je dôležité vedieť o postave čo najviac, ale to je pri Jánošíkovi problém. Jánošíkov, ktorí by mohli byť tým naším Jánošíkom, bolo hneď niekoľko a vlastne sa ani nevedelo, či mal Jánošík, teraz myslím toho nášho Jánošíka, pri poprave 19 alebo 33 rokov. Ja mám 31, to sa mi zdá tak akurát.

Nikdy predtým som nepočul, že Jánošík, symbol našej národnej hrdosti, istý čas obliekal cisársku vojenskú uniformu, potom bol kurucom, zbehlíkom, čiže de facto, kopal za opačné tímy. V podstate na tom nie je nič také hrozné, jednoducho v cisárskom vojsku nevydržal. Aj tak škoda, že sa o tom nehovorí viac, možno by to pomohlo odstrániť z tej našej povestnej slovenskej hrdosti tvrdohlavosť.

Slovenský panteón. Foto: ČSFD

Najväčšou bombou, ktorú – priznám sa – do dnešného dňa úplne neviem vstrebať, je spôsob, akým sa z Jánošíka stala legenda.

O samotného Juraja až tak nejde. Mohol byť správny chlap. Ale skúste si pogúgliť, čo to vlastne znamenalo byť zbojníkom. Tak ako sa z pirátskych hrdlorezov, ktorí lúpili, kradli a zabíjali, stali rozprávkové postavičky na čele s Johnnym Deppom, tak sa aj u nás z podobnej partie chlapov, stala junácka skupina veselých zbojníkov, žijúcich v lese, spievajúc a popíjajúc frndžalicu, ktorí občas dačo pozbíjali, aby to rozdali chudobným.

Viem, že o tom už hovorili predo mnou iní, ale aj tak: Viete si predstaviť, že by o 200 rokov kolovali rozprávky o štedrom Marianovi K., ktorý sa vzoprel a zlých politikov obral o milióny eur, aby ich potom na plese v opere mohol rozdať chudobným? V podstate neklamem. Výťažok z plesu v opere skutočne ide na charitu, akurát… vieme svoje. Na druhej strane, o tom Marianovi to dnes nikomu nenapadne, v tom Jurajovi predsa len čosi muselo byť, keď sa legendou stal.

Však on ten príbeh pokračuje ďalej, chvalabohu za Jožka Krónera či Miška Dočolomanského, vďaka ktorým sa dnes vieme na túto partiu zlodejov, zabijakov a zbojníkov pozerať s nadhľadom, vtipom aj dávkou národnej hrdosti. Dokázali sme sa vyrovnať s vlastnou históriou tak, že sa na nej dokonca vieme aj zasmiať. A herec z Galanty si môže zahrať symbol Terchovej.

A ako to dnes v nedeľu večer dopadne? Keď som sa tak pozeral na ten hák, všeličo mi bolo jasnejšie.

Nuž, je dôležité hovoriť pravdu, zaujímať sa o pravdu. Celú pravdu. A nechať ľudí, nech si spravia vlastný názor, kto patrí do nášho pantéonu.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0