Zakázané médiá sú späť. Je to dobrá správa

Ukazuje sa, že alternatívne médiá neboli až takou „bezpečnostnou hrozbou“, ako nám to v marci podsúvali tajné služby a minister obrany. Ak by to tak bolo, úrady by iniciovali nové konanie, po ktorom by ich mohli blokovať do septembra. To sa zatiaľ nestalo.

Na druhej strane: médiá z čierneho zoznamu stále fungujú s nožom na krku. V podmienke. Bezpečnostné služby ich môžu opäť vypnúť. Bez udania presných dôvodov, bez ich preukázania a bez toho, aby sa médiá mohli odvolať. Tento stav potrvá do septembra. Potom budú rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu (NBÚ) o blokovaní online médií aj ďalej možné, no v zložitejšom režime.

Aby sme to povedali na rovinu: marcové rozhodnutie NBÚ o blokovaní vybraných médií smrdelo zneužívaním moci. Svojvôľou. A pokusmi o obmedzovanie slobody slova štátnou cenzúrou.

Tí pozornejší si určite všimli, že takéto drsné zásahy štátnej moci do online médií (ani do tých otvorene proruských) si nedovolili v nijakej západnej krajine. V Spojených štátoch by bolo nemysliteľné, aby úrady natvrdo vypínali „problémové weby“. Pre Američanov sú sloboda a súkromné vlastníctvo posvätné. Pomerne opatrný prístup k tejto citlivej téme sme videli aj v krajinách EÚ.

V Česku síce bezpečnostné služby riešili blokovanie niektorých portálov, no nešlo o autoritatívne rozhodnutie úradov, ale len o tlak na operátora.

Na Slovensku sa na to išlo v ázijskom štýle – s kyjakom. O vypínaní celej skupiny médií nerozhodovali regulačné úrady a súdy, ale tajné služby: vojenské spravodajstvo a následne Národný bezpečnostný úrad. Ako dôvod sa uviedla len možná hrozba pre kybernetickú bezpečnosť (a dezinformácie). Bez presného obsahu a bez dostatočnej právnej argumentácie.

Nešlo pritom o okrajové weby, ale o médiá, ktoré denne sledovali stovky tisíc ľudí. Pretože jednostrannému aktivizmu klasických médií prestali dôverovať.

https://standard.sk/222833/na-hegera-tlacili-aby-odstranil-matovica/

Súboj

Presne tu bolo jadro problému. Z médií s nálepkou „alternatívne“ sa stal hlavný prúd. Napriek nízkej kvalite obsahu a množstvu neoverených informácií mali masovú sledovanosť. Naopak, médiá, ktoré sa titulujú ako mainstreamové, narážali na alarmujúco vysokú nedôveru verejnosti.

Likvidácia médií z čierneho zoznamu mala tieto trendy zmeniť.

Lenže takto to nefunguje. A už vôbec nie v slobodnej spoločnosti v 21. storočí. V digitálnej ére.

Dôvera a presvedčivosť sa nedajú získať tým, že ľudí s iným názorom vyhlásite za luzu, dezolátov, dezinformátorov, konšpirátorov, fašistov… Ani tým, že ich následne „vypnete“.

Za rastom sily alternatívnych médií nikdy nebola vyššia kvalita alebo ich nestrannosť a nezaujatosť. Väčšina z nich ukazovala a ukazuje silne proruské predsudky. Skutočnou príčinou popularity alternatívy bola skôr prepálená politika klasických médií. Mnohé z nich rezignovali na kritickú žurnalistiku či na zásadu, že právo prehovoriť patrí obom stranám sporu… Čitateľom nanucovali jednostrannú propagandu. Namiesto proruskej „atlantickú“.

Keď sa to robí pridlho a intenzívnym kampaňovým štýlom, v spoločnosti začne rásť dopyt po alternatíve. Hoci aj menej kvalitnej, ale otvorenej inému pohľadu na kontroverzné témy.

Nie je to len problém Slovenska.

Nemeckí intelektuáli, ktorí vyzvali na ukončenie vyzbrojovania Ukrajiny a hľadanie mierových scenárov, to vystihli celkom presne. V Nemecku (a v Európe všeobecne) máme ostrý kontrast medzi verejnou mienkou a zverejnenou mienkou.

Inak povedané: verejná mienka je celkom inde ako mediálne výstupy. Platilo to už od migračnej krízy. Následne sa to zostrilo počas pandemickej krízy. A celkom naplno to verejný priestor deformuje aj teraz počas bezpečnostnej krízy a vojny v Európe. Médiá – hlavne tie progresívne – vstupujú do konfliktov s veľkou časťou spoločnosti. Chcú ju prevychovať na svoj obraz. Kto sa odmietne podriadiť či zaradiť do predpísanej línie, toho vytláčajú na okraj. Ako dezoláta.

Veľmi sa im v tom nedarí. Vo veľkej časti spoločnosti (americkej aj európskej) strmo rastie odpor ku „klasickým médiám“ – súbežne s tým rastie dopyt po alternatívnom obsahu. Hoci aj v jeho divokej podobe, ktorá môže časť ľudí vyrušovať…

Sloboda slova a informačná klietka

Pri otázke slobody slova a jej regulácie však nejde o to, ktoré médiá sa nám páčia a nepáčia. Ani o to, ktoré médiá majú pravdu a ktoré sa mýlia (úrad, ktorý by to záväzne rozsúdil, neexistuje). Pri tejto otázke ide predovšetkým o to, či je spoločnosť dostatočne otvorená a slobodná na to, aby popri záplave režimových či aktivistických médií s proamerickou rétorikou dokázala tolerovať aj zopár alternatívnych médií s iným pohľadom na svet (hoci aj proruským).

Alebo nie.

Samozrejme, úrady by mali mať možnosť v krajnom prípade zasiahnuť a regulovať mediálny obsah, ktorý je preukázateľne dezinformačný, nenávistný, agresívny či podriadený zadaniam „cudzej moci“… Otázna je však intenzita a miera takýchto zásahov. A hlavne ich opodstatnenosť.

Také vážne rozhodnutia, ako je dočasné blokovanie médií, by mali robiť civilné úrady a súdy. Nie vojenské a bezpečnostné služby. A malo by sa to diať len v krajných (nutných) prípadoch.

Lebo ak si zvykneme na to, že bezpečnostné služby môžu vypínať problémové médiá, mohlo by to viesť k dvom možným extrémom. Tým prvým je informačná klietka. Teda stav, ktorý sme tu mali do roku 1989. S mediálnou spartakiádou; s jedinou predpísanou pravdou, o ktorú sa starali cenzori. A s nedostupnosťou informácií z druhej strany (ktorú niekto odpíše ako toxickú).

Druhou a asi pravdepodobnejšou možnosťou by bola tvrdá mediálna vojna s politickým pohonom. Teda kolotoč odvetných úderov. Po voľbách a nástupe novej vlády by mohli byť na čiernom zozname (pre zmenu) progresívne médiá. A tlak na ich vypínanie – preto, že ktosi ich obviní zo šírenia propagandy či služby „cudzej moci“.

Takýto stav, keď sa bude autorom a médiám s nesprávnou farbou upierať právo na existenciu, asi nechceme.

Manipulácie

Ani sloboda slova však nie je to najdôležitejšie, o čo v týchto sporoch ide.

Ešte dôležitejšia je ochrana pred zneužívaním moci. A pred manipuláciami.

Spoločnosť je suverénna a slobodná len dovtedy, kým je rozsah štátnej moci redukovaný na nevyhnutné minimum. Štátna moc môže vstupovať do nášho života, práce, súkromia, do toho, čo si myslíme, čo si píšeme, čo čítame, len v najnutnejších prípadoch.

Ak táto zásada padne – lebo autority nás presvedčia, že nás musia chrániť pred hrozbami –, potom sa suverénna a slobodná spoločnosť zmení na kontrolovanú. Ovládanú. Manipulovanú.

Po zakázaných médiách (kybernetická hrozba) môžu nasledovať zakázané politické strany (hrozba extrémizmu), zakázaný voľný pohyb (pandemická hrozba), zakázané aktivity a činnosti (klimatická hrozba)… A časom s prekvapením zistíme, že máme na krkoch obojky. A zvonce.

Pritom stále platí, že hlavnou poistkou spoločnosti proti zneužívaniu moci by mali byť médiá. Hlavne tie kritické, ktoré si nemýlia službu verejnosti so službou režimu.