Môžu mať členské štáty EÚ vlastné záujmy?

Má Slovenská republika svoje vlastné, národné záujmy? Alebo naše záujmy sú a vždy budú totožné so záujmami Bruselu, a teda najväčších štátov EÚ? Na túto jednoduchú otázku by sme si mali odpovedať. Píše Marek Maďarič.

Ak už nie z vlastnej vôle, tak určite preto, lebo nám ju minulý mesiac položilo stretnutie lídrov EÚ. Žiaľ, o obsahu tohto stretnutia sa v našich médiách veľa nehovorilo (ako vždy). Obávam sa však, že naši politickí predstavitelia tú otázku ani nevnímali, či lepšie povedané, nepochopili význam toho, o čom sa hovorilo. Inak by snáď k takej veci zaujali verejne postoj, pretože ide o aktívne rozbehnutý proces.

Lídri EÚ diskutovali o tom, či sa má zmeniť pravidlo jednomyseľnosti pri schvaľovaní dôležitých rozhodnutí. Toto pravidlo dnes dáva jednotlivým štátom Únie právo veta. Snahu o jeho zrušenia posilňuje fakt, že lídri najmocnejších štátov Nemecka, Francúzska a Talianska takúto zmenu podporujú. Ale nielen oni. Súčasne sa totiž v Európskom parlamente pripravil súbor návrhov na revíziu zakladajúcich zmlúv EÚ a medzi nimi figuruje aj návrh na zrušenie jednomyseľného hlasovania členských štátov.

Čím sa to zdôvodňuje?  

Vo všeobecnosti potrebou lepšej akcieschopnosti EÚ. Konkrétnejšie sa vychádza z praxe zdĺhavých diskusií pri rozširovaní EÚ, keď niektoré štáty majú svoje špeciálne výhrady proti kandidátskym krajinám (momentálne Bulharsko voči Severnému Macedónsku), ale veľmi aktuálnym impulzom sa stalo aj prijímanie sankcií proti Ruskej federácii.

S pohoršením sa totiž poukazuje na to, že Maďarsko dokázalo celé týždne zdržiavať rozhodnutia svojím nesúhlasom, respektíve podmienkami. A aké by to bolo ideálne, ak by sa mohlo v Bruseli, respektíve v Berlíne a Paríži bez dlhých rečí o všetkom rozhodnúť hneď. Lenže Orbán si dovolil hovoriť čosi o maďarských ekonomických záujmoch. A keďže ide o dlhodobo „problémového“ premiéra, tak jeho chovanie je charakterizované ako vloženie nohy do dverí, čiže ako chovanie zlomyseľné a neslušné, napriek tomu, že v tomto prípade nič neporušil, iba využil svoje právo.

Mimochodom, vôbec ma neprekvapuje, že na našej scéne sa o ňom s takýmto dešpektom vyjadril práve bruselský elitár Dzurinda, ktorý sa ako premiér vyznačoval tým, že za každých okolností súhlasil s tými najmocnejšími štátmi a ak to boli USA, tak dokonca aj proti postoju Nemecka a Francúzska, čo viedlo k našej účasti na vojne v Iraku. Európska únia je však predsa len niečo viac ako aliancia štátov ad hoc ochotných zapojiť sa do vojny, dokonca do takej, ktorá mala falošné dôvody a katastrofálne dôsledky. V EÚ sa však ešte stále, hoci so škrípaním zubov, akceptuje neprípustnosť väčšinového prehlasovania v zásadných otázkach ako znak toho, že Únia je, popri všetkej integrácii, spoločenstvom suverénnych štátov.

Samozrejme, nemožno si zakrývať oči pred trvalým pnutím medzi národnými a európskymi kompetenciami. Tie európske sa pritom desaťročia kontinuálne posilňujú; veď už v 60. rokoch Európsky súdny dvor dospel k záveru, že európske právo je nadradené právu národnému.

A kde v tejto debate stojí Slovensko? Na prvé počutie a videnie nikde, pretože naši politici sú o tejto téme ticho, hoci o medveďoch a rusko-amerických agentoch budú debatovať donekonečna. Zodpovednejšia vláda by však určite neváhala aktívne informovať občanov o tom, že v hre je momentálne nielen odstránenie zábezpeky pri hlasovaní o veci, ktorá by mohla protirečiť životnému záujmu konkrétneho štátu, ale aj presun ďalších právomocí na EÚ v zdravotníctve, energetike, obrane a sociálnej a hospodárskej politike. V takom prípade si totiž pokojne môžeme predstaviť aj to, že v budúcnosti sa v Bruseli rozhodne povedzme o našom vstupe do vojny, a to aj v prípade, že nebudeme súhlasiť.

Človek snáď ani nemusí byť školený diplomat, aby mu nenapadlo, že posun v hlasovaní od jednomyseľnosti k hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou by znamenal pre malé štáty, ako je Slovensko, stratu akéhokoľvek vplyvu v orgánoch EÚ, hoci aj dnes ich fakticky riadia Nemecko a Francúzsko. Predsa len však nastávajú situácie, keď je potrebný súhlas každého člena a aj situácie, keď sa o súhlase každého musí rokovať a prácne hľadať kompromis. A to je predsa demokratická cena za prevažujúcu súdržnosť Európskej únie, ktorá zatiaľ rešpektuje suverenitu svojich členov. Aj preto sa v iných štátoch EÚ diskutuje o tom, či navrhované zmeny nie sú faktickým pokusom o premenu EÚ na federáciu a či v konečnom dôsledku nespôsobia jej rozpad či vypudenie ďalších štátov, ako sa to už stalo v prípade Spojeného kráľovstva. A naozaj to nie sú len teoretické úvahy. Pretože Európsky parlament už koná a požiadal hlavy štátov, aby vytvorili tzv. konvent, ktorý by mohol rozhodnúť o revízii základných zmlúv EÚ.

Zmôže sa teda Slovensko na svoju vlastnú, vnútroštátnu debatu? A dozvieme sa aspoň, aký je postoj našej vlády? Alebo až na poslednú chvíľu sa spustí jednostranná kampaň, v ktorej nás budú etablované médiá a v nich rôzni euroutopisti a mladučkí analytici horlivo presviedčať, že tu ide o európsku solidaritu, zodpovednosť, o naše spoločné hodnoty, že občania Únie si to želajú a byť proti znamená byť historicky na nesprávnej, dokonca ruskej strane. Možno aj súčasná vláda si myslí, že naším najvyšším záujmom je práve pasívne prežívanie pod bezpečným dáždnikom EÚ a v podriadenosti silnejších štátov, čomu by iste protirečilo trvať na možnosti strčiť občas nohu do dverí a zabojovať vetom za nejaký svoj záujem. A ak sa teraz pýtate, ako by ten náš záujem mohol vyzerať, spomeňte si na tzv. kvóty pre rozdelenie utečencov, keď tu bola snaha nadiktovať nám koho a v akom počte máme prijať na svoje územie. Stálo vtedy za to povedať nie?

Na záver sa teda dostávame k úvodnej, kardinálnej otázke. Má Slovensko svoj vlastný, národný záujem, ktorý sa môže občas dostať do sporu so záujmom prevažujúcej časti EÚ? A prosím, nezamieňať si záujmy a spoločne zdieľané hodnoty, ako je napríklad demokracia.

Ak predsa len pripustíme, že môžeme mať aj svoj vlastný, hodnotou a obsahom výsledku demokratických volieb vyjadrený národný záujem, tak potom nemôžeme súhlasiť s tým, že sa vzdáme práva veta. A táto téma určite stojí za verejnú, všetkým názorom otvorenú diskusiu, ktorá by mala prísť skôr, ako bude rozhodnuté. Pripomeniem, že výzvu Európskeho parlamentu na nové inštitucionálne usporiadanie Únie podporilo 355 poslancov, proti bolo 154 a 48 sa zdržalo.

Navyše, o pol roka budeme oslavovať (snáď) 30. výročie vzniku slovenskej štátnosti. Aj pri tejto príležitosti by bolo vhodné povedať si niečo o našich národnoštátnych záujmoch.