Promócia z opačnej strany. Čo všetko vidí Honorabilita

Začali sa prázdniny, je čas horúceho leta. A na vysokých školách je práve čas promócií. Úspešní absolventi, budúci bakalári, inžinieri, magistri si šťastne odfúkli, keď absolvovali štátnice, a tešia sa na chvíľu, keď im bude v slávnostnej aule odovzdaný diplom.

A tak sa auly zaplnia. V auditóriu sedia šťastní rodičia, starí rodičia, niekedy manželky či manželia, občas i malé detičky promovaných, v náručiach sú pripravené kytice kvetov. A napäto čakajú, kedy zaznie znelka a do auly vojdú absolventi.

A potom slávnostné fanfáry ohlásia, že vchádzajú hodnostári v čepcoch a talároch. Tá-ti-tá duní v aule. Niektorí ľudia v hľadisku si možno pomyslia, že je to také divadlo. No veď trochu aj je. Ale je v tom aj tisícročný majestát európskych univerzít. A tak všetci v hľadisku počas príchodu postáv v talároch stoja, ani nehlesnú.

Desaťročie som bol honorabilitou

Za dunenia fanfár vchádzam v čepci a v talári aj ja. Už desiatykrát od roku 2011 (dva roky sme mali prestávku pre covid). Ako prodekan Fakulty informatiky na Paneurópskej vysokej škole sa z toho nemôžem nijako vyzuť.

Keby len to, mám to na fakulte už pravidelne tak trochu na starosti, lebo som takzvaným ceremoniárom, teda hovorím najviac zo všetkých. Tak nejako sa to kedysi pred desiatimi rokmi na fakulte vžilo, že som bol v politike, som zvyknutý na verejné vystupovanie, tak nech to robím. A keď vám to prischne, už vám to i ostane. A tak vítam, predstavujem, ďakujem, čítam mená absolventov, blahoželám a tak podobne. Vchádzam prvý, odchádzam posledný. Vlastne sa „narobím“ najviac zo všetkých.

Som jednou z dvoch-troch Honorabilít, nad nami je, samozrejme, Jeho Spektabilita, pán dekan fakulty, no a nad všetkými je Jeho Magnificencia, pán rektor, ktorého prípadne zastupuje prorektor či prorektorka.

V piatok sme to v aule na Tomášikovej opäť absolvovali. Vždy mám trochu trému, len takú maličkú, či nebudem koktať alebo či nebudú trapasíky. Ako hovoril veľký Suvorov, ťažko na cvičisku, ľahko v boji. Preto sa ceremónia dopredu nacvičuje. A ten nácvik mám na starosti ja.

Svätý Augustín na univerzite v Kartágu. Freska Benozza Gozzoliho z rokov 1464 – 65. Foto: wikimedia

Aj Honorability, Spektability a občas i Magnificencia nacvičujú

Aj hodnostári nacvičujú príchod, odchod a iné detaily. Vyskúšame si taláre, či nechýba nejaký gombík, desiatykrát obraciam v rukách renesančný čepiec, aby som zistil, čo je jeho predok a čo zadok. Prejdeme si scenár, keďže nás nikto nevidí, robíme si žarty sami zo seba a navrhujeme alternatívne oslovenia, ako napríklad Vaša Arogancia, Vaša Nadutosť či Vaša Stupidita.

Padne otázka, či Honorability, Spektabilita a Magnificencia vo chvíli, keď ich predstavím publiku, majú povstať. V žiadnom prípade, odpoviem s autoritou ceremoniára, na to ste príliš veľkí páni. Odporúčam im ľahký úklon hlavou posediačky. A vôbec, hovorím kolegom, mali by ste vyžarovať zmes ľahkého opovrhnutia, znudenosti, ale i láskavej dobroprajnosti. Skrátka, je veselo.

Popri hodnostároch je dôležitý i pedel. Nesie žezlo, ktorého sa absolventi budú dotýkať, keď skladajú sľub pred prevzatím diplomu. Pedel má ešte úlohu so žezlom sprevádzať pri príchode i odchode dvoch najvýznamnejších hodnostárov. Najprv privedie Spektabilitu, potom sa vráti ku dverám, aby priviedol Magnificenciu.

Do úlohy pedela sa hodia najmä starší dôchodcovia, ktorým život vpísal do tváre rozvážnosť a múdrosť.

Stretnutie honorabilít na Parížskej univerzite. Manuskript z polovice 16. storočia. Foto: wikimedia

Nacvičovanie s absolventmi

Hodinu pred promóciou si zhromaždím všetkých absolventov v bočnej chodbe končiacej dverami do ešte prázdnej auly, kade budú vchádzať. Precvičíme si vstup do auly, preberanie diplomov a odchod z auly.

Nácvik absolventov trvá dlhšie, veď je ich viac. Pri nácviku s nimi vždy znovu zisťujem, ako sa mi hodí, že som pred štyridsiatimi rokmi na vojenčine velil motostreleckej čate.

Každý detail je dôležitý. Nasadiť správne tempo nástupu, ani sa nevliecť, ani nešprintovať. Do auly vstupujú v opačnom abecednom poradí, zákruta doľava, doprava a zase doľava hore schodmi, kde sa zastavia a urobia čelom vzad. Keďže schodov je menej ako absolventov, treba rozhodnúť detail, na ktorom schode bude stáť iba jeden a na ktorom budú stáť po dvoch. 

Pri nacvičovaní kladenia prstov na žezlo a preberania diplomov zase s nami všetkými zacvičia prítomní fotografi a vypočítajú kolegovi promótorovi presný uhol, ako má byť pootočený, aby fotky vyšli. Je to ich živobytie, vychádzame im v ústrety.

Pre diplom si pôjdu v abecednom poradí. Vždy si pritom spomeniem na moju a manželkinu promóciu. Bolo to v roku 1981 na Matematicko-fyzikálnej fakulte. Osobitne mali promócie tí, čo mali získať titul RNDr., a osobitne tí, čo ho dostať nemali. Obaja sme jednoznačne spĺňali všetky podmienky pre získanie  RNDr., ale zrazu sme zistili, že mená Palko a Palková na zozname budúcich RNDr. chýbajú. Veď sme vedeli prečo. Mali sme obaja určitý konflikt s komunistickým režimom, ktorý bol už tak trochu verejným. Bojovne naladený som sa nahlásil k dekanovi fakulty ochotný si to rozdať aj s celou Varšavskou zmluvou. Jeho Spektabilita profesor M. G. ma vypočul a povedal, že niekto bol príliš iniciatívny a že to dá na poriadok. Aj sa stalo. Dostali sme RNDr. Bola to jediná promócia v mojom živote, kde nie všetci absolventi šli po diplom v abecednom poradí. Zoznamy sa ešte nedali editovať vo Worde. Palko a Palková boli pripísaní na koniec zoznamu a šli ako poslední.

Ale vráťme sa k scenáru.

Učebňa na univerzite v španielskej Salamance, 17. storočie. Foto: wikimedia

Diabol sa skrýva v detailoch

Za desať rokov sa nám nestal žiadny poriadny trapas. Malých trapasíkov sa zopár našlo.

Raz tak celá aula stála a sledovala dôstojne odchádzajúcu Magnificenciu. Pedel idúci pred Magnificenciou v blízkosti dverí zastal, dôstojne ustúpil, lebo po odchode Magnificencie sa ešte musel vrátiť pre Spektabilitu. Magnificencia dôstojne prešla ku dverám. Lenže tie boli zavreté. A tak si Magnificencia musela stisnúť kľučku sama. Taká urážka majestátu nevyzerá dobre. Odvtedy si strážime, aby tie dvere boli otvorené.

S odchodom Magnificencie je celkovo nejaký problém. Inokedy sa stalo, že Gaudeamus igitur doznelo a začali fanfáry, po ktorých mala Magnificencia dôstojne odísť, pedel so žezlom, samozrejme, pár metrov pred ním. Tá-ti-tá znejú fanfáry a Magnificencia s pedelom nič. Stojac v prvom rade tribúny mal som v zornom uhle iba pedela. Nenápadne potočím hlavu, aby som skontroloval Magnificenciu v druhom rade, že čo sa deje. Nič. Stáli nepohnuto ako sochy. Jednoducho pedel čakal, kedy sa pohne Magnificencia a tá zase, kedy sa pohne pedel. Už doznela celá znelka fanfár. Sú v časovej slučke, tak Tá-ti-tá začalo znova.

Obecenstvo už šípilo, že sa vlúdila nejaká chybička. Podaktorým v publiku začali na tvári pohrávať úsmevy. Po ďalších sekundách, ktoré sa mi zdali ako hodiny, sa konečne pohli. Potom to už bola rutina.

Diabol je skrytý v detailoch, takže Magnificencia do tretice. Počas promócie vystupuje s prejavom aj zástupca promovaných absolventov. S tým sa vždy dohodneme deň dopredu, čo a ako a poučím ho, ako má vyzerať oslovenie. Raz nám z rektorátu oznámili, že rektor určite nepríde a že možno príde prorektorka. Všetko OK, fakúlt je veľa, nedá sa stihnúť všetko, ak nepríde z rektorátu nikto, tak najvyšším pohlavárom bude Jeho Spektabilita dekan. Hovorím študentovi, keď príde prorektorka, začnete oslovením Vaša Magnificencia, keď nepríde, začnete oslovením Vaša Spektabilita. Jasné?

Bol to bystrý chlapec, bolo mu to jasné. Problém bol v tom, že prekvapujúco prišiel nečakane rektor. Študent, samozrejme, začal oslovením Vaša Spektabilita a rektora ignoroval. Bolo to ako vo filme Pelíšky, kde je hláška: „Rozkaz znel jasne.“ Bola tam prorektorka? Nebola. Tak začal Spektabilitou. Že rektor je ešte magnificentnejší ako prorektorka, mu nenapadlo. Moja chyba. Treba rátať so všetkým.

Ale kiež by sa nám nič horšieho nestalo.

Honorability, Spektabilita a Magnificencia na Paneurópskej vysokej škole. Foto: archív autora

Tentoraz bez akejkoľvek chybičky

Tentoraz to bolo bez najmenšej chybičky. Vstúpil som do auly a pomaly sa postavil na svoje miesto a čakal na ostatných. V hľadisku som videl pani s malým džavotajúcim chlapčekom v náručí. Zrejme chlapcova stará mama. Oči sa nám stretli, usmiali sme sa na seba a vedel som, že to bude dobré.

A bolo to celé pekné. Pre tých absolventov je to poväčšine naozaj dôležitá udalosť. Je to jeden z ich prvých životných úspechov. Keď som nahlas čítal ich mená, u niektorých som si povedal, no, ty môžeš byť veľmi rád, že si tu. S tou skúškou z matematiky to bolo ledva-ledva. Ale myslel som to prajne.

Potom spoločné fotenie vo vestibule. Keď som odchádzal domov, pomyslel som si, aký pekný slnečný deň. Koľko mladých ľudí sa tu teraz teší v kruhu svojich najbližších. A život je pred nimi.

Ešte keby tak za našou východnou hranicou nebola tá hrozná vojna.