Šéf potravinárov Macho: Ceny potravín už neklesnú. Sankcie a zelené nezmysly zaplatíme všetci

Emil Macho. Foto: Matúš Zajac

Dediny vymreli alebo sa zmenili na malé mestečká. Dnes ľuďom prekáža aj malá kosačka, nieto smrad hnoja či slama na ceste, hovorí predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Emil Macho.

Prečo rastú ceny potravín?

Rovnako sa môžeme pýtať, prečo stojí nafta takmer dve eurá. Rastúce ceny vo všetkých segmentoch sú dôsledkom vysokých vstupov. Ceny surovín aj základných komodít, ako pšenica, kukurica, repka, slnečnica či olej, sú na historických maximách. Rovnako sú na tom ceny energií, mzdy či obalové materiály. Priemerná inflácia je cez 12 percent a ceny potravín narástli o viac než 16 percent. Stavím sa, že na jeseň bude inflácia potravín na úrovni 20 percent.

Prečo dôjde až k takému zdraženiu? Čo sa zhorší?

Vo vyjednávaní s obchodnými reťazcami pozorujeme určitý zotrvačný efekt. Príklad: robíte ceny na kvartál a vidíte, ako rastú ceny surového kravského mlieka, kŕmnych zmesí pre hydinu či olejov, o energiách nehovoriac. Je prirodzené, že inflácia pri potravinách presiahne 20 percent.

Spomenuli ste obchodné reťazce. Jedna pani, ktorá riadi potraviny, mi povedala, že pri mnohých produktoch sú nákupné ceny rovnaké, ale marže sú vyššie. Čo je na tom pravdy?

Je to jednoznačne tak. Ide o dlhodobý fakt bez ohľadu na túto krízu. Obchodné reťazce ťahajú za najdlhší kus pomyselného lana. Som presvedčený o tom, že najmä zahraničné reťazce by mali prijať kus spoločenskej zodpovednosti. Hoci majú často na slovenských tovaroch nižšie marže, mali by byť tými, ktoré budú infláciu znižovať.

Naozaj sa marže zvyšujú počas inflácie?

Neviem potvrdiť, či sa marže zvyšujú alebo nie. Je to subjektívny pohľad. Faktom je, že zahraničný reťazec, ktorý má jedného majiteľa, spraví desať percent zisku z obratu. Príklad: z 1,2-miliardového obratu máte zisk 120 miliónov. Klobúk dolu, je to manažérsky výsledok, ktorý si zaslúži uznanie. Na ich mieste by som možno robil to isté. Dovoľuje im to štát, spotrebitelia či potravinári. Využívajú silné postavenie, ktoré majú na trhu.

Hovorme o regulácii bankového sektora, lebo má zisk stovky miliónov eur. Ak máme dva zahraničné reťazce, ktoré majú toho istého majiteľa a zarobia na Slovensku 180 miliónov eur zisku, je legitímne pýtať sa ich, či im to príde fér. Hocikedy nazývame slovenských podnikateľov “oligarchami” a ideme ich ukrižovať. Prečo nikomu neprekáža, že predaj potravinárskeho tovaru má v rukách jeden najbohatší Nemec? Chcem byť férový a vyvážiť debatu.

Takéto reťazce si tiež u matky v zahraničí vedia účtovať IT či reklamné služby. A tak znižovať svoj zisk a dane na Slovensku.

Nerobia nič protizákonné, len využívajú systém. Je to ich šikovnosť, nenadávam im za to. Len sa pýtam, či je to fér a netreba o tom debatovať.

V Česku predstavili návrh zákona o kontrole a zastropovaní marží. Je to cesta aj na Slovensku?

Sme súčasťou Európskej únie, kde je voľný pohyb ľudí, tovaru, služieb a kapitálu. Ak chceme dodatočne zdaniť Slovnaft, ktorý bol minulý rok v strate a tento rok bude ziskový, prečo by sme nemohli dodatočne zdaniť dva-tri zahraničné obchodné systémy, ktoré si v roku 2020 polepšili o vyše 200 miliónov eur?

Súčasne treba ustrážiť, aby sa to neprenieslo na spotrebiteľa.

Presne tak, v tom sú veľmi vynaliezaví. Je to pre nás odbytový kanál, ktorý platí pravidelne, ale je korektné baviť sa o budúcnosti tohto systému.

Vráťme sa k inflácii. Olej, ktorý stál 1,5 eura, stojí teraz tri eurá. Videl som maslo za 4,2 eura. To je dvojnásobná cena ako kedysi. Ako je to možné?

Na produktoch, ktoré ste vymenovali, to najviac vidno. Z prvovýroby sme pred rokom predávali mlieko za 33 centov, dnes ho predávame za 43 centov. Maslo stálo v akcii 1,29 eura a teraz bolo po dlhej dobe v akcii za 1,69 eura. To je ďaleko za mierou inflácie. Tá sa však meria na všetky potraviny, a preto je na úrovni 16 percent – niečo zlacnelo a iné potraviny brutálne zdraželi.

Do akej miery za to môže vojna u nášho východného suseda? Dovážali sme napríklad slnečnicový olej z Ukrajiny?

Nie, my importujeme olej z Poľska a Česka. Ukrajina je však najväčším exportérom oleja vo svete, čo ovplyvnilo globálny, a tým aj európsky trh. Aj ceny ošípaných, pšenice či zemiakov sa tvoria na svetovom trhu. Možno tvrdiť, že vojna na Ukrajine v drvivej miere ovplyvnila ceny potravín na Slovensku. Treba otvorene povedať, že sankcie Európskej únie voči Ruskej federácii zaplatia daňoví poplatníci. Rovnako zaplatíme z môjho pohľadu zelené nezmysly EÚ.

Ktoré zvyšujú ceny energií.

Som ochotný znížiť si štandard za cenu záchrany planéty, ale nemôžem si zakrývať oči pred tým, čo sa deje v Južnej Amerike. Je nezmyselné rušiť v Európe chovy kráv, znižovať mieru chemickej ochrany, ak potom v Brazílii vyklčujú stotisíc hektárov dažďového pralesa a hovädzie mäso budeme dovážať z druhej strany planéty.

Ako keď sa tešíme, že sme zrušili tepelnú elektráreň a v Číne postavili za rok 50 nových.

Takéto príklady nájdeme všade. Ľudia ovplyvňujúci rozhodnutia v jednotlivých segmentoch musia raz a navždy povedať, že to takto nemôže fungovať. Existuje štúdia o tom, že zníženie zhruba jedného percenta produkcie potravín v Európe sa rovná vyrúbaniu stotisíc hektárov dažďového pralesa.

Čiže riešením nie je rušiť naše efektívne poľnohospodárstvo?

Choďte si pozrieť chovy kráv v Južnej Amerike a porovnajte to s Európou. Na všetko nájdete odpoveď.

Čo môže štát urobiť, aby ceny potravín ďalej nestúpali?

Žiaden zo spomínaných troch faktorov nemá potenciál klesať, a preto už neklesnú ani ceny potravín. Na tripartite sme však načrtli, ako môže štát zastabilizovať rast cien potravín. Ide o zastropovanie cien energií pre potravinárov – pre poľnohospodárov, ktorí pestujú slnečnicu či repku, nežiadame ani euro.

Stále čakáte na odpoveď?

Áno, rovnako ako zdravotníci, školstvo či mestá a obce.

Čo 15-miliónová pomoc, ktorá mala ísť poľnohospodárom?

V skutočnosti je navyše len tých päť miliónov eur od EÚ. Desať miliónov, ktoré k tomu pridal štát, by sme dostali tak či tak. Tieto peniaze zobrali zo štátnej pomoci, ktorá sa schválila v minuloročnom alebo tohtoročnom štátnom rozpočte. Desať miliónov má ísť na dojnice, aby sa výroba mlieka na Slovensku úplne nezrušila. Vyplatiť to mali na prelome mája a júna, ale budeme radi, ak tie peniaze dostaneme do konca roka.

To sa zdá neskoro.

Áno. Otvorene poviem, že keby poľnohospodári nemali obilie, živočíšne chovy by sa na Slovensku už dávno zrušili.

Štát začal kontrolovať vývoz slovenských potravinárov. Schváliť sa musí každý vývoz s objemom nad 400 ton.

Štát mal v pôvodnom znení povoľovať takýto vývoz, ale teraz ostala vývozcom len informačná povinnosť voči štátnym orgánom. Je to politické divadlo a byrokracia navyše pre poľnohospodárov a obchodníkov. Reálny výsledok bude nulový.

Nezvyšuje to našu sebestačnosť?

O sebestačnosť nejde. Máme dva milióny ton pšenice a spotrebujeme osemstotisíc ton.

A čo nemáme a čo potrebujeme?

Ošípané, hydinu, zemiaky, mrkvu. Chýba nám spracovateľský priemysel, a nie pšenica.

Štátny tajomník ministerstva financií Marcel Klimek, ktorý napísal knihu Potravinová miliarda pre Slovensko, v nej napríklad píše, že treba prestať dotovať repku a zamerať sa na živočíšnu výrobu.

Gratulujem, práve o tomto je Nová spoločná poľnohospodárska politika. Dotácie na plochu sa znížili o 30 až 40 percent. Kedysi sa za jeden hektár dostala základná platba 140 eur, ale od budúceho roku to bude okolo 99 eur.

Plošne, a nie na konkrétne plodiny, ako napríklad repka…

Repka sa nikdy nedotovala. Únii je jedno, čo na tej ploche pestujete, platí sa za hektáre. Táto dotácia sa znížila takmer o 40 eur na hektár, pričom nájom je 120 eur.

Ako teda zvýšiť sebestačnosť v živočíšnej výrobe?

Všetko musí mať pridanú hodnotu. Ak dlhodobo vyrábate mlieko, ošípané či hydinu so stratou, nebudete to robiť. Ak je náklad na výrobu bravčového mäsa 1,1 eura a máte ho dlhodobo predávať za 90 centov, nikto sa tomu nebude venovať, lebo aj keby cena vybehla občas na 1,3 eura, nevykryje to ani dovtedajšiu stratu. Ak nebude podpora týchto sektorov, tak zaniknú. Nech si ide niekto vyskúšať, čo znamená dochovať ošípané.

Ako sa vyvíjajú absolútne čísla ošípaných?

Z desiatich nedeľňajších rezňov sú u nás tri slovenské, dnes už možno 2,5. Z desiatich pečených kurčiat je päť slovenských.

Nie je to len tým, že nám kurčatá veľmi chutia a naša výroba nestíha?

Nie.

Klesá to aj v absolútnych číslach?

Áno. Hovoriť o potravinovej sebestačnosti na otvorenom európskom trhu nie je dobré. Nikdy tu nebudeme mať len slovenské jogurty či šunku. Mali by sme byť sebestační len v základnej hmote, ktorá sa u nás aj spracuje. To znamená dostatok ošípaných, hovädzieho mäsa, mlieka, pšenice, zemiakov a hlavne musíme pomaly prerábať to, čo pán Klimek síce napísal do knihy, ale z môjho pohľadu pre to nič neurobil – zvyšovať podiel percenta HDP potravinárstva na HDP Slovenska. Garantujem vám, že v automobilových fabrikách budú hrať naše deti o 30 rokov paintball.

Pre tie zelené nezmysly EÚ, ako to nazývate?

Nie. Ale budeme pre nich príliš drahí a odídu vyrábať inam. Príde klimatická zmena a ľudí bude trápiť, čo budú jesť, a nie to, či budú mať nový Peugeot. Automobilky môžu zo dňa na deň zmiznúť, ale potravinárstvo tu bude stále.

Maďarsko a Írsko sa uvádzajú ako vzory štátnej podpory. Viktor Orbán vraj podporuje aj poľnohospodárov maďarskej národnosti na Slovensku. Je to pravda?

Jednoznačne áno. Maďarská republika podporuje slovenských poľnohospodárov na južnej časti Slovenska. Reálne im prispieva na traktory, pomáha im s poradenstvom a mnohé iné. Nie je to tajomstvo.

Čo robia Maďari inak?

Lejú do toho pravidelne nepredstaviteľné peniaze a majú jednoduchšiu legislatívu. Ak urobíte hocikde v Únii obrovskú nádrž na splašky zo živočíšnej výroby, stačí vám iba tá nádrž. Na Slovensku ju ešte musíte obetónovať okolo. Výstavba niečoho takého stojí v Maďarsku šesťstotisíc a u nás osemstotisíc eur len pre legislatívu ministerstva životného prostredia. Daňovo-odvodové zaťaženie v poľnohospodárstve a potravinárstve je tiež iné.

Ste lobistom, prečo sa vám nedarí presadiť jednoduchšiu legislatívu?

Túto otázku si kladiem každý deň. Myslím si, že poľnohospodári a potravinári nemajú v spoločnosti dostatočnú váhu, aby presadili, čo si myslia. Potravín sú plné regály a nie je spoločenská objednávka na drahší slovenský výrobok. Túto otázku však môžete klásť umelcom, zdravotníkom či zástupcom samosprávy. Zlyhal však celý agrosektor, ktorý nevyprodukoval za posledných 30 rokov aspoň štyroch silných decision-makerov. Nájdite mi v exekutíve jedného schopného poľnohospodára alebo potravinára, ktorý vie ovplyvniť veci. Nemáme partnera, ktorý by nás vedel rozlíšiť a rozumel problematike. Žijeme konzumný spôsob života, dediny vymreli alebo sa zmenili na malé mestečká. Dnes ľuďom prekáža aj malá kosačka, nieto smrad hnoja či slama na ceste.

Možno sa pohľad ľudí zmení vzhľadom na pohnuté časy, v ktorých žijeme.

Možno áno, možno nie. Urobím maximum, aby sme niektoré veci presadili, ale som veľmi skeptický z toho, ako vyzerá súčasná slovenská politika. Ľudí chytá apatia, ktorá ešte znižuje záujem o veci verejné. Politici sa obviňujú, nadávajú si, hádajú sa. Nájdite mi príčetného človeka, ktorý pôjde do politiky po tom, čo sa tu dialo v minulosti a čo sa tu deje teraz.

Emil Macho

Narodil sa v Medzilaborciach, absolvoval SPU v Nitre. V poľnohospodárstve pracuje viac ako 20 rokov. Je generálnym riaditeľom Agropodniku Trnava. V máji 2018 sa stal najmladším predsedom Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory.

Foto: Matúš Zajac

Peter Števkov
Ďalšie články