Bývalý ezoterik: Keby ma Boh nezachránil, už nie som medzi živými

Život každého z nás je cestou, ktorou sme prešli a dostali sa do bodu, ktorým je dnešný deň. Je zároveň príbehom plným zvratov, nečakaných situácií, svetlých i tmavých okamihov, rozličných období. Práve vo chvíľach, keď sú okolnosti ťažké a zdá sa, akoby zhasla nádej na zlepšenie, môžeme sa nechať povzbudiť príbehom človeka, ktorý takýmto tmavým údolím prešiel a jeho dnešok je plný nádeje, svetla, lásky. 

Prinášame vám svedectvo Štefana Esztergályosa, ktorého životná cesta hľadania šťastia viedla veľkou temnotou, no vďaka osobnej skúsenosti s Bohom našiel pokoj a dnes sa o svoj príbeh rád delí s tými, ktorí sú ochotní počúvať.

Dve stoličky a dvaja páni

Skončila sa Nežná revolúcia a ja som sa vrátil zo základnej vojenskej služby. Niekedy v tom období som začal vedome hľadať Boha. On ma však našiel skôr. 

Po revolúcii začali znova fungovať oficiálne laické rády, a tak som sa pridal k františkánom. Prvý raz som sa stretol s modlitbami, čítaním Biblie a rozhovormi o viere v spoločenstve kresťanov. Chodili tam väčšinou dôchodcovia, ale boli medzi nimi ľudia so zvláštne veľkým bohatstvom. Mali niečo, čo som nevedel pomenovať, ale nesmierne ma to priťahovalo. Teraz už viem, že to bola živá viera. 

Po krátkom čase som dostal ponuku ísť robiť do sveta biznisu a stal som sa obchodníkom. Mal som rád ľudí. Práca ma bavila a dalo sa aj slušne zarobiť. Postupom času ma začala ovládať moc peňazí, túžba po bohatstve a uznaní. Do môjho života začali vstupovať kompromisy vo vzťahu k Bohu, svedomiu a mojej viere.

Jedného dňa som si uvedomil, že sedím na dvoch stoličkách a mám dvoch pánov, ktorí sa vzájomne nemajú radi. Boh ma usvedčil. Aj skrze kamarátov, ktorí sa ma pýtali: „Načo tam chodíš, keď to aj tak nežiješ? Si pokrytec a aj tak ti to nepomôže…“ Zvolil som si jednoduchšiu a pohodlnejšiu cestu. Nuž, prestal som chodiť medzi kresťanov a umlčiaval som svoje svedomie. 

Duchovno, ezoterika a okultizmus

Po dlhšom čase som však znovu začal mať duchovný smäd a vedel som, že svojím neusporiadaným životom, a hlavne neochotou usporiadať ho, nemôžem prísť k Bohu. Hľadal som teda iný nápoj na uhasenie tohto smädu vo forme rôznych ezoterických a okultných náuk. 

Všetko sa to začalo nevinne. Stretol som človeka, ktorý sa venoval východnej mystike, meditoval, bol sčítaný a cvičil bojové umenie.

Netrvalo dlho a vďaka pravidelným stretnutiam ma úplne presvedčil o mojej vraj zmýlenej ceste a ukázal mi smer, akým mám kráčať. Keď si tak spätne spomínam, ani sa veľmi snažiť nemusel. Moje znalosti z Biblie, učenia Cirkvi a vzťah s Pánom boli také slabé, že som sa nedokázal ubrániť a ľahko som podľahol jeho pomýleným rečiam. Mal ochotu sa mi venovať a stal sa mojím majstrom.

Čím ďalej, tým viac som sa zamotával do rôznych okultných praktík. Venoval som sa astrológii, liečiteľstvu (reiki) a cvičil som bojové umenie. Namiesto modlitby som meditoval v samote, čo ma veľakrát odťahovalo od reality života.

Vytvoril som si vlastné náboženstvo. Na svoj obraz, aký som potreboval a aký mi vyhovoval. Sám som si určil, čo je správne, ale súbežne som sa stal aj otrokom vlastnej zmýlenej cesty! V reiki som už mal absolvovať majstrovské „zasvätenie“. Bol som vďačný, že môj spôsob života prinášal aj patričné ovocie! Navonok bolo veľmi vábivé, ale zvnútra rozleptávajúce a zhnité. 

Svet gombička a ja veľký pupok

Dobre sa mi darilo, čo sa týka financií a obchodov. Mal som vplyvných známych a na ten čas som si žil na vysokej nohe. Keď bolo treba niečo zohnať, vybaviť, zariadiť, u mňa platilo: „Nema problema!“ Svet bol gombička a ja jeho stredobod, veľký pupok. 

O nejaký čas som sa oženil. Zobrali sme sa v kostole – ako ináč – veď som bol „veriaci a dobrý katolík“. Viete, veľa vecí som mal pomýlených, a to riadne; miešal som jablká s hruškami. Lenže keď mi chcel niekto poradiť, tak som ho odbil, že ja to viem predsa lepšie. Skrze východné náuky a praktizovanie ich „vecí” prichádzala do môjho života určitá moc, ktorá sa aj patričným spôsobom demonštrovala. Cez reiki som dokázal ľudí uzdravovať, cítil som energiu a vďaka nej som dokázal aj človeka zložiť na zem, keď sa uvoľnil. Bol som presvedčený, že robím správnu vec a že ľuďom slúžim a pomáham.

Spôsob, ako sa získava tá energia a ako sa človek „zasväcuje“ do týchto náuk, je však okultný. Ľudí odvádza od Boha, od Cirkvi a ženú sa za niečím, čo veľakrát sami nepoznajú. Mal som stále väčší, nenásytný hlad po tejto moci i poznaní. Veľa peňazí som minul na rôzne ezoterické a okultné knihy. Bol som tým úplne posadnutý.

„Magická” ponuka

V obchode, kde som robil, sa zrazu objavil jeden záhadný človek a dal mi zaujímavú ponuku. Rozprávali sme sa o týchto náukách a on povedal, že toto všetko je slabý čajový odvar. Bol to mág (čarodejník), ktorý hľadal svojho učňa!

Mal som jedinečnú možnosť, ale troška som „cukol“. S mágiou nie sú žarty, je to vec vážna. Tak som dostal čas na rozmyslenie. O tomto záhadnom stretnutí som porozprával svojej žene a ona sa vtom rozplakala. Ach, tá ženská citlivosť, prečo ju my muži neraz ignorujeme?! Sľúbil som jej, že to odmietnem. Aj som tak urobil. Tento mág bol však vytrvalý. Prišiel za mnou o rok. Druhýkrát som už nedokázal odmietnuť.

Štefan za pultom v obchode (roky 1994 – 1995). Foto: archív Štefana Esztergályosa

Manželka bola vo Švajčiarsku na služobnej ceste a ja na ceste skazy a zničeného života. Počas týždňa zasväcovania sa do týchto náuk som skončil na psychiatrii. Mal som videnia rôznych nadprirodzených vecí, bytostí, moju prítomnosť sprevádzali nadprirodzené javy. Teplomery praskali, svetlá sa zapaľovali…

Psychiatria, depresie a elektrošoky

Počas troch mesiacov liečby v uzavretom oddelení a po absolvovaní nespočetných elektrických šokov a medikamentóznej liečby videnia prestali. Pribral som dvadsať kilogramov a moja osobnosť sa menila aj vďaka liekom. Fungoval som len telesne, stále som spal, jedol a fajčil.

Postupom času som začal mávať ťažké depresie a tieto moje hospitalizácie sa cyklicky vracali. Psychiatria sa mi stala druhým, vynúteným domovom.

Oveľa neskôr po obrátení mi môj lekár povedal, že elektrické šoky mávajú vedľajšie účinky, vďaka ktorým sa mení intelekt človeka a svojím spôsobom môžu poškodiť bunky (strata pamäti). Povedal, že počas svojej praxe sa stretol s nízkym percentom ľudí, ktorí sa z toho úplne dostali a neprejavili sa u nich tieto vedľajšie účinky. Podľa neho to bol u mňa zázrak. 

Straty, strachy a pokusy o samovraždu

S druhou hospitalizáciou prišiel koniec manželstva. Moja manželka podala žiadosť o rozvod. Za dva mesiace a desaťminútové pojednávanie som stratil ženu, ktorá chcela byť mojou oporou v dobrom aj v zlom. 

Všetko, čo v tom čase malo zmysel, som začal strácať. Nebavila ma práca. Priatelia ma opustili. Rodina to veľmi ťažko znášala. Po dvoch rokoch náhle umrela mama, s ktorou som žil v jednej domácnosti a ktorá sa o mňa starala. 

Čím ďalej, tým viac ma ovládala obrovská neistota a obrovský strach. Mal som hrozné sny a cítil som, že niekto si veľmi nárokuje moju dušu a pýta si daň za veci, do ktorých som sa namočil. Bolo toho už toľko, že som odmietol aj život. Dvakrát som sa pokúsil o samovraždu, raz s liekmi a druhýkrát som si chcel podrezať žily. 

Tavili ma v ohnivom kotli

Takýto spôsob riešenia vecí ma dostal ešte viac na okraj spoločnosti. Ľuďom, ktorými som predtým pohŕdal, som teraz len tíško závidel. Neprijímal som sám seba, svet ani okolie. Všade som sa cítil odmietaný a hľadal som prijatie tam, kde ma potom ešte viac doráňali.

Nakoniec sa psychiatria, odkiaľ som predtým utekal, stala pre mňa miestom útechy, a to vďaka ľuďom, ktorí ma vedeli pochopiť. Veď sme boli na jednej lodi. 

Tavili ma v ohnivom kotli, ale ďakujem Bohu, že som to prežil. Môžem o tom svedčiť a vyznať, že kde sa rozmnožil hriech, tam sa rozhojnila jeho milosť. A ten, komu sa viac odpustilo, má dostatočný motív aj viac milovať, celým životom. Keby ma nezachránil, tak už nie som medzi živými.

Hľadanie Boha

Uvedomil som si, že jedine Ježiš ma môže zachrániť, a začal som sa vrhať do jeho náručia. V tom čase som mával stretnutia aj s jedným kňazom, pretože som si o sebe myslel, že som posadnutý, keďže sa mi diali také veci. Vravel, že posadnutý nie som a že sa mám vrátiť do Cirkvi a hľadať Boha. Ubezpečoval ma, že tie veci sa dajú do poriadku, len mám byť trpezlivý.

Stretávali sme sa na fare pri Dóme svätého Martina. Raz, keď sme sa mali stretnúť, bolo tam stretnutie jedného spoločenstva. Najskôr som si myslel, že je to nejaká schôdza, ale kňaz ma poopravil, že to nie je schôdza, ale modlitby. 

Prvá vec, ktorá mi prebehla mysľou, bola: „Nie je to sekta?“ Vysvetlil mi, že je to forma modlitby, kde sa veriaci spolu nahlas modlia, že je to otvorené – teda smiem hocikedy prísť a hocikedy odísť – a tiež že sa tam môžem kedykoľvek prísť pozrieť, som teda pozvaný. Po krátkom uvažovaní som sa rozhodol na tom stretnutí ostať.

Vtom prišla za mnou jedna dievčina a dala mi do ruky spevník s tým, že toto sa bude spievať, aby som sa tam posadil. Začala sa modlitba chvál. Pridal som sa k spevu a pocítil som, ako sa ma Pán dotýka svojou láskou. Len som plakal, plakal a plakal… Mňa nikto nikdy tak nemiloval, ako mi to dal vtedy zažiť a dáva do dnešného dňa.

Vďaka jeho láske a pochopeniu biblických právd skrze vyučovanie v spoločenstve som sa dokázal zriecť tých nesprávnych vecí a rozhodol som sa ísť po Božej ceste. Tá cesta, samozrejme, nebola taká jednoduchá, lebo som mal slobodnú vôľu a musel som sa rozhodovať každý deň, či s ním alebo bez neho. Moja skúsenosť hovorí: Ku komu by som šiel, veď Ježiš má slová večného života. Odovzdal som mu život a to bolo najlepšie rozhodnutie, aké som kedy spravil. Veci sa dali do pohybu. Všetky okultné ohavnosti som oľutoval a zriekol sa ich. Okultnú literatúru som spálil.

Pálenie okultných kníh. Foto: archív Štefana Esztergályosa

Ďakujem, že môj strach, nedôveru a zatvrdnutosť dokázal Ježiš premôcť svojou láskou. Priviedol ma naspäť ako stratenú ovcu. Ukázal mi nášho milujúceho Otca, ako sa zo mňa teší. Posiela do môjho života ľudí, ktorí mi pomáhajú rásť vo viere a učiť sa milovať bez podmienok.

To, čo premieňa moje srdce, určite nie je strach, ale jeho láska. Viem, že som milovaný, a preto sa nechávam viesť, ináč by som bol nerozumný. 

Boh mal iný zámer s mojím životom

Po rokoch slúženia a rastu mi Boh stále zveroval väčšie veci. To prisľúbenie stále platí, že keď sme verní v malom, tak nás ustanoví nad väčšími vecami. Na jednej kresťanskej konferencii sa ma Boh silno dotkol, niečo začal robiť v mojom srdci. Skoro celú konferenciu mi tiekli slzy. Začal som vnímať, že On má iný zámer s mojím životom, ako bola moja predstava. 

Pätnásť rokov po mojom spoznaní Ježiša viacerí ľudia hovorili, aby som podal naše manželstvo na cirkevný súd. Ja som to tvrdošijne odmietal, ale na tej konferencii to Boh v mojom srdci zmenil. Cítil som, ako mi hovorí: „Ty neurčuj mne, nakoľko môžem byť dobrý!“ Po konferencii som podal žiadosť na biskupský úrad. Rozsudok síce prišiel až o štyri a pol roka, ale znova som bol slobodný: moje cirkevné manželstvo bolo vyhlásené za neplatné. 

Po roku som začal chodiť s mojou terajšou manželkou, s ktorou sme sa dlho poznali zo spoločenstva. Náš vzťah sa dovŕšil pred oltárom a zobrali sme sa. Narodili sa nám dve krásne deti – chlapec a dievčatko. Boh je naozaj dobrý a vracia mi sedemnásobne to, čo mi Zlý zobral. Toto prisľúbenie zažívam vo svojom živote a je pravdivé. On je schopný aj púšť premeniť na oázu, ako sa to dialo aj u mňa.

Povzbudzujem vás, ktorí ste v beznádeji alebo na pochybách, že sa aj vám môže stať niečo dobré. Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán! 

Štefan je v tomto čase jedným z vedúcich spoločenstva Martindom, aktívne slúži a pomáha iným nájsť samých seba a uvidieť svoju hodnotu, ktorú majú v Božích očiach.

Toto svedectvo vyšlo v knihe s názvom 12 príbehov o hľadaní vnútorného pokoja, ktorá prináša okrem Štefanovho príbehu aj skutočné príbehy ďalších jedenástich ľudí, ktorí prežili osobnú skúsenosť s Bohom. 

Foto: facebook/www.ver.sk